Dôkazom je najnovšia inscenácia Slovenského komorného divadla Martin, ktoré uviedlo dramatizáciu knihy Vojna nemá ženskú tvár.
Skrz reportáže bieloruskej spisovateľky, nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič sa dozvedáme o málo známej časti histórie – o účasti sovietskych žien v druhej svetovej vojne. Bojovalo ich tam vyše milióna, ale o ich útrapách, obetiach a zásluhách sa dodnes mlčí. Až Alexijevič otvorila Pandorinu skrinku, keď v rozmedzí rokov 1978 až 2004 vyspovedala niekdajšie účastníčky boja. Vďaka ich spomienkam sa dozvedáme o veciach, ktoré sa do učebníc dejepisu nedostali.
Autorka dramatizácie Iveta Horváthová musela vyberať zo stoviek výpovedí, z ktorých každá by bola vhodnou témou na samostatnú hru i hraný alebo dokumentárny film. Z reportáží volila najmä tie, v ktorých veteránky spomínali na otázky lásky, postavanie ženy v maskulínnom kolektíve či na kontrast mechanizmu vojny a tzv. nežného pohlavia. Parametre divadelného spracovania a akcent na genderové témy Horváthovej nedovolili prezentovať aj ostatné, rovnako šokujúce zážitky sovietskych vojačiek.
Scénograf Pavol Andraško s režisérom Mariánom Peckom situovali dej do ošúchanej telocvične. Prázdny priestor so siedmimi ženami, ktoré sa chcú podeliť so svojimi príbehmi, môže asociovať diskusné stretnutie pre tých, ktorí vojnu nezažili, ako i nepodarenú zábavu, na ktorú prišli len ženy. Muži ostali na vojne. Tento priestor však neponúkol režisérovi dostatok možností na stavbu rôznorodejších mizanscén, vďaka čomu by sa po čase na seba nezačali podobať.
Herečky nepredstavujú jednu hrdinku, autorka dramatizácie im do replík rozdelila fragmenty hneď niekoľkých respondentiek. Niekedy dokonca výpoveď jednej osoby tlmočia i viaceré predstaviteľky. Buď individuálne, alebo zborovo. Tvorcovia totiž dbali na tému, že konkrétny osud nebol ojedinelým. Totožné zážitky si so sebou nesú desiatky až stovky ďalších žien.
Herecké výkony sú vzácne vyrovnané, viac sa pritom predstaviteľkám darí tlmočiť otrasnosť a absurdnosť vojny v civilnej tónine. Štylizácia či pohybová akcia totiž pričasto zatienili obsah myšlienky či konkrétnej situácie. Jednou z najsilnejších scén bola prosba lekárky Jefrosiny (Lucia Jašková), ktorá túži pochovať muža v rodnej zemi. Jej zúfalé kľaknutie pred maršalom opakujú aj ostatné ženy. Aj ony ovdoveli, ale iba tejto jednej sa podarilo presvedčiť nadriadených, že je rozdiel medzi stratou manžela a lásky.
V naštudovaní je síce cítiť nedostatočnú štýlovú čistotu, ale napriek tomu ide o inscenáciu s výrazným spoločenským posolstvom. Vojna nemá ženskú tvár v Martine je spoveďou jednej generácie, ale súčasne varovaním pre tie nasledujúce. Dejiny by sa už nemali opakovať. Argumentom sú aj osudy týchto žien.
Hodnotenie Pravdy
3 a pol hviezdičky z 5
Svetlana Alexijevič/Iveta Horváthová: Vojna nemá ženskú tvár / réžia: Marián Pecko / hrajú: Jana Oľhová, Lucia Jašková, Eva Gašparová, Zuzana Rohoňová a ďalší / premiéra: 13. februára v SKD Martin
