Boli vôbec dni, keď ste nemysleli na literatúru? Je s vami každý deň?
Áno, je, pretože, chvalabohu, ustavične robím tú istú chybu. Poviem „áno“, hoci pohodlnejšie by bolo povedať „nie“, a keď splním nejaký sľub, mám síce o knižku viac, ale som aj o pol roka starší.
Neviete ľahko povedať nie?
Keby som vedel ľahko povedať nie, tak by som bol dnes českým prezidentom. Napísal som fejtón o tom, že som nikdy nepočul Václava Klausa povedať „áno“. Aj keď chce povedať „áno“, tak povie „nie, nie som proti tomu“.
Platí ešte: Povedz mi, čo čítaš a ja ti poviem, kto si? Aký ste vy?
Čítanie je nádherná činnosť – už len preto, že sa dá pri tom ležať a že človek sám môže rozhodnúť, čo bude čítať. Keď som bol tínedžer, objavoval som svoje celoživotné knižné lásky v žilinskom antikvariáte. Aj za totality sa tam dalo natrafiť na úžasné knihy, žiaľ, aj preto, že vtedy umieralo v pomerne mladom veku veľa vynikajúcich mužov. Zničili ich päťdesiate roky a vdovy potom predávali do antikvariátu ich knižnice, aby mali z čoho žiť. Prepáčte, že na to idem z tohto konca, ale čím viac sa dnes päťdesiate roky bagatelizujú, tým viac takýchto detailov mi prichádza na um.
Čo nachádzate v antikvariátoch dnes a čo tam kupujete?
Kupujem druhý raz tie knihy, ktoré potrebujem a ktoré už mám, ale stále sú po sťahovaniach zapratané v garáži. V antikvariátoch je najviac kníh z éry socializmu, lebo to je teraz antikvárny tovar.
Ako na vás pôsobia?
Nechcel by som tvrdiť, že knihy v antikvariáte dokazujú, že tu nebola totalita. Samozrejme, že bola. Spisovatelia trpeli vo väzení, odišli do emigrácie, to sa spochybniť nedá, ale doba si vynútila aj pozitívny jav – tzv. umenie pre ľud. Ľudia, ktorí pracovali vo vydavateľstvách – nie vláda! – sa usilovali vydávať slušné knihy. Napríklad Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry (neskorší Tatran) malo za úlohu vydávať klasiku, a tak vyšla kompletná Timrava, Tajovský, Hviezdoslav a ďalší. Táto aj svetová klasika sa mala dostať najmä do škôl a bola pomerne lacná.
Máte z antikvariátu nejaký dobrý úlovok?
Keďže prekladám Shakespeara, kúpil som si v antikvariáte nádherný výber talianskych renesančných noviel, ktorý vydal Tatran a ktorý mi vtedy unikol. Shakespeare z týchto textov čerpal námety na svoje hry. Teraz je to už drahá kniha, vtedy stála dvadsať korún.
Vedia sa dnes ľudia orientovať v množstve kníh, ktoré sú na pultoch, na internete, v knižniciach? Čo by ste im poradili?
Nech začnú návštevu kníhkupectva od oddelenia divadelných hier. Všade nájdu regál Shakespearových hier „čtivo“ preložených do slovenčiny alebo do češtiny. Ja som musel kedysi Shakespeara prelúskavať v starých Sládkových prekladoch, takže viem, o čom hovorím. Toľko príjemne čitateľných Shakespearov ako dnes, nebolo nikdy. Pridajme k tomu knihy o Shakespearovi – a o spokojnosť čitateľa je postarané. Bulvárny sortiment, ten sa iba tvári, že ponúka ľahké čítanie. Opak je pravda: ľahší je dnes Shakespeare.
Ako vyzerali prvé knihy so Shakespearovými hrami, ktoré ste čítali?
