Pojem esej vniesol do literatúry v roku 1580 Michel de Montaigne v názve svojej knihy Essays (náčrty, pokusy), ktorú novátorsky zostavil z voľných, osobných a o to pútavejších úvah na rôzne témy. Cez texty, popretkávané citátmi iných, vystupuje silná osobnosť autora. Nie je to ani literárna črta, ani filozofický traktát, ani vedecká stať. Esej je kráľovnou žánru voľnosti, príťažlivosti a krásy uvažovania. S touto danosťou sa postupne dostala do všetkých literatúr sveta, vstúpila do oblasti vedy a politiky a napokon sa ocitla v médiách.
Dnešný svet je však determinovaný zrýchlením. Času, života, myslenia a vnemov. Pomalšia esej akoby strácala dych. Spisovateľ Ivan Kadlečík nie je sám, keď trpko konštatuje, že čitateľská verejnosť už porozumie iba krátkym vetám s malou slovnou zásobou. No paradoxne práve preto je načase sa k eseji vrátiť. Ako k slobodnému, pokojnému výdychu v prudkom šprinte každodennosti. Je to žáner, ktorý formuluje otázky, hľadá odpovede – je to dialóg autora s rovnocennými čitateľmi, je to pokus o nastolenie rovnováhy medzi svetom a individualitou. Preto sme sa rozhodli na tomto mieste vždy v sobotu prinášať eseje slovenských a zahraničných autorov.
Tak znovu – prečo práve esej? Na túto otázku nám v ankete odpovedali osobnosti, pre ktoré sa slobodne a pútavo formulované slovo stalo životnou cestou.
Tina Čorná
Ivan Kadlečík, spisovateľ: Chvála bláznovstva eseje
V rozflákanom hodnotovom a pojmovom systéme by bolo vhodné stanoviť si a definovať, čo vlastne esej je. Ak sa však niečo definuje a presne určí, zároveň sa to uzavrie, znehybní a umŕtvi. Dnes sa zdá, že ešte horší je fakt, keď nič nie je stabilné a identické, ale každý pojem, forma, žáner je svojvoľný a chorobne ľubovoľný, takže už takmer nič nie je samo sebou. Tak aj esej. Voľakedajší kráľovský, vznešený a elitný literárny žáner sa zmenil na čokoľvek, na grafomanské táraniny žiakov základných škôl.
Starú európsku kultúru okupovali barbari. Koho by už dnes zaujímal takýto náročný literárny druh! Iba zaťatých bláznov, ktorí akoby chceli, aby ich nikto nečítal, lebo čitateľská „verejnosť“ porozumie už len krátkym vetám a s minimálnou slovnou zásobou. Aby som sa vyhol tejto trápnosti, označil som svoje esejistické a esejizujúce texty názvom besednice (Škoda knižke nerozpredanej ležať, 2009). Kdeže sú časy elegancie a noblesy Voltaira, Flauberta, Thomasa Manna, Štefana Zweiga! Milan Hamada vyslovil takúto výčitku: nedostatok kritického intelektu, neschopnosť presiahnuť zameranie z čiastkových skutočností na skutočnosť vôbec, nájsť k danému zvláštnemu všeobecno. Žáner a štýl eseje sa mi vždy spájal so vzdelanosťou, vecnou odbornosťou, s logikou a disciplínou a súčasne s estetikou virtuóznej vety, metafory, poézie, s kritickou duchaplnosťou, pričom je podstatná aj téma, predmet hovoru, ktorý neopisuje výlet do zoologickej záhrady či slovenského parlamentu. Takéto kódy som postrehol už v prácach Jozefa Miloslava Hurbana, predovšetkým v štúdii Slovensko a jeho život literárny (1846). Príklad: „Dnes dosiahnutý výsledok dlhovekého bádania a rozumového skúmania je taký, že iba to má právo na jestvovanie, na rast a život, čo sa ospravedlnilo pred súdnou stolicou ducha, myšlienky, idey – tejto verejnej, všeobecnej mravnosti sveta. Duchovný život je určujúcou podmienkou zjavného a vonkajšieho života.“ A potom Vajanský, Štefan Krčméry, Alexander Matuška, Vladimír Mináč, Milan Rúfus, Dominik Tatarka…
