Recenzia: Mercedes Benz je ako intelektuálna húsenicová dráha

No nielen o nich. Aj o Slovensku, Maďarsku a Rakúsku. Aj o milenkách, matkách, otcoch. A ešte o kurucoch a labancoch, revolucionároch, komunistoch, fašistoch a „slušných ľuďoch“. Okrem toho o úvodzovkách, poznámkach pod čiarou a ironickom smiechu Janis Joplin. Na prvý pohľad sa to môže zdať ako priveľa tém. V skutočnosti nie je tento výpočet ani polovicou toho, čo inscenácia Mercedes Benz v réžii Romana Poláka ponúka.

Péter Esterházy, vlani zosnulý maďarský spisovateľ a potomok prastarého rodu Esterházyovcov, napísal hutnú hru na objednávku SND. Jej podtitul znie „historická revue“. No na spresnenie žánru padnú vhod aj termíny ako divadelná esej či filozofická koláž. Esterházy totiž podobne ako Thomas Bernhard či Elfriede Jelinek nemá ambíciu zobrazovať príbeh v časovej a príčinnej logike.

Zápletka, ktorou je stávka Pána s Luciferom, že jeho obľúbená rodina sa od neho neodkloní, ani keď jej vezme šťastie, je takmer pominuteľná. Viac ako dej samotný sú pre autora dôležité myšlienky. Ich tok, pohrávanie sa s nimi, odbiehanie od nich a opätovný návrat k nim. A hoci text od svojej prvej verzie prešiel radikálnou úpravou, stále je to intelektuálna húsenicová dráha, pri sledovaní ktorej sa musíte pevne držať a dúfať, že v zákrute nevypadnete.

Ísť na výlet alebo sa stratiť?

Inscenovať natoľko špecifický text je iste výzva, ktorá vyžaduje nielen dôveru v jeho kvalitu, ale aj tím tvorcov schopných vytvoriť pútavé javiskové obrazy. V SND to platí najmä v prvej časti. Lucifer (Robert Roth) a Pán (Martin Huba) sa vzájomne prekárajú, predstavitelia Grófa (Ondrej Kovaľ), Otca (Ľuboš Kostelný) aj Kniežaťa (Dušan Jamrich) žoviálne prechádzajú časom, Slúžka (Anna Javorková) sa znenazdajky stane režisérkou, ktorá dá všetkých kolegov do pozoru. Náročné myšlienky sa hercom darí tlmočiť ľahko a s dôrazom na zmysel.

V budovaní mizanscén dominuje znak a hravosť. To, čo je v jednej chvíli ruina kaštieľa, sa onedlho zmení na koňa či posteľ. Veľkolepé vchodové dvere, ktoré dominujú inak prázdnemu priestoru, sa nielen otvárajú a zatvárajú, ale aj vertikálne rotujú – otáčajú sa v čase.

Žiaľ, táto energia nevydrží počas celých troch hodín a druhá časť inscenácie pôsobí unavene a zdĺhavo. Áno, aj tu sa režisérovi Polákovi darí vytvoriť pôsobivé javiskové obrazy – napríklad kopa padajúcich topánok ako znak obetí holokaustu alebo na hromadu navŕšené bohatstvo rodiny počas zhabania majetku. Na udržanie diváckej bdelosti to však nestačí. Kým v prvej časti bola každá dejová odbočka vzrušujúcim myšlienkovým výletom, v druhej sa podobala viac blúdeniu a schádzaniu z cesty.

Dlhodobou ambíciou SND je prinášať na javisko nové texty tlmočiace náročné a univerzálne témy. Táto snaha môže byť nepredvídateľná. Mercedes Benz však iste treba zaradiť medzi tie inscenácie, ktoré dokazujú zmysluplnosť tohto ambiciózneho projektu.