Boli to korunové, rozpadávajúce sa zošitky. Čítať preklady zo začiatku storočia bolo asi také namáhavé, ako pracovať v bani. Ale prečítal som ich. Až neskôr začali vychádzať krásne veľké knihy so Saudkovými prekladmi, ale aj tie boli napáchnuté rečou Kralickej biblie a to ich preklad poznačilo. Prvými prekladateľmi Shakespeara boli totiž kňazi.
Čím sa líšia vaše preklady?
Starý bol nielen jazyk, ale aj prekladateľská metóda. Keď sa vyčistí metóda, tak je aj Shakespeare zrazu ľahký. Stačí dať do poriadku slovosled a polovica roboty je hotová. Ani by som nemal prezrádzať, že je to také ľahké. Všetci si totiž dodnes myslia, že slovosled má byť v Shakespearovi nesprávny. Začína sa to už názvami: Sen noci svätojánskej, Večer trojkráľový. Tieto názvy sa držia stále – aj na Slovensku. Ja to preložím ako Sen svätojánskej noci a na plagáte vidím – Sen noci svätojánskej. To je tradícia.
Kedy ste sa cítili k Shakespearovi najbližšie?
Asi v Kostole svätej Trojice v Stratforde, kde je pochovaný a kde stále kladú ľudia na jeho hrob čerstvé kvety a priamo v kostole sa predávajú jeho knižky. Kúpil som si tam jeho Sonety.
Viete o tomto autorovi veľa. Poznáte aj jeho tajomstvá? Aký bol napríklad voči moci?
Shakespeare hrával pre kráľovnú, neraz pozdravil kráľovnú vo svojich hrách. U našich dnešných kádrovníkov by teda asi neprešiel, napriek tomu je to najväčší básnik všetkých čias.
Keď sa na vás obracajú mladí autori o radu, ako sa stať veľkým básnikom, čo im hovoríte?
Existuje jediná dobrá rada: „Toto si prečítaj.“ Mladým básnikom hovorím: „Prečítaj si Rimbauda, Apollinaira, Omara Chajjáma, Jesenina, Villona… A na to, čo je dobrá poézia, prídeš potom už sám.“
Nemenovali ste nikoho z našich básnikov…
Ján Stacho je naozaj náš veľký básnik. V Trnavskej knižnici si 28. marca pripomenieme jeho nedožitú sedemdesiatpäťku. Narodil sa síce 1. januára, ale bude to v Mesiaci knihy.
Vtedy má práve vaša žena narodeniny. Čo od vás dostane?
Venujem jej svoju knižku Prekliata Trnavská skupina – a môže tam z nej niečo prečítať. Z celej Trnavskej básnickej skupiny je dnes už hviezdou iba ona.
Akú má dnes u čitateľov pozíciu báseň?
Na spevavom Slovensku? Od nepamäti sme národom, ktorý sa dorozumieva piesňou – čiže poéziou.
Niekedy sa to však až preháňalo – láska sa vyznávala vo veršoch aj Sovietskemu zväzu, manifestovali sa politické názory. Z čoho vznikol tento trend? Kam sa dnes preniesol?
Vždy bol tam, kde má byť. Shakespeare na túto otázku odpovedá v Sonete 23: Nauč sa čítať mlčanlivé hlásky!/ Očami počuť – to je múdrosť lásky.
Je ľúbostná poézia lepšie afrodiziakum ako pornofilm?
Pri dobrej ľúbostnej básni ešte nikto nezaspal.
Koľko veršov viete naspamäť?
Veľa. A zaujímavé, že nie vo svojich prekladoch – ale najmä v prekladoch, ktoré som čítal ako chlapec. „Lamentuje si starenka, zvaná raz krásna zborjmajstrová, a za dievčenstvom narieka, čo nevráti sa nikdy znova…“ To je napríklad Smrekov Villon.
Napíšete ešte báseň pre manželku? Naplnila sa už tá: "Keď budeš starenka a ešte budem živý, zaujmem polohu s pomocou palice a z kĺbov ozve sa mi vrzgot náruživý…”
Nauč sa čítať mlčanlivé hlásky – hovorí na túto tému nielen Shakespeare, ale aj moja manželka. Samozrejme, že napíšem.
