Foto: SITA, Pavel Kastl
Rok slovenskej hudby bol ideálnou príležitosťou opäť usporiadať koncentrovanú prehliadku slovenskej tvorby spojenej s naším územím za posledných päť storočí. Dramaturgom festivalu Epoché sa rovnako ako v roku 2006 stal slovenský skladateľ Vladimír Godár.
„Zámer je jasný. Chceme urobiť prehliadku toho, čo tu bolo a čo tu je. Jednou z priorít dramaturgie je naprávanie krívd, ktoré tu zostali. Snažíme sa opäť začleniť do spoločnosti hodnoty likvidované počas rôznych turbulencií hudobného vývoja,“ povedal k dramaturgii Godár. Ako príklad uvádza básnika Andreja Žarnova. Jeho dielo zhudobnil aj Ján Cikker v symfonickej básni Vojak a matka, ktorú diváci od roku 1945 v pôvodnej verzii nepočuli.
„Všetci si môžeme uvedomiť, čo všetko sa pokašľalo na začiatku 50. rokov,“ spomína zase Godár v súvislosti s dielom Concerto grosso Jána Zimmera, ktoré vraj nikdy nepočul. Obzvlášť hrdý je aj na to, že sa im do programu podarilo začleniť dielo Mariána Vargu, ktorého tvorbu oblasť vážnej hudby často nereflektuje pre „nevyhovujúci“ životopis.
Hudobný dialóg
„Zhruba to vyšlo tak, že ja som pri dramaturgii zastupoval mŕtvych autorov a Ivan Buffa zase tých živých,“ spomenul Godár kolegu zo Spolku slovenských skladateľov – organizátora 28. ročníka festivalu Nová slovenská hudba, ktorý je aj tento raz súčasťou Epoché.
„Nie je to len prehľad slovenskej hudby ako takej, ale aj prehľad slovenského koncertného umenia. Tým, že je naša slovenská komunita taká atomizovaná, je to fantastická príležitosť všetky tie atómy opäť poskladať, či už na interpretačnej, alebo skladateľskej úrovni,“ myslí si Buffa.
Podľa neho sa ani nedá určiť, akú časť programu bude zastupovať Nová slovenská hudba a akú Epoché. Jednotlivé druhy, ktoré výrazne formovali slovenskú hudbu, ako klavírne sonáty, kvartetová, zborová či orchestrálna hudba, budú totiž združené v jednotlivých portrétoch. „Povedal by som, že je to festival o dialógu,“ dodal Buffa. Zároveň však vyzdvihol aj počet nových skladieb od mladšej skladateľskej generácie.
Dramaturgovia sa rozhodli otvoriť priestor aj pre veľké recitály, čo trochu zmenší priestor na to, aby odznelo viac diel. Takýto krok však ocenila klaviristka Magdaléna Bajuszová, ktorá v premiére oživí 24 prelúdií pre klavír od Ilju Zeljenku: „Spoločné koncerty viacerých autorov nie sú z interpretačného hľadiska ideálne pre našu koncentráciu. Sólový recitál venovaný Iljovi Zeljenkovi tak umožňuje na ploche 60 minút pomerne hlboký pohľad jednak do diela, ale aj do esencie jeho tvorby.“
Jeden raz a dosť
Vzkriesiť veľké recitály je však beh na dlhé trate. Aj diváci si už postupne odvykli počúvať celý večer len jedného autora. Podľa Bajuszovej je problém aj v tom, že mnohokrát sa recitál odohrá len raz a potom je koniec: „Aj môj interpretačný život je do 90 percent tvorený jedným predvedením nesmierne náročných diel, skoro všetko sú to premiéry a derniéry súčasne. Prednedávnom som hrala náročný koncert suít 20. storočia, ktorý trval takmer 90 minút, a teraz robím premiéru 60 minút. Je mi úplne jasné, že keď Zeljenka odznie, tak sme na dlhý čas skončili. Tento systém štúdia a interpretácie je tak extrémne náročný, že je až neudržateľný. Aj v bežnom živote či popri prípadnej pedagogickej činnosti. Aj preto je veľmi ťažké niekoho nahovoriť. Ľudom sa do toho nechce.“
Igor Valentovič, riaditeľ Hudobného centra v Bratislave, vidí problém aj v jednotlivých samosprávach, kde je kultúra väčšinou spojená do jedného odboru spoločne so športom: „Neviem, ktorý odbor presvedčíte o tom, že treba zahrať Zeljenkových 24 prelúdií, keď povedia, že tie peniaze môžu dať radšej na hádzanársky či florbalový tím.“
Festival Epoché sa však o to pokúsi aspoň v Bratislave, do programu pritom zapojil aj erbové inštitúcie ako Operu a Balet Slovenského národného divadla, Štátnu operu Banská Bystrica, dva symfonické orchestre v Bratislave – Slovenskú filharmóniu a Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, ale aj kľúčové komorné telesá ako Muchovo či Moyzesovo kvarteto.
Vzniká nová tradícia a festival podobných rozmerov sa v Bratislave opäť uskutoční o desať rokov? „Snažíme sa aj o to, aby sme v roku 2026 niekomu prichystali bremeno, ktoré sa už nedá obísť,“ odpovedal žartom Valentovič.