Dnes by sme mohli povedať, že esejou je čokoľvek a hocičo, čo znamená, že ozajstná esej už zosnula v pokoji. Keď je esejou všetko, potom ňou nie je nič. Alexander Matuška o tom vedel svoje: „Dobre, že sa esej zvedečťuje a veda esejizuje, ale nebolo by dobré, keby sa prvá aj zvedečtila a druhá zesejizovala.“
Vo svete diskontinuity a amorfnosti, kde nič nie je zreteľne vymedzené, medzi rozvrátenými a zvrátenými ľuďmi bez súvzťažnosti, ktorým okamihy a presila bezducho tupých vecí zahmlieva obrysy noriem, princípov a skutočných hodnôt, hľadáme odpovede aj v literatúre. Každý dobrý, umelecky silný text je odpoveďou na základné otázky ľudskej existencie – alebo lepšie povedané: je presnejšie, inak než dosiaľ a hlbšie formulovanou otázkou. Je teda novým mýtom o osude a o súčasnosti i nadčasovej polohe človeka na tejto starej zemi.
Jiřina Šiklová, sociologička a filozofka: Prečo mám rada esej
Esej je útvar, ktorý mám rada. Je osobnou výpoveďou, je emočne podfarbená, nie je zaťažená štatistickými údajmi ani faktami a tabuľkami, a nemusím v ňom polemizovať s autormi opačného názoru. A navyše, nečaká sa, že tam budem písať odkazy na literatúru, pramene a citácie významných i nevýznamných autorov. Nikto mi, samozrejme nedá za esej ani doktorát, ani vám ju neuverejnia v odbornom či dokonca impaktovanom časopise. Ale ľudia to čítajú a pretože esej nemusí byť vedecká, tak o jej obsahu aj diskutujú. Navyše v eseji tlmočia svoj názor a môžu sa priznať i k svojim záľubám a slabostiam.
František Novosád, filozof: Miesto eseje je na okraji známeho
Filozofi sa zhodnú v máločom. Vlastne akoby sa vyžívali vo svojich nezhodách. Možno sú jediní, ktorí majú radosť zo svojich nezhôd. V jednom sa však všetci významní predstavitelia filozofického myslenia posledných storočí zhodnú. Človek je bytosť, ktorá dokáže žiť len vo svete, ktorému aspoň ako-tak rozumie. A zhodnú sa aj v tom, že zrozumiteľnosť prebieha v našej vlastnej réžii. Je možné, že Boh, alebo príroda nám naznačili, kde hľadať pravdu. Je však na nás, ako si tieto znamenia vyložíme. Sme nútení svet okolo seba si neustále objasňovať, vysvetľovať. Inými slovami: žijeme vo svete prostredníctvom výkladov, interpretácií.
Tieto výklady môžu mať rôzne podoby. Náboženstvá a umenia sú historicky najvplyvnejšími spôsobmi ako rozumieme svetu. Filozofia a veda k tomu pristupujú neskoršie, za určitých podmienok. Svet je neurčitý a komplikovaný sám osebe. Do toho, ako mu rozumieme však vždy hovoria aj iní ľudia. Tí, ktorí tu boli pred nami, aj tí, ktorí sú tu s nami. Vidia svet ináč, pretože ho vidia z iného hľadiska. Svetu rozumieme v súhlase a v sporoch s inými. Ideálom je rovnováha medzi tým, v čom sa zhodneme a tým, o čom zostaneme v spore.