Spomínali ste, že knihy máte ešte stále uskladnené v garáži. Kedy si upracete knižnicu a archív?
Môj otec si upratal a zomrel. Takže to radšej ustavične odkladám. Ale – nemám už veľa času, mal by som si upratať, aby po mojej smrti nezostali veci, o ktorých deti nebudú vedieť, čo s nimi majú urobiť.
Aký vzťah máte s čitateľmi? Máte ich rád? Majú vás radi?
Čitateľov mám iste čoraz menej, ale to nie je ani ich vina, ani moja. Jednoducho – je dnes veľké umenie dostať báseň k čitateľovi. Dá sa s tým však čosi urobiť. Riešim to napríklad tak, že najkrajšie verše, myslím hlavne na tie, čo som preložil, Shakespearove, Kiplingove, Puškinove, pašujem do rozhovorov alebo fejtónov. Urobme to aj teraz! Prekladám práve výber z poézie čínskeho básnika Li Po – a jedna z jeho najkrajších básní je táto. Volá sa: Pijem sám pod mesiacom.
Uprostred kvetov postavil som džbán./ Priatelia, kde ste? Nikde. Pijem sám./ Len mesiac na mňa hľadí z výsosti./ Hej! Treba pripiť jeho jasnosti./ Kto pripil to však so mnou zároveň?/ Sme zrazu traja. Mesiac, ja a tieň./ Ďaleko to má mesiac do džbána/ a môj tieň sa len tacká vedľa mňa,/ no kým je jar, nech šťastne popíja/ tá trojica: môj tieň i spln i ja!/ Spievam – a mesiac zíva v oblakoch./ Tancujem – ale tieň už padá z nôh./ Ja ešte vládzem – oni majú dosť./ Rozlúčiť nás chce sladká opitosť./ Navždy však zbrataní sme! Stretneme sa/ zas takto traja – zajtra na nebesiach.
Hovoríme stále o krásnej literatúre – čítali ste ako chlapec len vážne veci, alebo aj dobrodružné romány?
Mal som v Čechách bratancov, ktorí boli starší, a po nich som dedil knihy. Stal som sa napríklad hrdým majiteľom Foglarovej knižky Záhada hlavolamu a tá potom v Žiline kolovala. Moja obľúbená kniha bola Denník Janka Búrku od talianskeho autora Vampu. Janko Búrka bol veľmi zlý chlapec, knižka o ňom vyšla na Slovensku ešte predtým, než sa začala socialistická éra – v Mladých letách by už nemohol byť hrdinom zlý chlapec. Ja som bol tou knižkou nadšený.
Pracujete so slovenčinou celý život – čo sa v našej reči zmenilo za tie roky? Zveľaďujeme ju? Ubližujeme jej?
Aj rubriku v sobotňajšej Pravde som pôvodne začal robiť s úmyslom bojovať za uchovanie správnej slovenčiny. Myslím si, že by to mal byť záujem všetkých Slovákov bez ohľadu, v akej sú strane a s kým sympatizujú. Ochranu jazyka nemožno chápať ako nacionalizmus a purizmus, ale ako normálny vzdor proti kazeniu slovenčiny, a to najmä elektronickými médiami. Keď napríklad Darinka Rolincová vystúpi pred miliónom divákov so svojou pokazenou slovenčinou a hovorí „príde mi“, nikto sa proti tomu neozve a ľudia napokon uveria, že to tak má byť. Ale to nie je slovenčina. V televízii už, napríklad, nikto nikomu nič neodovzdá, ale len "predá“. Súvisí to s trhovým mechanizmom? Nie je toho boha, ktorý by s tým niečo urobil!
Kde sa vlastne končí jazyková tolerancia a začína sa purizmus?
