Štefan Nosáľ: Choreograf, ktorý ohuruje ohňostrojom nápadov verným tradícii

Do tajov ľudového tanca zaúčal okolo dvetisíc mladých ľudí a ako pedagóg vychoval viacero renomovaných choreografov, ktorí oceňujú, že ich naučil úcte k tradícii, pokore, ale aj maximalizmu.

„Lúčnica, slovenský tanečný súbor z Bratislavy, je absolútna prvá trieda. Jeho mladí tanečníci iskria skvelou technikou v ohromujúcom repertoári, ktorý verne zachytáva prekvapivo rozmanité zdroje. (…) Štefan Nosáľ, umelecký vedúci a choreograf, scénicky spracoval tance s odvážnymi variáciami a náhlymi zmenami tempa, odlišné od jednotvárnych kreácií, typické pre všetky ostatné súbory z bývalého východného bloku. (…) Veľkým darom pána Nosáľa je schopnosť vytvoriť tance s vysokým umeleckým nábojom, pričom zachováva ich originalitu,“ napísala po newyorskom vystúpení Lúčnice v The New York Times renomovaná tanečná kritička Anna Kisselgoffová. „Niekto by ich mal prehovoriť, aby sa vrátili!“ dodala.

Okrem talentu treba aj poznať život

Umenie Lúčnice už predtým, ale aj potom obdivovali v mnohých krajinách sveta a nemalú zásluhu má na tom práve Štefan Nosáľ. Hoci choreograf samotný nezmôže veľa. „Ak niekto povie, že je choreograf, nemusí sa mu veriť, lebo kým je to len v jeho predstavách a jeho fantázii, tak to ľuďom nič nehovorí. Choreograf sa realizuje na scéne cez interpretov, tanečníkov,“ spomínal v dokumente Dany Herrmanovej a Fedora Bartka, ktorý nakrútila Slovenská televízia. „Samozrejme k tomu treba vychovať tých dobrých interpretov, dobrú muziku, kostýmy, ale aj nápad je dôležitý. Konkrétne pri choreografii ľudového tanca, v scénickom ľudovom tanci, je to tak, že okrem talentu a dispozície umelca treba, aby poznal dokonale to, čo robí, ľudový tanec, ľudovú pieseň, muziku a vôbec prostredie, život, spôsob života konkrétnych ľudí, lebo všade kde na rovinách iné piesne, iné tance majú, inak sa obliekajú ako vo vrchoch. Toto treba všetko poznať a nejako sa tým predchnúť, napojiť. Potom môže pracovať fantázia a v takomto prípade to zostane stále, má to štýl a je to pravdivé.“

Štefan Nosáľ sa narodil a vyrastal na hriňovských lazoch. „Je to kraj síce krásny, ale nebyť múdrosti a odvahy môjho otca, mohol sa celý môj život odohrať iba tu, život nie síce prázdny, no zodratý tvrdou robotou,“ píše vo svojej autobiografii Môj život Lúčnica, v ktorej podrobne opisuje aj svoje detstvo na lazoch. Ako bol najväčší frajer ten, kto po zime prvý prišiel bosý do školy, i to, akou zmenou pre neho bolo, keď sa ho rodičia rozhodli dať na gymnázium. Z osemtisícovej Hriňovej boli vtedy podľa neho iba dvaja stredoškoláci.

Cesta do Zvolena, kam sa s otcom vybral na prijímacie skúšky, bola pre neho prvou mimo Hriňovú, Detvu či Poľanu. Tiež prvýkrát videl vlak. Bol to pre neho zázrak, rovnako ako niekoľkoposchodové zvolenské budovy a samotné gymnázium, väčšie ako detviansky kostol. Keď ho vyzvali, aby písal diktát, nemal čím – doma totiž nemali pero, iba ceruzku. Hoci mu pero ktosi požičal, skúšky nakoniec nespravil. Rúcal sa mu svet, rodičia ho však dali do meštianskej školy v Detve. Neskôr sa pokúsil dostať na gymnázium v Banskej Bystrici, tentoraz už úspešne.

