Odmietne lásku zamilovanej slečny. Časom by vraj city aj tak vyprchali. A ani manželstvo nie je zárukou šťastia. Podobne by sa mohol začať príbeh, odohrávajúci sa v ktoromkoľvek čase. Azda najznámejší rozohral v Eugenovi Oneginovi Alexander Sergejevič Puškin. Dramatizáciu ľúbostného románu vo veršoch Eugen Onegin uvedie v piatok v premiére prešovské Divadlo Jonáša Záborského.
„Je to veľmi kvalitná romantická literatúra, silný príbeh, v ktorom je veľa múdrosti, a nádherný verš,“ hovorí režisér Marián Pecko. Ani priepasť času – román vo veršoch písal Puškin v rokoch 1823 až 1833 – neubrala príbehu na hĺbke. „Je jedno, či sedíme v aute alebo na koči, s našimi predchodcami máme veľmi veľa spoločného. Všetci sme smrteľní a toto poznanie určuje všetky naše kroky a rozhodnutia. Preto sa snažíme niečo v živote stihnúť, aby si nás zapamätali,“ pokračuje hosťujúci režisér.
Ani zábava na vidieku nezaženie Oneginov pocit zbytočnosti. Z trucu pretancuje večierok s milou svojho priateľa básnika Lenského. Ten ho v hneve vyzve na súboj, v ktorom príde o život. Na nešťastie sa snaží zabudnúť putovaním po Rusku. V Petrohrade, kam sa po rokoch vracia, znova Táňu stretáva. Zaľúbi sa do nej, ona – hoci ho milovať neprestala, jeho city odmietne. Je vydatá a manželovi chce byť verná. Z mladej zaľúbenej dievčiny sa však stala chladná a sklamaná žena.
„Naša inscenácia nemá dvesto rokov. Hráme ju dnes, s dnešnými divadelnými prostriedkami a pre súčasníkov. Teatralizovali sme napätie minulosti a súčasnosti. Kostýmy Evy Farkašovej sú dobové, scéna Pavla Andraška už nie. Snažili sme sa o divadlo, ktoré by publikum len nepočúvalo, ale aby bolo aj pastvou pre oči a aby obraz komunikoval s Puškinovým veršom. Čo z textu sme nevybrali do prvého plánu, dopovie obraz,“ vysvetľuje Marián Pecko.
Pod dramatizáciu literárnej predlohy sa podpísal Miro Dacho. Motívy a detaily z románu vo veršoch pospájal, hľadajúc súvislosti, do nových divadelných celkov. Čo bolo treba, preniesol do dialógov.
Vznikol tak príbeh o mladosti, túžbach, snoch, ale aj o ľahostajnosti a arogancii. Šťavnatým Puškinovým jazykom v preklade Jána Štrassera rozpráva inscenácia s krutou iróniou o tom, ako možno od nezodpovedného a ľahkovážneho životného štýlu dospieť k poznaniu, že zo života ostalo len dobre oblečené prázdno.
„Nie vždy ti bude odpustené. Ži tak, aby si nemusel byť závislý od toho, či ti bude odpustené, alebo nie,“ zhŕňa režisér výklad Eugena Onegina.
