Staromládenecký byt herca Maroša Kramára sa zmenil na divadelnú scénu. Svojím projektom Divadlo vo veži posunul podľa teatrologičky Zuzany Nemcovej Gulíkovej tento pojem do nového rozmeru. Nečakajte preto bytové divadlo, ako ho poznáme z čias normalizácie, keď ako upozornila, išlo často o formálne a obsahovo kontroverzné výpovede pre názorovo spriaznenú skupinu. „Maroš Kramár akoby nadviazal na populárny model spoločenských salónov významných hostiteľov a hostiteliek populárnych predovšetkým na prelome 19. a 20. storočia,“ dodala.
Český divadelník Radim Vašinka na margo kamenného divadla uviedol, že ide o továreň, kde sa chodí do práce. Kým bytové divadlo človek robí, pretože inak nemôže. Ide o spôsob života. Priestor, kde sa ľudia môžu zoznámiť, podať si ruku. Do podkrovného bytu na ulici Fraňa Kráľa sa zmestí 30 ľudí. Tí vidia a počujú hercov z bezprostrednej blízkosti, ale najmä cítia: každý záchvev žily na krku, vôňu.
Projekt vznikol približne pred rokom a pol. Dvojica hercov má za sebou už vyše 70 repríz hry francúzskeho spisovateľa Érica-Emmanuela Schmitta Tajomné variácie v réžii ukrajinského režiséra Valentina Kozmenka-Delinde. Ide o príbeh o láske – krátkej a vášnivej v kontraste s láskou vernou a trvácnou. Kramár stvárňuje spisovateľa a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Abela Znorka, ktorý žije sám, ďaleko od civilizácie na ostrove v Nórskom mori. Juraj Hrčka je novinárom, ktorý s ním chce urobiť rozhovor o jeho poslednej knihe. Je to však iba zámienka. Autor hry podľa teatrologičky miluje paradoxy. V tejto hovorí o priateľstve, láske, o vášni až sebadeštruktívnej, o strachu zo smrti i zo všednosti, ale predovšetkým o potrebe mať niekoho blízkeho, svoju spriaznenú dušu. „Marošovi Kramárovi a Jurajovi Hrčkovi sa podarilo z autorovho textu mnohé rozkryť a v kontraste účelovo dramatického a takmer civilného hereckého prejavu sprostredkovať divákom rovnako autenticky strach zo straty vlastnej identity, z pohltenia silným vzťahom, ako strach z osamelosti a potrebu citového a mentálneho partnerstva pre život človeka,“ opísala Zuzana Nemcová Gulíková.
Foto: Peter reefe Kovac
„Nie je to žiadna ľahká komédia, skôr hra pre náročného diváka. Ja sám sa živím posledných pätnásť rokov komédiami a dostal som chuť na niečo vážne," vysvetlil svoje pohnútky Maroš Kramár. Ako dodal, priestor sám si akoby našiel túto hru.
Divák pri tomto tipe divadla získa neopakovateľný zážitok. Čo však môže ponúknuť hercovi? Podľa kritičky je to skúška nielen hereckého sebavedomia a techniky, ale aj schopností a talentu. Čím menší je priestor, v ktorom sa herec pohybuje, tým intenzívnejšie vstupuje do osobného priestoru diváka a ten mu žiadny falošný tón neodpustí. „Je to skoro akoby vstupoval do gladiátorskej arény. Buď – alebo. Palec hore alebo dole. Nemôže sa skryť za kostým ani kulisy ani za réžiu. Je to len o ňom, jeho hereckom partnerovi a autorovi,“ dodala Nemcová Gulíková.
A kým v minulosti sa v niektorých spoločenských salónoch zrodili nové umelecké smery a postupy, dnes je zavčasu hádať, ako sa bude Salón Maroša Kramára vyvíjať. „V každom prípade však môže ponúknuť nazretie do útrob architektonicky zaujímavej časti Bratislavy, kultivovane režírovanú spoločenskú udalosť a v neposlednom rade zaujímavého autora a dobré divadlo. A keďže ide o zážitok v byte, môže byť jeho prežívanie uvoľnenejšie, osobnejšie a intímnejšie,“ dodala odborníčka.
