Foto: Divadelný stav, SND
Storočnica profesionálnej divadelnej scény s prívlastkom „slovenská“ je možno najdôležitejším výročím, ktoré si zvykneme pri príležitosti štátnosti pripomínať – a to aj napriek tomu, že mu politici ani verejnosť nezvyknú prikladať väčší význam. Keď sa koncom 18. storočia začalo rozvíjať divadlo v národných jazykoch, nemecký dramatik Friedrich Schiller povedal, že národ nemôže byť (ani politickým) národom, kým nemá divadlo vo vlastnom jazyku.
Presne to si pri vzniku Československa uvedomovali aj nemnohí osvietení slovenskí politici a intelektuáli, a tak sa založenie profesionálnej slovenskej scény stalo politikom číslo jeden. Aj napriek tomu, že nebolo veľmi z čoho variť, a tak sa slovenskí nadšenci obracali o pomoc na vyspelejšiu scénu českú. Pravdaže, slovenské divadlo nevyrástlo z ničoho, pretože profesionálne divadlo na Slovensku aj divadelné a hudobné dianie v Bratislave je podstatne staršie a bohatšie, ako sa zvykneme učiť. Anna Grusková si však vo svojom filme posvietila na to obdobie, ktoré už považujeme za „naše“. A vzdala hold silným indivíduám, aj vďaka ktorým dnes môžeme tvrdiť, že národ sme. Hoci sme ich takmer nedokázali doceniť.
Furor Bohemicus v Bratislave
Režisérka, ktorá je sama divadelná vedkyňa, sa rozhodla dejiny a zvraty SND priblížiť na osudoch piatich silných osobností, z ktorých každá charakteristickým spôsobom vystihuje istú dobu a jej ťažkosti. Vývoj prvej desaťročnice prvej republiky teda zastupuje Oskar Nedbal, svetoznámy český skladateľ, hudobník a dirigent, ktorý za ťažkých kultúrnych a materiálnych podmienok vybudoval slovenskú operu, operetu aj balet.
Foto: Divadelný ústav, SND
Hoci v časoch jeho života si Slováci jeho prácu neveľmi uctili, Bratislava za hviezdy svetového formátu, ktoré sem pozval a ktorou sám bol, vďačila najmä smutnej skutočnosti, že po rozpade monarchie začal byť tŕňom v oku tak pre svoju milovanú Prahu, ako aj pre Viedeň. Provinčné mesto sa pokúsil vyzdvihnúť na nadnárodnú úroveň, v ktorej bol sám najväčšmi doma. Oskar Nedbal (pravdepodobne) spáchal samovraždu.
Ďalšou, vari ešte zabudnutejšou je postava režiséra Viktora Šulca, takisto pochádzajúceho z Česka, ktorý v predvojnovom období zastupoval najmä avantgardu a na slovenskú scénu uviedol moderných autorov, čím slovenské divadlo opäť udržal v medzinárodnom kontexte. Ani jemu sa Slovensko nezavďačilo: začiatkom vojny ho ako Čecha vykázalo, a napokon ako Žid ukončil svoju životnú púť pravdepodobne v Auschwitzi.
Žalujem!
Slovenský herec a režisér Ján Jamnický, ktorého tvorba podržala ideologickú nezávislosť divadla najmä počas fašistického štátu, sa takisto väčšieho uznania nedočkal. O jeho „vygumovanie“ sa postarali najmä 50. roky, a keď ho v 70. rokoch našli mŕtveho vo Vysokých Tatrách, málokto by uveril verzii, že sa ako skúsený turista podchladil.
Ďalšiu kapitolu zastupuje naša prvá divadelná režisérka Magda Husáková Lokvencová, ktorej za rast ešte aj dnes ďakuje staršia herecká generácia. Ale ani manželka budúceho prezidenta nesmela počas jeho väznenia vykonávať svoju prácu – a v roku 1967 predčasne zomrela. Posledné obdobie zastupuje vo filme Blaho Uhlár, zakladateľ, autor a režisér legendárneho Divadla Stoka.
Každú postavu slovenského divadelníctva približuje zasvätený teatrológ či teatrologička a divák sa dostane aj k archívnym nahrávkam či záberom zosnulých ľudí – medzi nimi napríklad k legendárnej Oľge Borodáčovej, ktorá nás dostane priamo do Nedbalovej prítomnosti. A každú kapitolu uzatvára slovo „žalujem“.
Nie je to žiadny prehnaný pátos – spolutvorcovia filmu len pripomínajú, že ak môže byť dnes Slovensko hrdé na storočnicu Slovenského národného divadla, nie je to vďaka oficiálnym dejinám, ale vďaka vzbure proti nim.