Existuje mýtus, že purizmus vznikol za slovenského štátu, a preto sa od neho treba dištancovať, ale to je nezmysel. Purizmus vznikol v tridsiatych rokoch minulého storočia v Martine a je to hnutie za očistu slovenčiny, ktoré sa zrodilo za hlbokej Československej republiky. Hnutie za slovenčinu by sa malo aspoň na chvíľu vrátiť, lebo slovenčinu si každodenne poškodzujeme. Nedbajú na ňu ani médiá, ktoré majú veľký dosah.
V dnešnom svete sa veľa preberá z iných jazykov – dá sa to vôbec udržať na úrovni?
Ťažko. Reklama sa napríklad prekladá z češtiny a čeština je plná germanizmov. Už sa vôbec nestretávame so slovom svoj. Reklama nám neradí, že si máme vyzdobiť svoj byt, vždy len vyzdobte si váš byt. A podobne. To je germanizmus prevzatý z češtiny. Reklamné agentúry sedia v Prahe, narýchlo svoje produkty „poslovenčujú“ a tak to potom vyzerá.
Pamätáte si prvý literárny útvar, ktorý ste napísali vy?
Celkom presne nie, ale v súvislosti s tým, že píšem hru pre divadlo v Žiline, sa mi nedávno vybavila kratučká satirická poviedka Päť takých silnejších, ktorú som kedysi napísal: Školník Pilát zvykol strčiť hlavu do dverí triedy, vyzval „päť takých silnejších“, aby mu išli pomôcť. Predháňali sme sa, kto bude prvý, aby sme sa uliali z vyučovania. Raz bola trieda ráno takmer prázdna, spolužiaci ospravedlňovali neprítomných… Však vás je len päť!, konštatoval prekvapene učiteľ, a v tej chvíli školník Pilát otvoril dvere: "Päť takých silnejších!“ To bola celá poviedka. A vyšla tuším v detskej rubrike vtedajšieho žilinského denníka Deň.
Ako ste to zakomponovali do hry?
"Päť takých silnejších“ začiatkom päťdesiatych rokov nakladá na auto knihy vyradené z profesorskej knižnice, knihy, ktoré robotnícka trieda nepotrebovala. Som tam aj ja a tri knižky si strčím za košeľu.
Bude v hre aj to, ako ste sa dostali brigádovať na Oravu, kde ste spoznali svoju budúcu ženu?
To nie. O mne v nej bude toho čo najmenej. Ale inak je to pekná spomienka. Ako študenta ma v roku 1953 vyzvali, aby som prispieval do Smeny a ja som vyhlásil, že do takého plátku písať nebudem. Vyhodili ma vtedy zo školy a nasledovalo moje prvé oravské vyhnanstvo. Už vtedy som sa nevdojak priblížil k svojej budúcej žene, ktorá tam žila, ale bola ešte maličká.
Druhé vyhnanstvo už poznáme z knihy Van Stiphout. Dnes ste s Oľgou Feldekovou známa dvojica, ktorá je stále spolu. Chýba vám manželka, keď je niekde preč?
Nie je nikdy preč, ale keď odíde, nemôžem robiť. Rátam sekundy…
Je ťažké písať divadelnú hru?
Divadelná hra je štruktúra s istým počtom okienok – ako sudoku. Aj sa píše podobne, ako sa vyplňuje sudoku. Prvé okienka sa vyplňujú ľahko. Potom to ide čoraz ťažšie. Sú okamihy, keď sa zdá, že sa to už ďalej nepohne. A hrozí aj, že celé úsilie zmarí jedna chyba. Potom však nastáva úžasný okamih zlomu – zrazu je jasné, že sudoku sa už nedá pokaziť a dovyplňuje sa takmer samo. Dúfam, že táto odpoveď vojde do učebníc teatrológie – a pokiaľ ide o konkrétnu hru, čo práve píšem, nie je ešte hotová – a z poverčivosti už o nej prezradím iba to, že najhoršie mám za sebou. Aj toto moje najnovšie divadelné sudoku sa v tejto chvíli už vyplňuje samo.
