O sedadlá na vaše predstavenie Divadlo/The Theatre sa v Sankt Peterburgu diváci skoro pobili. Aký pocit ste z toho mali?
Nebola to bitka. Starší žiadali mladších, aby obetovali svoje miesta, iní roztlieskavali. Usporiadatelia predali viac lístkov, než bola kapacita hľadiska. Navyše sa čakalo na autobus s dôležitými pozorovateľmi a kritikmi, takže sa trištvrte hodiny nemohlo začať. Najmä francúzsku sekciu to údajne dosť „naštvalo“. Pre mňa to boli veľmi zmiešané pocity – rezignácia, zvedavosť a nervozita.
Stovky odborníkov potom rozoberali vašu tvorbu. Dozvedeli ste sa aj niečo nové?
Vždy sa dozvedám. A nemusia to byť len teatrológovia alebo kritici. Všetci, čo hľadajú skutočnosť pod tým, ako sa veci javia, objavia niečo zaujímavé. Naše predstavenia sú nabité mnohými významami, ktoré neservírujeme explicitne. Nevysvetľujeme, odovzdávame. Každý divák si tému, ktorú exponujeme, vyloží podľa seba. Zúčastňuje sa zasvätenia sám za seba, podľa toho, ako rezonuje s jeho životnými skúsenosťami. Ak to s ním, samozrejme, rezonuje.
A čo ste sa dozvedeli od kritikov v Sankt Peterburgu?
Islandská kritika interpretovala naše predstavenie Divadlo/The Theatre ako enigmatický a krásne špinavý zápas medzi dvoma kastami, ktoré sa nikdy nezhodnú a nepochopia.
Začínali ste ako režisér v činohre. Prečo ste sa rozhodli pre pohybové divadlo, ktoré nepotrebuje text dramatika?
Isté obdobie som riešil dilemu „divadlo alebo hudba“. Vo Farme v jaskyni som pochopil, že jedno vyrastá z druhého, že to nemusí byť buď jedno, alebo druhé. Prirodzene ma to ťahalo k inému než činohernému divadelnému jazyku. Začal som sa viac a viac zaoberať tvorbou hereckej akcie – formovanej naraz zvonku i zvnútra. Objavoval som silu presnosti v stále väčších detailoch a náročnejšom rytmickom synchróne. A takto vznikajúcim vlastným jazykom som sa pokúšal hovoriť o skúsenostiach, ktoré síce môžeme presne vyjadriť konaním, pohybom, rytmom, ale slovami ich neuchopíme a neobsiahneme.
Podnety a skúsenosti pre inscenáciu Sonety temnej lásky ste hľadali v Španielsku, putovali ste tam po Lorcových stopách. Od začiatku ste vedeli, že budete pracovať formou kultúrnych terénnych výskumov?
Netušil som to. Bol to môj prvý pokus o takzvaný nezávislý projekt, keď som si povedal, že nechcem prijímať ďalšie ponuky – ktorých, našťastie, bolo veľa, a tak som sa mohol bez problémov uživiť hosťovaním. Potreboval som urobiť ďalší krok a pokúsiť sa nájsť priestor pre hľadanie toho, čo som ešte nedokázal ani len pomenovať. Po tom, čo sme presiahli hranice pokusu, súbor pokračoval a mne sa začal plniť sen, ktorý som mal odmalička. Dovtedy každý pokus o vlastné divadlo zlyhal, aj na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, aj na Janáčkovej akadémii v Brne. Farma v jaskyni je môj najúspešnejší pokus, pretože vydržal najdlhšie.
Súbor vznikol pred desiatimi rokmi. Čo ste sa za ten čas naučili o riadení divadla?
Začal som prehodnocovať vzťahy s ľuďmi, pretože v divadle ste závislý od druhých. Keby bol človek skladateľom alebo maliarom, môže odísť do „púšte“ a to, či sa niekam posúva, vidí na základe toho, čo vyprodukuje on sám. V tomto zmysle závidím týmto tvorcom ich slobodu a nezávislosť. Režisér vidí to, či sa niekam posúva, alebo nie na svojich hercoch a predstaveniach, čo je oveľa náročnejšie. Bez nich nevytvorí režisér nič. Náš spôsob práce sa stáva zároveň aj tréningom medziľudských vzťahov, aj vzťahu k sebe samému.
Čo ste napokon zistili o možnostiach finančne zabezpečiť svoje divadlo?
Mal som šťastie, že až donedávna som sa mohol oprieť o niekoľkých manažérov, ktorí dokázali veľkú časť tohto bremena zo mňa sňať. A ktorí, takpovediac, pre divadlo dýchali. V tomto zmysle som trošku „pokazený“, pretože som nemusel vždy bojovať s najväčšími prekážkami. Na začiatku áno, ale postupom času už nie. Tak sa teraz pýtam, či treba odznova budovať hrad z piesku, ktorý bol zbúraný. Znova?
Medzinárodné úspechy hovoria, že áno.
Iste, ale možno nás súčasné problémy učia ako neľpieť na tom, čo sa už vybudovalo, rozbehlo a bolo úspešné.
Grantové komisie k vám bývajú štedré. Nestačí to?
Systém prerozdeľovania financií v kultúre je stále nedotiahnutý. Divadlá, ktoré sú neobvyklejšie, označia za alternatívne a tak dostanú inú, menšiu časť koláča než mainstreamové. Takto systém dotuje väčšinovosť a nie originalitu, i keď sa etablovala vo svetovej konkurencii. České inštitúcie sú voči nášmu súboru v rámci nastavených kategórií veľmi štedré. Ale na denný chod stredne veľkého súboru to bohužiaľ nestačí.
Ani slušné zárobky v zahraničí vám ,nevytrhnú tŕň z päty?
Viete, dnes už v každom rozhovore, ktorý dávam v Čechách či na Slovensku, príde otázka na prachy. Asi tou otázkou všetci neustále žijeme. Je to smutné. Divadlo samo seba neuživí. Aspoň nie také, aké robíme my, ktorého dramaturgia a spôsob práce nie sú zamerané na okamžitý finančný zisk.
Neľutovali ste niekedy, že vás neprijali v Bratislave ani na kompozíciu, ani na herectvo?
Na herectvo vôbec nie. To bolo veľké šťastie. Ale že ma neprijali na kompozíciu, to občas ľutujem. Nenaučil som sa zaznamenávať svoje hudobné nápady do nôt. Prehrávam alebo vyťukávam ich priamo našim hudobníkom a hercom. Maud Robart z Haiti označuje svoju dobrovoľnú neznalosť zaznamenávať hudbu do nôt ako výhodu. Mne to občas pripadá ako nevýhoda.
Vaše predstavenia vám už vyniesli nemálo cien. Ešte sú pre vás povzbudením?
Určite. Keď sa totiž pozriete do životopisov mnohých veľkých divadelníkov, vidíte, že robili kvalitnú prácu a neboli za ňu počas života ocenení. Tak si pripadáte šťastný, že vaše snaženie – veľakrát „na kolene“ – bez luxusnejšieho zázemia, ktoré poskytuje mainstreamové divadlo, našlo odozvu. Odozvu aj v srdciach ľudí, nielen v oceneniach. A to je veľká satisfakcia. Aj keď to nie je jediné zadosťučinenie, pretože každý, kto robí divadlo, vie, že v prvom rade musí cítiť radosť a zmysel svojej tvorby on sám.
