Napísať komédiu nie je podľa autora Daniela Doubta nič jednoduché. „Dante Alighieri nenazval svoju básnickú skladbu Božskou komédiou preto, lebo sú tam račkujúci policajti, koktajúci Maďari alebo iné konštanty vo svete tak obdivovaného slovenského humoru, ale hlavne preto, lebo to s Dantem na konci dobre dopadne,“ vysvetľuje dramatik, ktorý sa svoje skutočné meno – podobne ako Dominik Dán – rozhodol utajiť. Informácie českého portálu Wikipedie, tvrdiace, že za pseudonymom sa ukrýva kolektív hercov a pracovníkov Dejvického divadla v Prahe, kde mala hra svetovú premiéru, nie sú pravdivé.
„Vzkriesenie je jedna z naozaj mála hier, ktoré majú vycibrený humor. Na jednej strane máte pocit, že sa pozeráte na komédiu, ale vo chvíli, keď sa jednotlivé motívy začnú spájať, zistíte, že ide skôr o posolstvo. A to je veľmi vážne, hoci obal je navonok nesmierne atraktívny,“ hovorí režisér Eduard Kudláč. Mestské divadlo podľa neho hľadalo titul, ktorý by odľahčil predchádzajúcu náročnú sezónu. Predloha ho zaujala hlavne tým, že neponúka bezduchú zábavu alebo komédiu bulvárneho typu, ale publiku smeruje hlboké posolstvo. Keďže Vzkriesenie dokonale naplnilo tieto požiadavky, rozhodli sa ho inscenovať.
Osudy ôsmich postáv pripomínajú hojdačku, kolíšu sa od rozumu k neuveriteľnosti, od intuície k viere v božiu prozreteľnosť. Napríklad vrátnik verí, že ho celý život miluje žena, ktorú pozoruje len z diaľky. Múdry psychológ má zasa vo všetkom jasno a naporúdzi vždy múdru radu, len so sebou si vie poradiť o čosi ťažšie. Pod povrchom zdanlivo banálneho príbehu možno poľahky odkryť hlbšie významy.„V jednej miestnosti vydavateľstva sa stretnú ľudia, ktorí sú úspešní v práci aj v láske, s ľuďmi, ktorým to ani v práci, ani v láske vôbec nejde. Autor zaujímavým spôsobom odkrýva, prečo je to tak a v čom to je, že človek je neraz frustrovaný v práci, ale aj nespokojný so svojím životom,“ pokračuje režisér. V texte predlohy možno podľa neho odčítať, že autor je veľmi vzdelaný a skvele sa orientuje v ruskej klasike.
„Pôdorys je naozaj verne ruský, ale témy, s ktorými dramatik pracuje, sú, dalo by sa povedať, večné. Zároveň však nesmierne súčasné a dnes iste mimoriadne aktuálne. Napokon osobné ambície stoja za rôznymi nešťastnými osudmi či už pracovnými, alebo súkromnými. Zdá sa, že spoločenské a ľudské ,píár' je dnes oveľa dôležitejšie ako samotná existencia,“ dodáva Eduard Kudláč.
Inteligentný, miestami až trochu drsný a suchý humor – to sú základné ingrediencie inscenácie, ktorej ústrednou témou je viera v osudovosť lásky a boha. Medzi prísadami nechýbajú slovná komika a situačné gagy, korenené skrytými odkazmi. Cez prizmu irónie interpretovaná banalita sa mení na vážny príbeh o zmysle života a úvahu o tom, prečo je niekto úspešný a iný nie.
