Dušan Tarageľ: Som zmierený s tým, že divadlu dám raz zbohom

Známy slovenský herec Dušan Tarageľ sa dnes dožíva 75 rokov. Rodák z liptovskej Pribyliny účinkoval vo vyše 120 prevažne televíznych filmoch, stvárnil množstvo divadelných úloh a pôsobil aj v dabingu. V rozhovore pre Pravdu si zaspomínal na svoje začiatky a prezradil, či po 52 rokoch v divadle ešte vládze pokračovať.

30.01.2023 06:00
dušan tarageľ Foto:
Dušan Tarageľ so Stanom Dančiakom v divadelnej hre Showman v roku 1990.
debata (1)
Herec Dušan Tarageľ Foto: Archív SND
Dušan Tarageľ Herec Dušan Tarageľ

V mladosti ste sa chceli stať veterinárom. Nebanujete, že ste si neskôr vybrali herectvo? Prečo ste mu dali prednosť?

Preto, lebo to nebolo neskôr, ale prv. Talentové skúšky na VŠMU boli v apríli alebo máji, teda ešte pred maturitou. Veterinu som mal napísanú ako druhú školu, pretože otec celý život pracoval ako vedúci plemenárskej stanice a mama tam bola laborantka, takže som mal veľmi rád zvieratá. Choval som holuby, zajace, jahňatá, všetko, čo sa dalo.

Potom ma však spolužiačka z gymnázia v Martine Elenka Romančíková, dcéra herca Ela Romančíka, nahovorila, aby som s ňou išiel na skúšky na herectvo. Vo Vrútkach ma vtedy odprevádzala celá trieda a učiteľka mi ešte povedala: „Dušan, nebuďte smutný, ak vás neprijmú a Elenku áno, lebo ona má otca v Národnom divadle, a vy tam nemáte nikoho.“ No stal sa presný opak – mňa zobrali, a ju nie, čo mi je ľúto.

Ladislav Chudík v roku 2013. Legendárny herec... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Ladislav Chudik Ladislav Chudík v roku 2013. Legendárny herec učil aj Dušana Tarageľa.

Na VŠMU bol vaším ročníkovým profesorom Ladislav Chudík. Akým bol učiteľom?

Bol to taký pojem, že sme sa ho všetci báli. Ovládal nielen herectvo, ale bol aj veľký pedagóg, doslova filozof. Lenže po okupácii v roku 1968 emigroval a zrazu sme zostali bez učiteľa. Gustáv Husák potom vyhlásil, že osobnosti, ktoré sa vrátia, nebudú postihovať, tak sa Chudík vrátil a, samozrejme, že mal problémy. Komunisti klamali ako vždy. Zakázali mu účinkovať v televízii aj učiť, preto nás potom prevzal Jozef Budský, šéfrežisér v Národnom divadle. To som mal možno aj šťastie, lebo práve on ma po škole oslovil s tým, že ma budú volať „hore“, teda do SND. Už počas štúdia som tam hral v dvoch predstaveniach, tak si ma asi všimli.

Ako na chlapca z dediny pôsobila Bratislava? Vraj ste tam prvý raz v živote videli električku a všetkému sa čudovali…

Áno. Z desiatich spolužiakov na VŠMU boli deviati z Bratislavy – Juraj Kukura, Andy Hryc, Vladimír Durdík, Zuzana Kocúriková či Sylvia Turbová – a naraz Tarageľ z Pribyliny. Keď som potom v roku 1971 nastúpil do SND, Lacko Chudík mi tam podal ruku so slovami: „Dušan, odteraz som pre teba Laco.“ Skoro som odpadol. Veď ja som bol obyčajný ucháň z dediny a on herecká hviezda. Po čase som mu povedal: „Rozmýšľam, prečo si ma prijal na školu. Asi si potreboval mať v ročníku jedného, ktorý vie podojiť kravu a narúbať drevo.“ Schuti sa zasmial.

Kamila Magálová (Zuzana), Dušan Tarageľ...
S Dušanom Jamrichom a Jánom Kronerom v hre...
+13Dušan Tarageľ a Martin Huba v hre Cyrano z...

Na začiatku kariéry ste pôsobili veľmi chlapčenským dojmom, čo sa odrazilo aj na úlohách, aké vám zverovali. Neškrelo vás to? Netúžili ste hrať poriadne chlapské postavy?

Áno, túžil, ale potom som si uvedomil, že práve vďaka tomu som sa dostal do Národného divadla. Nenahováram si, že by som bol nejaký herecký génius. Zistil som, že v SND potrebovali taký chlapčenský typ, lebo im chýbal. Vyzeral som tak mlado, že aj keď som mal už 30 rokov a dve deti, v kine odo mňa stále pýtali občiansky preukaz, aby si preverili, či mám osemnásť.

Kto bol vaším hereckým vzorom?

Budete sa čudovať, ale Sidney Poitier, jeden z prvých černošských hercov, ktorý zažiaril. Z našich to bol Ivan Mistrík, s ktorým som sa neskôr spriatelil. Bolo to hrozné, keď sa sám rozhodol odísť z tohto sveta. Bol to vynikajúci herec. Ak sa hovorí, že v očiach herca vidíš jeho dušu, tak o ňom to platilo dokonale. Hoci je možné, že dnes by ho ani neprijali na VŠMU, lebo mal sykavky.

Ivan Mistrík vo filme Martina Hollého Balada o... Foto: STV
Ivan Mistrík vo filme Martina Hollého Balada o siedmich obesených, ktorý v utorok po 20. hodine odvysiela Dvojka. Ivan Mistrík vo filme Martina Hollého Balada o siedmich obesených. Dušan Tarageľ ho považoval za herecký vzor.

