David Radok: Nemôžete pracovať s ľuďmi, ktorí naháňajú kopec kšeftov

"Nemám žiadne divadelné vzdelanie, ale remeslo som po istom čase zvládol," hovorí s úsmevom David Radok.

David Radok
Režisér David Radok na scéne Arsildy.
Autor: ,

Uznávaný režisér, ktorého inscenácia Vivaldiho opery Arsilda očarila minulý týždeň bratislavské publikum. Medzinárodný koprodukčný projekt mal premiéru v Slovenskom národnom divadle.

Váš otec Alfréd Radok bol slávny divadelný a filmový režisér. Komédia Dědeček automobil mu v roku 1957 vyniesla Striebornú mušľu aj cenu kritiky na festivale v San Sebastiane. Bolo ťažké vystúpiť z jeho tieňa?
Pre mňa nie. Keby som začínal v Československu, asi by to bolo zložité. Ale ja som začínal režírovať vo Švédsku. Svoju prvú inscenáciu som robil v divadle v Göteborgu, kde otcovo meno nikto nepoznal.

Bol predsa spoluzakladateľom legendárnej Laterny magiky, ktorú po svetovej výstave v Bruseli obdivoval celý svet.
Vo Švédsku nie je nič slávne. Dokonca aj Ingmara Bergmana tam svojho času vyhodili zo školy. Priezvisko Radok vo Švédsku neznamenalo vôbec nič.

A keď ste sa po páde režimu vrátili do Prahy ako renomovaný režisér?
V roku 1990 tam ešte bola generácia ľudí, ktorí s otcom spolupracovali. Chodievali na skúšky inscenácie Mozartovho Dona Giovanniho, ktorú som robil v Stavovskom divadle, a pozerali sa, ako pracujem.

Ako sa z neúspešného uchádzača o štúdium na konzervatóriu stal vôbec operný režisér?
Môj otec v emigrácii, kam celá rodina odišla po roku 1968, ochorel. Mal strach o moju budúcnosť, pretože som sa zle učil. Raz k nám prišiel na návštevu dirigent Martin Turnovský, s ktorým sa radil, čo by ten jeho chalan, ktorý v škole prepadal, mohol robiť v hudbe. Odpoveď znela: Má dve možnosti, buď hrať na harfe alebo na trombóne. Prijímačkami prejde skoro každý. A keď že harfa mi nepripadala ako vhodný nástroj pre dlhovlasého hipíka, túžiaceho sa stať rockovým muzikantom, zvolil som si trombón. Hral som na ňom asi päť rokov. Zo štyroch uchádzačov prijali troch – mňa, samozrejme, nie.

V divadle v Göteborgu ste postupne pracovali ako kulisák, kustód orchestra, osvetľovač. Pomohlo vám to neskôr pri režijnej práci?
Čiastočne. Výhodou je, že keď týmito profesiami preskáčete, nikto vás už neopije rožkom. Keď mi povedia, táto scéna sa nedá nasvietiť, viem, že to možné je. Keď tvrdia, že do orchestriska sa nevlezie toľko hráčov, pozriem sa na jeho rozmery a je mi jasné, že nemajú pravdu.

V čom ste pociťovali nevýhodu, keďže ste réžiu neštudovali?
Keď nemáte žiadnu poriadnu školu, musíte v prvých rokoch objavovať dávno objavené. Skúšate… Chvíľu pracujete ako Peter Brook, chvíľu ako ruský avantgardný režisér Mejerchoľd, chvíľu ako Stanislavskij, načas sa ponoríte do superrealizmu, potom robíte totálnu štylizáciu… Stále hľadáte vlastnú cestu, ktorú by som možno nemusel objavovať tak dlho, keby mi niekto povedal, že už to niekto dávno objavil. Niektoré inscenácie boli neskutočne štylizované, niektoré neskutočne realistické, niektoré nesmierne pomalé, niekedy som improvizoval…

David Radok je aj autorom scénografie.
David Radok je aj autorom scénografie.
Autor: Jozef Barinka