Nevládali chodiť po schodoch

Zaujímal sa o atletiku, celkovo rád športoval, a neskôr, už po vojne, začal chodiť aj do Sokola. Ale so spolužiakmi súťažil okrem iného aj v tom, kto donesie po prázdninách viac ľudových piesní. „Potom ich Milan Križo (neskôr uznávaný profesor fytológie a spevák ľudových piesní, pozn. red. ) hral na heligónke, dvaja sme mu museli držať deravé mechy a spievali sme. Využili sme ich aj v našich kabaretných výstupoch,“ spomína Nosáľ v autobiografii.

Po štúdiu na banskobystrickom 8-ročnom gymnáziu, ktoré ukončil v roku 1947, prišlo rozhodnutie, že sa dá na stavarinu. Bolo po vojne a bolo treba budovať. V internáte ho zvolili za kultúrneho referenta, organizoval literárne krúžky aj zábavy. Občas, keď mu dal spolužiak voľný lístok, zašiel do Národného divadla. Práve tu videl pásmo Karola F. Zachara a Ivana Terena Rok na dedine, v ktorom spievala a tancovala aj Národopisná skupina Živeny. Vznikla v roku 1948 a neskôr sa premenovala na Lúčnicu. Vystúpenie urobilo na Nosáľa veľký dojem a rozhodol sa, že sa k skupine pridá.

„Keď som v roku 1949 prišiel do Lúčnice, prekvapilo ma, že vo veľkom meste, ako je Bratislava, existuje súbor, ktorý tak čisto interpretuje ľudový tanec. Dojalo ma to a povedal som si, že skúsim s chlapčenskou skupinou urobiť tanec. Rozhodol som sa pre odzemok – Zbojnícky tanec. Pustil som sa do toho s Ondrejom Zelníkom, pomohol aj Juraj Kubánka, ktorý však už v tom čase odchádzal do Slovenského ľudového umeleckého kolektívu,“ spomínal Nosáľ na stránkach Pravdy. „Poctivo sme s chlapcami nacvičovali drepovanie, výskoky, až tak, že sme potom nevládali ani po schodoch chodiť. Keď sa ma pýtali, či chceme vystupovať iba s ľudovou hudbou, alebo s celým orchestrom, vybral som si orchester. Zašiel som za skladateľom Zdenkom Mikulom, aby piesne upravil pre orchester. A veruže nasadil také tempo, že sme mali čo robiť, aby sme to zatancovali. Keď sme pred celým súborom po prvý raz predviedli Zbojnícky tanec v sále bratislavského Wilsonovho internátu, všetci boli nadšení.“

Kam sa hrabe rokenrol?!

Po Zbojníckom tanci, ktorý v repertoári Lúčnice figuroval aj roky po tom, čo vznikol, prišli ďalšie programy. Pri Detvianskej veselici vychádzal Nosáľ z prostredia, ktoré dôverne poznal. O hudbu sa staral Tibor Andrašovan. Detvianska veselica bola takisto hitom, ktorý sa podľa Nosáľa neskôr presadil nielen v rozhlase, ale aj v krčmách. „Keď sme ju zatancovali v Prahe, riaditeľ Štátneho súboru piesní a tancov mi s úžasom povedal: ,Štefane, to je ohňostroj!' Také boli moje začiatky – tvrdé, ale úspešne som sa s nimi popasoval,“ spomínal.

V tomto období, v roku 1951, sa Nosáľ po odchode Oľgy Chodákovej, prvej umeleckej vedúcej a choreografky súboru, a Ľuby Bakovej, ktorá vymyslela názov Lúčnica, stal umeleckým vedúcim aj choreografom súboru. V roku 1953 sa oženil s tanečníčkou Lúčnice Vierou, s ktorou má dcéru Barboru, prekladateľku a manželku Joža Ráža zo skupiny Elán.