V roku 1976 ste získali cenu za najlepší herecký výkon na MFF v Karlových Varoch za hlavnú úlohu vo filme Keby som mal dievča. Pokladáte to za svoj najväčší úspech?

Ani nie. V Tatrách som vtedy nakrúcal film Stratená dolina, ale režisér Martin Ťapák ma do Karlových Varov nepustil, hoci takú cenu vám udelia raz za život. Neprestajne nám tam pršalo, tak povedal: „Stále nenakrúcame a ty teraz na tri dni pôjdeš preč?! Čo keď bude pekne a my zase nebudeme nakrúcať, lebo tu nebudeš?“ Čo už. V celovečerných filmoch som však až toľko nehral, viac príležitostí som dostával v televízii.

Ideálny manžel Čítajte viac Pamätné úlohy Zdeny Studenkovej v SND. Pozrite si snímky z inscenácií, v ktorých zažiarila

Keď ste začínali, okrem divadla ste hrali aj v piatich či ôsmich televíznych filmoch ročne. Nie je vám ľúto dnešných mladých hercov, ktorí majú menej príležitostí? Pre nich je výhra, ak ich obsadia aspoň do seriálu…

Ja by som to povedal opačne. Dnešní mladí herci majú veľa príležitostí, lebo sa stále nakrúca. My sme televízne inscenácie skúšali ako divadlo, preto boli bratislavské pondelky také slávne. Bolo to profesionálne naskúšané. Dnes sa televízne seriály nakrúcajú ako na bežiacom páse. Dostal som napríklad ponuku natáčať päť-šesť hodín denne v horúcom lete za sklenou stenou v nemocnici.

Mám problémy so srdcom, tak som to odmietol, lebo mi povedali, že keď popoludní skončíme s nakrúcaním, dostanem scenár a cez noc sa musím naučiť nové texty na šesť hodín ďalšieho dňa. My, naša generácia, sme neboli zvyknutí takto pracovať. Dnes mladí, naopak, idú naplno bez toho, aby si poriadne prečítali scenár. Ale musím povedať, že v Národnom divadle máme inak vynikajúcich mladých hercov.

Ukážka z filmu Keby som mal dievča, kde Dušan Tarageľ stvárnil hlavnú postavu.

Staršiu generáciu, z ktorej už mnohých vnímame ako legendy, tvorili výnimočné osobnosti s charizmou, krásnou slovenčinou i charakteristickým hlasom. Už len podľa neho mohli ľudia uhádnuť, o koho ide. Dnešným hercom to – až na pár výnimiek – chýba. Prečo?

Máte pravdu. Aj ja počúvam, že sme boli posledná dobrá generácia hercov. No a tí starší ako Gustáv Valach, Július Pántik, Mikuláš Huba, Viliam Záborský, Hana Meličková či Mária Prechovská – všetko výnimočné osobnosti. Ľudia teraz hovoria, že už nikdy sa nevrátia zlaté časy slovenského herectva.

Čím to je? Prečo už neprišla ďalšia výrazná generácia? Zmenila sa výučba, prístup k herectvu alebo je proste iná doba?

Neviem. So slovenčinou je to naozaj hrozné, mladí herci to neberú vážne. Keď som študoval ja, Betka Poničanová alebo Gustáv Valach dávali vždy pozor, aby som správne vyslovil mäkké ľ. To, akou slovenčinou sa dnes rozpráva, dokonca i v televízii, ma mrzí. Ale možno je to dobou. Aj na nás starí rodičia nadávali, lebo sme mali dlhé vlasy, a my teraz nadávame, že mladí nič nerobia, iba sedia za počítačmi. Nie som si istý, či máme pravdu, preto to nechcem hodnotiť.

Hercov máme dobrých aj teraz. A že nerozprávajú celkom spisovne? Neviem, hoci mňa to škrie. My sme si napríklad s Dušanom Jamrichom pred predstavením za javiskom vždy opakovali texty a dnes sa mladí do poslednej chvíle bavia úplne o inom. Vravím si: to nie je ani možné mať také sebavedomie.

Machata Karol Čítajte viac FOTO: Legendárny Karol Machata vedel zahrať všetko. Herec by sa dožil 95 rokov

V SND ste už 52. sezónu. Vládzete ešte?

Trpel som na srdcovú nedostatočnosť, dostával som kŕče, ale už som sa s tým vyrovnal. Ešte v decembri som vystupoval v piatich hrách, z ktorých mi zostala už iba jedna. Uvidím, či ma v niečom obsadia aj na budúcu sezónu. Tridsať rokov som v divadle hral 25 až 30 predstavení mesačne a popritom nakrúcal veľa filmov. Dodnes neviem, ako som to dokázal. Mladý človek si ani neuvedomuje, aký je silný. Teraz mám už len jedno predstavenie, a keď nebude ani to, tak neviem. Nebudem hrať. Aj keď Laco Chudík vždy hovoril, že keď herec prestane hrať, akoby umrel. Tak sa z toho hrania ešte budem tešiť. Ale som zmierený s tým, že raz tak ako Oldo Hlaváček budem musieť povedať zbohom.

Dušan Tarageľ
Absolvent VŠMU, od roku 1971 člen Činohry SND
V roku 1976 získal cenu za herecký výkon na MFF v Karlových Varoch za film Keby som mal dievča
Dostal tri ceny Literárneho fondu (1975, 1995), v roku 2011 za celoživotné dielo
Je spoluautorom knihy Hádam ma nezabijú (2014)
Žije v Bratislave, má dve dcéry

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #herec #SND #slovenský herec #slovenskí herci #herec Dušan Tarageľ