Dlho ste hľadali vlastnú cestu?
Dosť dlho, kým som sa naučil mať nad všetkým kontrolu. Mal som totiž až neskutočnú potrebu všetko vedieť. Koľko vody má byť v pohári na scéne, o koľko centimetrov doprava alebo doľava posunúť šálku. Bol som hrozný puntičkár kvôli svojej neistote. Bol som predsa emigrant. Pracoval som síce vo Švédsku, v Dánsku aj ďalších škandinávskych krajinách, ale zrazu som sa cítil ako mladý chalan, ktorý je cudzinec, nemá žiadne školy a stále musí dokazovať nielen ostatným, ale predovšetkým sám sebe, že niečo vie. Na trombóne mi to nešlo. Na gitare síce hrám každý deň, ale som zlý gitarista. Keď robím niečo s drevom, vždy to dopadne „blbo“. Navyše emigrácia vás hodí do úplne iného sveta a vrátiť sa nemôžete. Ste hodený do inej kultúry, iného vnímania sveta, musíte zvládnuť jazyk a nemáte žiadnych kamarátov. Chcel som mať kontrolu nad všetkým hlavne preto, aby som dokázal, že ovládam remeslo. Ale stalo sa, čo sa stať muselo – moje predstavenia začali byť také perfektné, že prestávali mať život. Bol som nešťastný, nevedel som, prečo sú mŕtve, hoci všetci splnili všetky moje predstavy do bodky.

Prišli ste na to, kde ste robili chybu?
Po čase som zistil, že do procesu tvorby treba v niektorých okamihoch zapojiť nepredvídateľnú náhodu. Napríklad v záverečnej scéne Arsildy som vytvoril isté aranžmány, nálady a tempá, ale nechal som každému spevákovi a tanečníkovi na javisku určitú slobodu. Našťastie boli natoľko schopní, že ju dokázali využiť a aj vďaka tomu inscenácie žije.

Váš otec bol divadelný a filmový režisér. Zvolili ste si operu, aby ste sa vyhli porovnávaniu?
Bola to náhoda. Ako študent som si zarábal ako štatista, kustód orchestra, nosil som kulisy – ale v opere, nie činohre. A tam som aj dostal šancu. Mal k nám prísť jeden veľmi dobrý anglický režisér Elijah Moshinsky, ktorý chcel robiť Janáčkovu Líšku Bystroušku. Odmietol však pracovať s asistentkou, ktorú mu pridelili. Vtedy za mnou – sluhom v orchestri – prišiel riaditeľ divadla a spýtal sa: Hovoríš po anglicky, nechcel by si byť asistentom réžie? Odpovedal som: A prečo nie? Tak som sa stal asistentom Moshinského, ale musím priznať, že veľmi zlým. Potom som asistoval rôznym režisérom, niektorým dobrým, niektorým zlým. Neskôr sa ma spýtali, či by som si nechcel urobiť nejakú réžiu. Ja na to, že áno. A urobil som malú inscenáciu Menottiho opery Médium so štyrmi či piatimi spevákmi a klavírom. To bolo v roku 1980 a odvtedy som pokračoval ako režisér.

Vyskúšali ste si aj činohernú réžiu, ale predstavení, pod ktoré ste sa podpísali, nie je veľa. Nechutí vám činohra?
Ale chutí. Nesmierne som si užíval réžiu Havlovho Odcházení v pražskom Divadle Archa. Bolo to však zvláštne predstavenie, v ktorom sa stretli ľudia z celého Česka. Problém je v niečom inom. V opere dostanete ponuky tri roky dopredu, zatiaľ čo v činohre sa vás šesť mesiacov pred premiérou spýtajú: Nechcel by si náhodou režisérovať tento titul? Šiel som z jednej práce do druhej, kalendár som mal plný na dva roky dopredu. A keď prišiel niekto z činohry s ponukou, nemal som jednoducho čas.

Režírovali ste aj Euripidove Trójanky, Bulgakovovho Moliéra, na otáčavom javisku v Krumlove Shakespearovu komédiu Ako sa vám páči, ďalšieho Shakespeara Troilus a Kressida zas v Národnom divadle…
To bola katastrofa. Rád robím činoherné inscenácie, aj by som rád pokračoval, ale potreboval by som pracovať s ľuďmi, ktorí nechodia pred skúškou a po nej nakrúcať seriály a nemajú všade iks kšeftov. Nemôžete robiť s ľuďmi, ktorí vám povedia: O dve hodiny mám predstavenie v Brne, musím odísť, prepáč. Potrebujem takých, ktorí po skúške celý večer premýšľajú o tom, čo na nej prežili a na druhý deň prídu s nápadmi, týkajúcimi sa toho, na čom pracujeme. Moja skúsenosť so Shakespearom v Národnom divadle v Prahe bol asi najhorší zážitok s inscenáciou, čo som kedy mal. Nebola dobrá ani z mojej strany. Odvtedy mi prišlo pár ponúk na činohru, ale…

