Nedávno spisovateľ zavítal do Bratislavy predstaviť prvý slovenský preklad knihy z celkom iného súdka. Jedna žena, ktorá v Maďarsku vyšla už v roku 1993, sa zaoberá výlučne témami lásky, nenávisti, ktorá je tiež len láskou, a blízkosti dvoch tiel. Esterházy si pritom neraz vyberá výrazy, ktoré nie každý strávi, a obrazy, ktoré nie každému lichotia. „Kto hovorí o tele, musí myslieť aj na jeho pominuteľnosť a na smrť. Opis tela je opisom skazy,“ tvrdí 61-ročný spisovateľ.
Vaša jedna žena má poriadne veľa tvárí. Kto to vlastne je?
Keby som poznal odpoveď na túto otázku, asi by som svoju knihu ani nemusel písať. Ale jedna žena nie je priamo o ženách. Je skôr o vzťahoch žien k mužom a mužov k ženám. Alebo ešte inak, je o vzťahu dvoch ľudí. Z môjho pohľadu tvorí všetkých 97 kapitol alebo fragmentov knihy jeden kompletný životný príbeh. Otázka, ktorou sa v knihe zaoberám, teda skôr znie: čo to znamená byť k sebe tak blízko po celý život? Čo znamená celoživotná blízkosť tiel? Aké je to úžasné a hrôzostrašné zároveň. Napokon však možno moja kniha o tomto ani vôbec nie je, len ja by som si želal, aby bola. O čom naozaj je, vie najlepšie každý čitateľ sám. Názor spisovateľa sa v tomto prípade neráta.
V knihe venujete úvahám o blízkosti ženy a muža každú vetu. Má táto oblasť toľko miesta aj vo vašom skutočnom živote?
Svoj reálny život príliš do úvahy neberiem. Knihy mi ho totiž doslova zožerú. Jedna žena teda určite nie je mojim denníkom, zápiskami nejakého druhotriedneho Dona Juana. Čo na druhej strane neznamená, že s tým, o čom píšem, nemám aj vlastné skúsenosti.
V niektorých kapitolách naznačujete rôzne súvislosti, ktoré by sa dali považovať za klišé – napríklad erotické paralely medzi vzťahom k milenke a k matke. Aký máte postoj k takýmto „freudovským“ teóriám?
Je mi jasné, že sa moje knihy dajú rozoberať a chápať aj týmto spôsobom, ale ja sám v psychológii veľmi dobrý nie som. A tak si myslím, že ani moje diela nie sú veľmi psychologické. Som v tomto ohľade tak trochu diletant a nemám na to v podstate nijaký názor. Ale, samozrejme, nie je žiadna náhoda, ak je medzi vzťahom muža k ženám a jeho vzťahu k matke nejaká paralela. Prvé lono, ktoré spoznal, bolo predsa materské, je na tom čosi fascinujúce. Dalo by sa o tom určite dlho hovoriť.
Zvláštne postavenie má u vás aj láska a nenávisť. Podávate ich na začiatku každej kapitoly, akoby tvorili dve tváre toho istého citu.
Po určitom čase, keď povie jeden človek tomu druhému, že ho miluje, alebo mu povie, že ho nenávidí, je to to isté. Má to rovnakú výpovednú hodnotu. Som si istý, že každý máme svoje osobné skúsenosti s tým, že tieto dva city od seba nejde oddeliť. Ale ja sa nepokúšam tieto situácie rozoberať, len ich pomenovávam. Či poviem, že milujem alebo že nenávidím, nechcem do toho ísť hlbšie, vysvetľovať city. To má asi tiež súvis s mojím postojom k psychológii, dištancujem sa od takýchto postupov. Vo svojich textoch používam len obrazy.
Psychológia vám tuším naozaj prekáža…
Nevyznám sa v nej, som nevzdelaný laik a môj rozum takto sám od seba určite nefunguje. Postavy v mojich knihách nechcú byť presné a výstižné cez psychologickú podobnosť skutočnosti. Presnosť sa snažím zachytiť skôr jazykom. I keď niekedy sa zrejme moje postavy skutočne podobajú aj inak, ako plánujem.