Dnes sa však táto rovnováha opäť porušuje. Predovšetkým prostredníctvom elektronických médií dochádza k novej homogenizácii našich pohľadov na svet. Moc sa poučila a dnes sa presadzuje nie vynucovaným zjednocovaním názorov, ale znásobovaním interpretácií sveta. Už nám nevnucuje jeden pohľad na skutočnosť, dopraje nám dojem, že si môžeme vybrať. Obvykle však ide o ilúziu, v rôznych baliacich papieroch je rovnaký tovar. Iluzórny pluralizmus však berie pôdu spod nôh umeniu a filozofii, ktoré stoja a padajú s uvedomovaním si toho, že vždy sa pohybujeme na hrane zrozumiteľnosti a záhadnosti sveta, v ktorom žijeme. Esej vo svojom tradičnom význame bola pohybom práve v tejto zóne medzi známym a neznámym. Bola obranou proti príliš rýchlemu chápaniu, proti unáhleným porozumeniam, proti mýtom. Žila z vedomia nesamozrejmosti toho, čo nám doby vnucujú ako samozrejmé. Je dôležité uchovať si toto vedomie.
Egon Gál, filozof: Spôsob myslenia písaním
Dobrá esej by mala byť subjektívna – mala by vyjadrovať osobný postoj autora, jeho zaujatie, skúsenosti a hranicu jeho istôt. Súčasný filozof, ktorý ma popri Dennettovi najviac ovplyvnil, bol Richard Rorty. Jeho kritici sa ešte aj dnes nevedia dohodnúť, či ho majú haniť ako ľahkomyseľného filozofa alebo chváliť ako brilantného esejistu. Napríklad aj za takéto vety: „Prestať sa znepokojovať autonómnosťou filozofie znamená okrem iného skončiť s pokusmi viesť pekné, jasné hranice medzi politickými, náboženskými, estetickými či ekonomickými problémami. Filozofia nebude plniť skromnú, ale podstatnú úlohu, kým nedosiahneme istú bezstarostnosť v otázke, kedy pestujeme filozofiu a kedy nie.“ Jeden z najdôležitejších amerických filozofov Donald Davidson povedal, že kým o ňom nezačal písať Rorty, mal pocit, že píše vo vákuu. Málokto jeho texty čítal a tí, čo ich čítali, im nerozumeli. Rorty prerozprával jeho filozofiu takým spôsobom, že som tomu rozumel aj ja.
Vďaka takým esejistom, ako sú Antonio Damasio, Steven Pinker, Nicholas Humphrey a iní sa môže dnes gramotný laik dozvedieť o vedomí, morálke, racionalite a slobode viac, ako vedeli veľkí filozofi minulosti.
V tejto dobe závratných objavov, nových myšlienok, rizík a neistôt je esej najdôležitejší literárny žáner. Vytvára most nad priepasťou medzi vedeckou a umeleckou kultúrou aj prepojenie medzi vedou, umením a každodenným životom.
Pavel Matejovič, literárny vedec: Esej ako provokácia
Esej, podobne ako iné „intelektuálne produkty“, sa dnes rovnako nevyhla devalvácii. Stal sa z nej obligátny žáner na stredných školách. Pod „esejou“ sa tu v lepšom prípade myslí voľná úvaha na nejakú tému, v horšom referát skopírovaný z internetu. Takzvané esejizovanie sa stalo pomaly nadávkou, synonymom pre nekvalitný text. Skutočná esej, ktorá má skôr podobu multižánru, však určite nezanikla, aj keď Slovensko by som priamo za krajinu esejistov neoznačil. Niekoľkých jej autorov tu však predsa len nájdeme. Majstrom modernej slovenskej eseje je bezpochyby literárny kritik Alexander Matuška. Sú to najmä jeho pamfletické eseje z 30. rokov 20. storočia – Hra na fujaru a pokrok, Slovenský historizmus, Empirické podvody transcendentálneho kritika, Vajanský prozaik a iné. Dobrú esej vedel napísať aj Vladimír Mináč. Mám na mysli niektoré jeho texty o filozofii a umení zo 60. rokov. Žánru eseje sa na Slovensku v 70. a 80. rokoch venovali aj niektorí disidentskí autori, najmä Ivan Kadlečík a Milan Šimečka.