Dlho vás bolo treba prehovárať na réžiu Vivaldiho opery Arsilda, ktorá mala minulý týždeň premiéru v SND?
Keď som počul, že sa nehrala tristo rokov, neváhal som. Navyše dirigent a zakladateľ súboru Collegium 1704 má prístup k hudbe, ktorý je mi veľmi blízky. Je jeden z mála nových barokových dirigentov, ktorý nestavia na efektoch. Skutočne ide veľmi dôsledne po obsahu hudby. Dokonca aj zo stredne zaujímavého diela dokáže niečo vytiahnuť.

Zasahoval vám veľmi do režijnej koncepcie?
Nie, bola to absolútna symbióza. Urobil som dosť zásadné škrty, jednu rolu som úplne vyhodil, preč je aj pár árií, z troch dejstiev som urobil dve. Zhodli sme sa, že inscenácia by mala mať atmosféru filmu Veľká nádhera – tú dekadenciu, to bezcieľne blúdenie životom. Povedal: Presne ako koniec Felliniho Sladkého života. Okamžite som mal pred očami poslednú scénu filmu. Marcello Mastroianni na pláži, na druhej strane dievčatko, ktoré niečo kričí, ale on nepočuje, čo. A spoločnosť, ktorá sa motala po pláži, sa pomaly rozchádza. V žiadnom mojom nápade nevidel problém.

Napríklad?
Keď som chcel urobiť nejaký škrt, na ktorý zareagoval slovami, že by to tam rád nechal, vedel som, že má dobrý dôvod. Nechcel som žiadny happy end, pretože Arsilda ho nemá. Vo finále som chcel opakovať áriu Lisey, on na to – žiadny problém. Tu sa to končí v dobrej tónine, urobíme zostup a ideme do poslednej árie. Spolupracoval som s mnohými dobrými dirigentmi, len veľmi málo bolo zlých. S Václavom Luksom bola spolupráca na Arsilde výnimočne dobrá.

Sám ste si navrhli aj scénografiu. Vždy ju vymýšľam sám. Pre mňa je priestor, v ktorom sa odohráva dej a pohybujú postavy, zásadný. Moja režijná príprava spočíva v prvom rade v hľadaní priestoru, pretože práve ten určuje konanie postáv.

Barokovú operu Arsilda inscenujete na scéne, ktorá je skôr nadčasová.
Má metafyzický základ. Chcel som čistý priestor, ktorý má v sebe zabudované isté barokové prvky. Pracuje s perspektívnou, ktorá nie je baroková, ale mohla by byť. Nechcel som používať barokové obrazy ako pozadie, preto som použil obrazy svojho kamaráta Ivana Theimera, pretože je v nich zakomponovaná troška baroka, troška klasicizmu, ale sú totálne nadčasové.

Arsilda bude teraz putovať po operných scénach vo Francúzsku a v Luxembursku. Pôjdete s ňou aj vy, aby ste tam inscenáciu „prešili na mieru“?
Pokúsim sa. Veľmi rád by som šiel aspoň do Lille. Dva mesiace sa totiž Arsilda nebude hrať, takže tam to treba znova naskúšať. Nejaký čas potrebuje človek mať k dispozícii, aby sa atmosféry a vzťahy inscenácie dali znova dohromady.

Dokonalá inscenácia, tvrdili zhodne kritici aj diváci po bratislavskej premiére. Aký je to pocit?
Dobrý, pretože na Arsilde som poctivo pracoval tri roky. A človek nikdy nevie, ako inscenácia dopadne, ani ako ju prijmú kritici a hlavne publikum. Navyše naše predstavenie vôbec nie je jednoduché.

