Priateľov si vyberieš, susedov nie

Je pravda, že ide „iba“ o remake nedávno spracovanej inscenácie a stávka na istotu, hodnotu inscenácie to ale neznižuje. Tento ťah nitrianskeho divadla bol trefa do čierneho. Premiéra komédie zo súčasnosti v časoch permanentných zákazov je ako pristavenie cisterny vody človeku blúdiacemu po rozpálenej púšti. Diváci nasiakali radosťou už od prvých momentov, keď sa na scéne rozsvietili reflektory a herci zaujali miesta. Publikum bolo pripravené prijímať humor a oplácať ho hercom nespútaným smiechom.

Konflikty sú všade rovnaké

Inscenácia sa odohráva v bezpohlavnej spoločenskej miestnosti bytového domu s vysokými béžovými soklami a vyblednutou zelenkavou maľovkou, na ktorej sa črtajú obrysy holubice. Symbol mieru z čias minulých je ale dávno vyblednutý. Medzi vlastníkmi nie je priestor na mier. Pokrokovejšia časť chce dom modernizovať, starší trvajú na ponechaní status quo. A niektorí chcú len výhody, nech už to dopadne akokoľvek.

Po úvodných byrokratických naťahovačkách (ohľadom prezenčnej listiny, určenia skrutátora, overovateľa skrutátora a ďalších nekonečných formalít, na ktoré si potrpí kontrolórka Tichá) sa začínajú otvárať aktuálne problémy SVB. Tie sú všade rovnaké. Vybudovanie výťahu, výmena strechy, spotreba energií… A pri tom sa začínajú vykresľovať jednotlivé charaktery. Sú také, aké ich poznáme z filmu, sú len mierne prispôsobené slovenským reáliám.

Je tu namixovaná pestrá vzorka osobností. Predsedníčka spoločenstva Záhradníková (Ivana Kubáčková) je trojnásobná matka na rodičovskej dovolenke a funkciou si saturuje potrebu sebarealizácie. Robí všetko pre to, aby sa bytový dom zveľadil a ak to niekto nechápe, ide do „vývrtky“. Jej manžel (Juraj Ďuriš) ju plne podporuje, nemá v podstate žiadne slovo, ak mu to manželka výslovne nedovolí. Kontrolórka Tichá v podaní Gabriely Dolnej má rokovací poriadok ako bibliu a je ochotná vlastným telom ho brániť, ak chcel niekto svojvoľne konať.

Pani Horváthová zasa vie o všetkom, čo sa v dome šuchne (Daniela Kuffelová), vie, kto koľko odpadkov vyhodí a koľko vody minie. Jej bývalý manžel Kabát v podaní Jána Greša sabotuje akýkoľvek návrh, ako bývalý predseda SVB vie najlepšie, ako má spoločenstvo fungovať. Nostalgicky spomína na staré časy, keď bolo všetko spoločné, všetci si verili a boli si rovní. On si vtedy načerpal výhody aj do zásoby (vlastní niekoľko bytov, ale o tom sa verejne nehovorí).

Ranená labuť v legínach

V kontraste ku konzervatívne ladeným charakterom je tu pán Csabai (Jakub Rybárik), ktorý sa netají svojou homosexuálnou orientáciou, čo sa u niektorých členov bytového domu nestretáva s pochopením. Oproti filmovej postave je tento charakter na nitrianskej divadelnej scéne (mimochodom, vo filme má táto postava priezvisko Nitranský) obohatený nielen o maďarský akcent, ale aj o in-linové korčule.

To mu pridáva ďalšie výrazové prostriedky, rýchlosť a ladnosť. Vždy, keď má čo k téme povedať, bleskovo vyštartuje zo svojej pozície na okraji javiska do centra diania a keď povie, čo potrebuje, „odplachtí“ urazene naspäť, pôsobiac v lesklých tmavých legínach zvýrazňujúcich dlhé nohy (a aj všetko, čo bežné nohavice zvyčajne skryjú), ako ranená čierna labuť. Nechýba podivná postavička zanedbaného pána Šustera v rozťahanom, špinavom tielku, ktorý zastupuje na stretnutí chorú matku, v ktorej tieni roky žije. V podstate nemá žiaden názor a zásadne je vždy mimo.

Svoje záujmy bez ochoty prispôsobiť sa tu presadzuje vlastníčka Špacírová, v podaní Evy Pavlíkovej. Svoj byt v tomto dome – podobne ako v ďalších bytovkách – prenajíma zahraničným študentom z Ghany.

Sprievod jej robí pán Novák (Peter Oszlík), ktorý pôsobí ako vekslák z 90. rokov. Občan českej národnosti všetko vie, všade bol a na všetko má malú firmičku, ktorú rád dohodí. V spleti výrazných charakterov sa schovávajú v úzadí ešte veriaci manželia z východu, ktorí počas schôdze zo stresu takmer privedú na svet svoje dieťa.

Kto zapadne, vyhráva

Zdanlivo na okraji sú aj súrodenci Čermákovci (Martin Nahálka a Tomáš Stopa). Nie je jasné, či sú to naozaj synovia zosnulého pána Čermáka, ani či sú skutočne dvojvaječné dvojičky.Drobnými pozornosťami si postupne získavajú dôveru vlastníkov a nakoniec sa im podarí vyťažiť z konfliktnej situácie maximum. A tak tí, čo vehementne a hystericky bojujú za svoju pravdu, odchádzajú ako porazení. Vyhrávajú tí, čo sú nenápadní a ticho sledujú dosiahnutie svojho cieľa.

Keby to nebolo také vtipné, bolo by to smutné. Keď sa človek ponorí do situácie, cíti v niektorých situáciách až pálčivý pocit bezmocnosti. Ale konflikty vždy boli a budú, rovnako ako ľudská malosť. Ako hovorí autor hry Jiří Havelka, "diablovi sa treba vysmiať do ksichtu, humor je najlepším ventilom našich frustrácií“. A tak ak budete mať možnosť vybrať sa na Vlastníkov, choďte sa vyventilovať. Možno v postavách na javisku spoznáte niekoho blízkeho. Prípadne sami seba.