Zdá sa, akoby ste vo svojej knihe tému vzťahu muža a ženy celkom vyčerpali. Vedeli by ste sa k tomu ešte vrátiť?
Písať na tému vzťahov, citov, ale aj telesnej erotiky, ktorá je toho neoddeliteľnou súčasťou, pre mňa vôbec nie je ľahké. Maďarská literatúra je na túto tému veľmi skúpa, jazyk chudobný. Chýba jej tradícia. Pokračovať v neexistujúcej tradícii je vždy poriadne dramatické – vyznie to o niečo hlučnejšie a tvrdšie, ako to v skutočnosti je. Napriek tomu pokladám za veľmi dôležité, aby sa na túto tému písalo. Aby sa to robilo s citom, i keď niektoré drsnejšie výrazy k tomu tiež patria. Okolitý svet sa stáva drsnejším. Ak by som mal v reálnej mierke do svojej literatúry preniesť všetky tie "fuck you“, ktoré počujem okolo seba, bolo by to nečitateľné. Vlastne by to asi bolo samé "fuck you“.
Máte rád Henryho Millera? Niekoľkokrát som si naňho pri čítaní vašej knihy spomenula..
Od chvíle, keď som kedysi Millera objavil, prečítal som od neho všetko rad za radom. Odtiaľ som pokračoval rovno k Bukowskému. Na týchto autoroch je práve krásne vidieť, o koľko prirodzenejšie sa dá o telesných záležitostiach písať v angličtine. Každá veta má trochu iný význam. No človek napokon varí len s tou tradíciou, ktorú má. Maďarská románová história sa samozrejme s tou v Rusku, Británii, Amerike či vo Francúzsku nedá porovnať. Chýbajúca tradícia však má aj svoje výhody – nič vás neobmedzuje, neutláča. Maďarský autor tak trochu visí vo vzduchu, čo je na jednej strane hrôzostrašné, ale zároveň aj očarujúce. Nemusím sa porovnávať s nedostihnuteľnými velikánmi, ale nemôžem sa o nich ani oprieť.
A čo tradícia mužov a žien a ich rozdielnych prístupov k tej istej téme? My ženy sme síce považované za tie citovejšie, no zdá sa mi, že súčasné autorky s témou vzťahov narábajú príliš schematicky.
Možno len nemáte šťastie na autorky. Je v tom samozrejme veľký rozdiel, máme iné skúsenosti, najmä spoločenské. Ale veľké ženské spisovateľky ako Virginia Woolfová či Jane Austenová sú na tom s citmi, naopak, veľmi dobre. Austenová napríklad perfektne ovláda hru „na vydaj“ – dobre vie, čo to znamená byť vydaná napospas. Každý veľký umelec nám skrz svoje diela dáva možnosť uvidieť niečo nové. Imre Kertész nám dal svoju bolesť, spoznávam cez neho aj svoju osobnú bolesť. Mozart nás naučil dramatickej radosti, je v tom aj tá moja radosť. Pokúšal som sa moje deti prehovoriť, aby čítali. Vysvetľoval som im, že čítanie nie je o vzdelanosti. Je to skôr o tom, že raz príde chvíľa, keď budú vďaka knihám vedieť lepšie povedať druhej osobe, čo cítia, alebo naopak, budú vedieť lepšie pochopiť, čo im vraví ten druhý. Musím dodať, že som bohužiaľ neuspel.
Ako na knihu Jedna žena reagovali ženy z vášho najbližšieho okolia? Nenutkalo ich hľadať sa vo vašich, nie vždy lichotivých obrazoch?
Rodina si už zvykla pozerať sa na moje diela ako na literatúru, ale chápem podtón vašej otázky. Dobrá otázka by bola – aký mám vlastne vzťah k ženám. Ale na tú by som vám aj tak neodpovedal. Je na ňu veľa hlúpych maďarských odpovedí, ako napríklad, že od žien bude lepší svet.