Písanie esejí má však tradíciu najmä u našich západných a severných susedov. V Česku sú to predovšetkým autori ako Egon Bondy, brniansky filozof Jozef Šafařík, Miroslav Petříček ml., Jan Patočka a Václav Bělohradský. Majstrami poľskej eseje sú bezpochyby Stanislav Lem a Leszek Kołakowski. Všetkých spomenutých autorov spája jeden spoločný znak, ktorý má podobu intelektuálnej provokácie. Bez tohto prvku by esej bola len nudnou úvahou. Tým, že esej podvracia konvenčné predstavy a rúca myšlienkové stereotypy, otvára priestor pochybnosti a motivuje k mysleniu. Aktuálne ma oslovujú najmä eseje Václava Bělohradského, ktorý dokáže presne pomenovať a dekonštruovať mýty a ikony neoliberálneho kapitalizmu. Jedným z nich je aj gýč, o ktorom hovorí: „Kýč totiž není nějaké pokleslé umění, ale je základním produktem doby, jíž vládne imperativ efektivnosti.“ Esej je potom presným opakom takto pomenovaného gýča. Preto je nepriateľom všetkých politických fundamentalistov, technokratov a manažérov.
Či dnes na Slovensku existuje „spoločenská objednávka“ po takomto type uvažovania, je však otázkou. V tejto krajine boli a sú ľudia ostrakizovaní a marginalizovaní za oveľa nevinnejšie intelektuálne provokácie a liberalizmus je tu považovaný pomaly za deviáciu, hoci takzvané ostrovy pozitívnej deviácie tu existovali už pred rokom 1989. V tomto zmysle je slovenská spoločnosť veľmi konzervatívna, myšlienkový svet vidí radšej usporiadaný do úhľadných priečinkov, podľa ktorých sa dá ľahko identifikovať, kto kam patrí a aké názory vyznáva. Písať provokatívne eseje sa dnes na Slovensku určite „nevypláca“, pretože na trhu je dopyt po iných produktoch. Bez kritickej sebareflexie si však žiadne spoločenstvo nemôže budovať vlastnú identitu.
Asi pred pätnástimi rokmi som prvýkrát videl živého Daniela Dennetta. Mal verejnú prednášku, bolo tam asi sto ľudí a on to celé čítal. Prvú otázku v diskusii mu položil nejaký biológ:
„Prečo vy filozofi vždy svoje prejavy čítate?“
„Vy vedci hovoríte o tom, čo viete, ale ja sa dozviem, čo viem, až keď si to po sebe prečítam“, odpovedal Dennett.
Toto je podľa mňa prvá charakteristika dobrej eseje: je to spôsob myslenia písaním.
Vo svojej autobiografii Dennett napísal, že sa vždy snažil písať takým spôsobom, aby to bolo zaujímavé pre odborníkov a zrozumiteľné pre laikov. To je druhá charakteristika dobrej eseje.Esej je útvar, ktorý mám rada. Je osobnou výpoveďou, je emočne podfarbená, nie je zaťažená štatistickými údajmi ani faktami a tabuľkami, a nemusím v ňom polemizovať s autormi opačného názoru. A navyše, nečaká sa, že tam budem písať odkazy na literatúru, pramene a citácie významných i nevýznamných autorov. Nikto mi, samozrejme nedá za esej ani doktorát, ani vám ju neuverejnia v odbornom či dokonca impaktovanom časopise. Ale ľudia to čítajú a pretože esej nemusí byť vedecká, tak o jej obsahu aj diskutujú. Navyše v eseji tlmočia svoj názor a môžu sa priznať i k svojim záľubám a slabostiam.