Úspechy Lúčnica postupne slávila nielen doma, ale aj v zahraničí. K najdlhším zájazdom, ktorý trval bezmála pol roka, patril zájazd do Južnej Ameriky (Uruguaj, Argentína a Brazília) v roku 1956, spojený pri návrate s vystúpeniami v Taliansku. Na iný kontinent cestovali Lúčničiari 19 dní loďou. „Ak tanec je alebo má byť výrazom radosti zo života ľudí, niet pochýb o tom, že sme sa nemohli stretnúť s lepším dôkazom tejto zásady, akým bolo prekrásne vystúpenie, ktoré nám predviedol súbor Lúčnica,“ písali o Lúčnici nadšené uruguajské noviny. „Publikum ohúrilo predstavenie folklórneho súboru Lúčnica, pretože celý večer chrlili na publikum lesk a farby najkrajšej choreografie,“ nadchýnali sa zase brazílske. Aj po návrate do Európy, keď sa súbor zastavil v Taliansku, si Lúčnica napriek niektorým neprajným textom pred ich vystúpením, ktoré podčiarkovali, že prichádzajú z červeného Československa, dokázala získať priazeň publika aj kritiky. „Kam sa hrabe rokenrol, priatelia?!“ písal livornský denník Il Tirreno. Medzitým stihol titulovaný stavebný inžinier Štefan Nosáľ vyštudovať choreografiu na bratislavskej VŠMU (1953 – 1957). Keď ho rektor Andrej Bagar časom lákal, aby išiel učiť, že na tanci „nemá poriadneho chlapa“, Nosáľ sa na to ešte necítil, neskôr sa nechal prehovoriť a začal na škole pôsobiť aj ako pedagóg, pričom v rokoch 1972 až 1992 zároveň viedol katedru tanečnej tvorby a v roku 1982 získal titul profesor. S tým súviselo aj napísanie jeho knihy Choreografia ľudového tanca (1984), ktorá bola podľa Nosáľa asi jedinou svojho druhu v Európe. K jeho žiakom patria choreografi ako Ján Ďurovčík, Jaroslav Moravčík, Vladimír Marušin, Pavel Bútor, Ján Blaho a mnohí ďalší.

Pre Lúčnicu vytvoril Štefan Nosáľ vyše 100 tanečných kompozícií aj celovečerné tematické programy. Okrem toho ako choreograf, ale aj účinkujúci spolupracoval s filmármi a televíziou na snímkach ako Kubo, Sváko Ragan, Neďaleko do neba či Rodná zem. Plodná bola aj jeho práca pre Slovenské národné divadlo, vytvoril choreografie k operným inscenáciám Eugena Suchoňa (Krútňava, Svätopluk) Jána Cikkera (Juro Jánošík, Beg Bajazid), baletnému predstaveniu Ej, husári Svätozára Stračinu aj k historicky najúspešnejšiemu predstaveniu činohry SND – Na skle maľované. Zo zahraničných divadiel robil choreografie pre pražské Národní divadlo, Belgickú kráľovskú operu v Antverpách, holandský Danstheater v Amsterdame a ďalšie súbory.

Medzi skladateľov, s ktorými často tvoril, patrili Tibor Andrašovan, Alexander Moyzes či Svätozár Stračina.

Tak to bolo? Nebolo!

Štefan Nosáľ vytvoril osobitý štýl, ktorý ovplyvnil celkový vývoj Lúčnice. Encyklopédia dramatických umení Slovenska ho vystihuje ako prekomponovávanie pôvodných ľudových tancov a ich umeleckej javiskovej štylizácie s výraznou priestorovou kompozíciou, výtvarným cítením a vyváženými prejavmi sólistov a zboru. Autentický folklór spracúva divácky príťažlivým, ale umelecky náročným spôsobom na základe jeho dôvernej znalosti. Tú získal výskumami v teréne, kde často hľadal inšpiráciu. Záležalo mu na tom, aby rešpektoval štýl každého kraja či regiónu, „neopakovateľnú vôňu folklóru“ a šťavu.

„To je práve kumšt, urobiť z pôvodného tanca, pôvodnej muziky a tak ďalej, scénický tvar, choreograficko-hudobný, ale pritom, aby to nestratilo tú vôňu, špecifickosť.“ Často pri premiérach sedával v publiku, aby vedel z jeho reakcií odčítať, čo funguje, čo prijmú. „Prídu ľudia a dojatí sa vyznávajú, že veru tak to bolo. Ale nebolo! Veď som si to niekedy hodne povymýšľal, ale i fantazírovať som sa snažil na základe pravdepodobnosti a vychádzajúc z pôvodného materiálu (piesní, tanca, odevu, zvyku), a v príslušnom duchu a štýle. Keď sa ľudia v tom videli, potešilo ma to.“