A čo cudzie ženy, ktoré si odstup od vašich kníh ešte nevybudovali? Viem si predstaviť, že mnohé musel váš prístup popudzovať.
Niektoré rušili mnohé ohyzdnosti v mojej knihe. Lenže vždy, keď menujem za sebou všetky tie škaredé veci, končí to vetou: Milujem ťa! Kto hovorí o tele, musí myslieť aj na jeho pominuteľnosť a na smrť. Opis tela je opisom skazy. Keď som bol mladý, hral som futbal, vtedy som sa s chátraním tela zoznámil dôverne. Tridsiatnik je už starý futbalista. Dnes už mám dvakrát tridsať a ešte kúsok a je, samozrejme, smiešne, že je tridsiatnik starý, no pre futbalistu to naozaj platí. Pamätám si, že som ním až opovrhoval. Videl som tú malú pneumatiku, všeličo ho bolelo a mal ťažkopádnejšie pohyby. Človek nie je večný, a hoci je ťažké prijať to, nie je na tom nič zlé. Každý dúfame, že budeme tou výnimkou, že nás sa osud iných týkať nebude. Reklamy na dokonalé telá sú veľmi nebezpečné. Vravia o dokonalosti, ktorá neexistuje. Vždy ponúknu krajší obraz, ako je v zrkadle, a to je veľký tlak. Moja kniha je práve aj o subjektivite krásy: si tučná, ale na celom svete ma zaujíma len to, aby si ma nikdy neopustila. A to, či poviem, že ťa milujem, alebo nenávidím, je jedno.
Doplnili by ste dnes do tejto knihy niečo?
Asi by bolo zlé znamenie, keby som po tom túžil. K svojim dokončeným dielam mám chladný vzťah. Nie som celkom spokojný, ale neprekážajú mi. Sú básnici, ktorí svoje básne dookola prepisujú, ale ja taký nie som. Keď čítam svoju staršiu knihu kvôli novšiemu vydaniu, nikdy ma neláka prepísať ju. Občas sa mi zdá, že by som to napísal inak, to však neznamená, že lepšie. V písaní sa časom nezlepšujete. Voľačo som vedel v dvadsiatich a dnes už nie a naopak. To, ako píšem ja, sa nedá spojiť s rutinou. Každý román začínam písať rovnako nešikovne, ako pred 40 rokmi. Kiež by to bolo skôr ako s opravovaním áut – opravil som ich už tisíc, tak viem, že opravím aj ďalšie. To je pravdaže nezmysel. Práve to je na písaní zaujímavé, že nič nie je isté. Nič nepomáha. Ani rutina, ani bez nej. Ani talent, ani bez neho.
Je pre vás každá nová kniha bojom?
Je to oveľa horšie! V boji človek aspoň pozná protivníka. V novej knihe však idem vždy podľa celkom nových postupov, ktoré ani sám nepoznám. Dokáže ma to nesmierne frustrovať.
Ak sa nemýlim, venovali ste sa aj matematike. Čo má tá spoločné s písaním?
Mám z matematiky dokonca aj diplom! Ale veľmi by ma rušilo kombinovať matematiku s písaním. No vďaka matematike dokážem čítať vedecké dejiny a tie majú s dejinami literatúry veľa spoločného. Plánujem román, ktorý by tieto moje diplomované skúsenosti využil. Anglický titul mojej diplomovej práce znel Optimum binary search trees a presne tak sa bude volať kniha, s podtitulom Love story. Spomínal som to svojmu vydavateľovi, ale veľmi sa mojím nadšením nestotožňoval. Aj tak ju napíšem.
A čo píšete teraz?
Ďalšiu otázku. Tu sa práve dostávam k tomu, o čom som hovoril pred chvíľou. Niečo robím. Ale neviem, čo to vlastne robím. V každom prípade je to ťažké.
