Foto: Vydavateľstvo HladoHlas
Cenu pre najlepší hraný film si odniesla snímka Tramontane libanonského režiséra Vatchea Boulghourjana. Hlavná porota ho ocenila „za schopnosť vyrozprávať príbeh plný emócií o hľadaní identity a za schopnosť vtiahnuť diváka do sveta nevidiacich prostredníctvom mocných záberov a sugestívnej hudby“.
Hrdinom filmu je slepý mladík Rabih. Ako hudobník a spevák je členom zboru, ktorý pozvú na turné po Európe. Potrebuje teda pas. Na polícii mu však povedia, že mu ho nemôžu vydať, pretože jeho občiansky preukaz je falošný. Neskôr zisťuje, že rodný list, ktorý potrebuje na potvrdenie svojej identity, sa stratil počas vojny. Alebo nie?
Rabih počas svojho pátrania po vlastnej minulosti zisťuje, že bol adoptovaný a postupne prichádza aj na to, že to nie je celá pravda a snaží sa nájsť pevné body v hmlovine lží. Zavádzajúce príbehy, ktorými ho kŕmia, korenia v občianskej vojne. Tá sa v Libanone skončila iba rok po Rabihovom narodení, jej dôsledky sú v životoch ľudí prítomné aj po rokoch, mnohí však za ňou chcú spraviť hrubú čiaru. Filmu s výraznou hudobnou zložkou dominuje presvedčivý výkon hlavného hrdinu (Barakat Jabbour).
Giulia a Libero
Vlastné miesto vo svete spútanom striktnými pravidlami Svedkov Jehovových hľadá aj mladučká Giulia. Nadaná študentka si musí vybrať, či bude nasledovať svojich rodičov a prispôsobí svoj život, kariéru aj vzťahy náboženskej spoločnosti, alebo sa rozhodne vkročiť na neprebádané územie. V rozhodovaní sa jej pomôže stretnutie s delikventom Liberom.
Režisér tohto príbehu lásky, ale aj príbehu o hľadaní vlastnej identity, sa nenechal zlákať jednoduchou cestou bulvarizácie témy náboženskej skupiny, ktorá sa riadi Bibliou, a „svetských“ ľudí považuje za nebezpečenstvo. To ocenila aj porota – filmu Svetácke dievča udelila cenu za réžiu: „Za nakrútenie filmu, ktorý sa k svojej téme postavil objektívne a v ktorom osvedčil remeselnú zručnosť v oblasti vyrozprávania príbehu, práce s hercami a montáže.“
Film talianskeho debutanta Marca Danieliho, ktorý svoju snímku pôvodne zamýšľal ako dokument, ale nakoniec nakrútil hraný film inšpirovaný skutočnými udalosťami, sa tešil aj z ďalšej ceny – za stvárnenie Libera ju získal Michele Riondino.
Foto: Busan IFF 2016
Mladá chorvátska architektka Mia Petričevičová prijala úlohu v debute Hany Jušičovej Nezízaj mi do taniera zo zvedavosti a urobila dobre – v Bratislave vďaka tomu získala svoju prvú cenu pre najlepšiu herečku. Porota ocenila „veľmi autentické a dojemné stvárnenie postavy uväznenej v brutálnom kruhu rodiny“. Petričevičová si zahrala 24-ročnú Marijanu. Jej despotický otec, ktorý tyranizuje celú rodinu, utrpí porážku. Marijana vďaka tomu získa príležitosť nadýchnuť sa, stáva sa však aj hlavou rodiny, ktorá sa musí postarať o svojho postihnutého brata a matku, ktorá ju využíva.
Rovnako ako hrdinovia už spomínaných filmov aj Marijana hľadá svoje miesto v živote a musí sa rozhodnúť, kam patrí a čo obetuje. Snímka je nemilosrdným pohľadom na fungovanie rodiny z nižších spoločenských vrstiev. Filmu dominuje drsná poetika každodennosti, trpko-úsmevné banality zo života rodiny občas svojou autentickosťou evokujú filmové sondy českej novej vlny.
Dlaždica pre Martina Hubu
Cenu Poroty FIPRESCI si za veľmi dobre nakrútené, emocionálne verné a povzbudivé zobrazenie života opustených detí odniesla švajčiarsko-francúzska bábková snímka Ja ako Tekvička. Študentskú porotu zase najviac zaujal lotyšský film Som tu! Jeho hrdinku Raju a jej malého brata opustila matka, ktorá odišla za prácou do Anglicka. Po smrti starej mamy, ktorú bezradní súrodenci zakopú v lese, pretože nechcú ísť do domova, musí Raja prakticky zo dňa na deň dospieť. Študentská porota na filme Renarsa Vimbu ocenila úspornosť dialógov a dôraz na vizuálny spôsob narácie.
Ceny rozdávali aj poroty v kategórii dokumentárnych a krátkych filmov. Najlepším dokumentom 18. ročníka MFF Bratislava sa stalo poľské Prijímanie Anny Zameckej, cena pre krátky film putovala takisto do Poľska Bartoszovi Kruhlikovi za jeho Adaptáciu.
Festival ocenil aj Martina Hubu. Jeho meno pribudne v lete na chodník slávy pred bratislavským Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava k dlaždiciam, ktoré tu v minulých rokoch pripevnili Ladislav Chudík, Štefan Kvietik či Emília Vášáryová. Huba hovoril na pódiu aj o potrebe čo najkultúrnejších medziľudských vzťahov.
„Niekedy stačí milimeter. Dnes sme svedkami aj takých teritórií, kde je ten milimeter už posunutý a ľudia tam môžu robiť všetko, len nie točiť filmy. Nech nám je osud tých krajín mementom a napĺňa nás nádejou, že budeme dostatočne ušľachtilí na to, aby sme nemuseli podobné chvíle zažívať. Všetkým nám želám silu a nádej, aby sme vytrvali v túžbe skultúrňovať seba a prostredie, v ktorom sa ocitáme,“ povedal Huba, ktorý za snahu o skultúrňovanie prostredia okolo nás považuje aj filmový festival Bratislava.