Je rozdiel medzi publikom v Škandinávii, Bratislave, Prahe, Berlíne, Tel Avive či Tokiu?
Veľký, pretože každý divák má inú minulosť, inú existenciálnu pamäť. Keď som napríklad robil Šostakovičovu Lady Macbeth Mcenského okresu v Národnom divadle v Prahe, urobil som ju úplne inak ako predtým v Dánsku alebo vo Švédsku. Tam ľudia majú úplne iný vzťah k hlúposti, tuposti, násiliu, neslodobe, diktátorstvu. Vo Švédsku nebola tristo rokov vojna. Nebol tam ani fašizmus, ani komunizmus, takže referencie, ktoré má publikum buď priamo, alebo nepriamo, sú vždy veľmi dôležité.

A čo mladí ľudia? Chodia dnes v zahraničí na operu?
Myslím si, že stále viac sa ich vracia k tomuto podivnému žánru. Kvôli mobilným telefónom, rýchlosti a povrchnosti komunikácie začínajú cítiť potrebu sveta, ktorý nie je len na obrazovkách mobilov. Mal som v Bratislave na premiére svojho vyženeného syna. Má dvadsať, sedel s hľadisku ako priklincovaný a povedal, že Arsilda bola pre neho fantastický zážitok. Predstavenie ho absolútne dostalo.

David Radok
Narodil sa 28. júla 1954 v Prahe v rodine významného divadelného a filmového režiséra. Po okupácii v roku 1968 emigroval s rodinou do Švédska. V Göteborskej opere si vyskúšal najrôznejšie profesie (štatista, kulisár, osvetľovač, pomocný režisér), až dostal ponuku režírovať. Debutoval v roku 1980 predstavením Mennotiho opery Médium. Na konte má viac ako päťdesiat inscenácií opier od barokových až po súčasné. Okrem práce v Göteborskej opere režíroval niekoľko inscenácií v Kráľovskej opere v Kodani, spolupracuje aj s opernými domami v Štokholme, Helsinkách, Berlíne, Tel Avive či Tokiu. V roku 1990 sa vrátil do Česko-Slovenska, o tri roky neskôr sa usadil v Prahe. Inscenácia Šostakovičovej opery Lady Macbeth Mcenského okresu mu vyniesla prestížnu Cenu Alfréda Radoka. Ako režisér sa podpísal aj pod niekoľko činoherných predstavení.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

Don Pasquale Ján Galla

Recenzia: Slovenčina komickému Donizettimu neublížila

21.03.2017 07:00

Po priaznivom diváckom ohlase na vlaňajšie naštudovanie Mozartovej Čarovnej flauty v slovenskom preklade opustila banskobystrická Štátna opera originálny jazyk aj v novej inscenácii Dona Pasqualeho.

arsilda

Recenzia: Operný zázrak v SND nesie meno Arsilda

14.03.2017 14:00

Asi by recenzent nemal priznať pocit, že počas generálky a premiéry si bočným pohľadom overoval, či vôbec sedí v správnom divadle.

Arsilda

Vivaldiho Arsilda ožije na scéne SND v exkluzívnej premiére

09.03.2017 09:00

Cenzori ju najskôr zakázali, keď však poľavili, vyslúžila si nadšené ovácie publika. Po troch storočiach sa opera Antonia Vivaldiho Arsilda znova uchádza o priazeň divákov.

usa, voľby, kongres

Trump Kongres nepresvedčil, hlasovanie o zrušení Obamacare odložili na piatok

23.03.2017 22:12

Dôležité na štvrtok plánované hlasovanie v americkom Kongrese o zákone, ktorým by sa zrušila Obamacare, odložili. Je možné, že sa uskutoční už v piatok.

migranti, Líbya

Pri líbyjskom pobreží zomrelo asi ďalších 250 migrantov

23.03.2017 21:39

O ďalšej možnej tragédii utečencov v Stredozemnom mori informovala vo štvrtok španielska humanitárna organizácia Proactiva Open Arms so sídlom v katalánskej Badalone.

starý most, bratislava

Starý most získal dve architektonické ocenenia

23.03.2017 21:18

Bratislavský Starý most získal v rámci súťaže Stavba roka 2016 cenu za najlepšie projektové riešenie ako aj cenu za vysokú kvalitu realizácie.

Útok v Londýne, polícia, londýn,

Britská polícia zadržala osem ľudí podozrivých z terorizmu

23.03.2017 21:02

Britská polícia oznámila, že zatkla osem ľudí pre podozrenie z prípravy teroristických činov v súvislosti so stredajším útokom v londýnskej štvrti Westminster.