Zdá sa, že ste veľmi vyťažený a v kurze – je to úspech alebo stresujúce? Hráte skoro každý večer v divadle, máte vo svojom repertoári desať inscenácií…
Tých inscenácií je naozaj dosť, ale nie je to nič výnimočné oproti iným kolegom. Horšie to býva možno chvíľu po letných prázdninách, keď herec príde v septembri do divadla a musí si pospomínať na všetky texty hier, ktoré na dva mesiace pustil z hlavy. Predstavenia v druhej polovici septembra vám niekedy v divadle nasekajú jedno za druhým, až máte pocit, že každý deň skúšate a „oprašujete“ jednu inscenáciu a potom večer hráte inú. Občas sa vám zdá, že si po lete nič nepamätáte! Z pokojného prázdninového stavu – vtedy neučím ani v škole, nehrám v divadle, „len“ nakrúcam a príležitostne dabujem – zrazu skočím do extrému, kedy sa od rána do večera nezastavím. Chvíľu mi trvá, kým sa na tento kolobeh bez víkendov a sviatkov znova adaptujem.
A máte vôbec aj v sezóne voľný čas?
Snažím sa vedome si ho plánovať pre rodinu. Nechcem prežiť život iba v práci.
Viete vypnúť?
V lete sa snažím relaxovať a vrátiť rodine všetok čas, o ktorý som ju pripravil počas divadelnej sezóny a školského roka. Jedno leto pred pár rokmi som bol angažovaný do inscenácie Macbeth v Letných shakespearovských slávnostiach. Prázdninové večery som tak strávil hraním divadla na hradoch a zámkoch v Čechách a na Slovensku. Takže som mal leto plné cestovania a divadla. Teraz som však mal prázdniny voľnejšie, len sem-tam dabing a nakrúcanie v televízii. Nie že by človek úplne vypol, ale je to menej náročné a lepšie si viem zatriediť čas. Nie je to vtedy tak, že utekám zo školy na skúšku, potom s vami rýchlo na rozhovor, potom na oprašovačku, na predstavenie, na nakrúcanie… Mám čas sa zastaviť, ale teraz už mám zasa diár preplnený, takže musím byť sám sebe manažérom a kalkulovať ešte aj s časovými rezervami na parkovanie či jedlo.
Čítali sme, že kedysi ste túžili byť scenáristom a písať. Nevymýšľate poviedky, ktoré by o vás niečo tajné prezradili?
Na to momentálne nemám čas, máme doma malú, štvorročnú dcérku, neposedné šťastíčko, ktorému sa snažím venovať všetok svoj voľný čas. Nie je kedy sadnúť si na priedomie a vymýšľať poviedku…
Vraj bude mať súrodenca…
Áno, bude a celá rodina sa na príchod nového člena veľmi teší. Zo všetkých najviac sa teší naša Emka. Už sa svojej malej sestričky nevie dočkať.
Stane sa vám niekedy, že sa nestačíte preorientovať, prídete do divadla a naskočí vám iný text, než práve máte hrať?
Mne sa to nestáva, lebo do divadla sa snažím vždy prísť skôr, aby som sa skoncentroval na aktuálnu postavu. Nie som ten typ, čo vyskočí z auta a hneď vhupne do postavy. Musím sa na každú rolu pripraviť. Keď chce herec podať plnohodnotný umelecký výkon, nedá sa to robiť „fastfoodovým“ štýlom. Inak povedané, nemôžem na javisku len odrapotať texty a utekať domov.
Naozaj ste nikdy nič nezabudli?
Ale jasné, že za tie roky a nespočet odohratých večerov sa aj mne čosi pritrafilo. Závisí však, v akej inscenácii sa vám to stane a v akej situácii. Keď napríklad zabudnem konkrétny text v činohre, snažím sa ísť po obsahu a logike hry, ktorú poznám. Divák si väčšinou vôbec nevšimne, že som si ako interpret upravil text autora a prerozprával ho svojimi slovami. Naproti tomu v takom Shakespearovi musíte dodržiavať verš, tam už len tak spakruky nič nenavymýšľate, ak nie ste na sto percent skoncentrovaný na svoj výkon.
Shakespeara si pamätáte presne a navždy alebo sa dá aj Shakespeare zabudnúť?
Pamätám si určité pasáže zo Shakespeara, ale držať si v hlave všetky texty, čo som sa kedy naučil, to nejde. Praskla by mi hlava.
Čo hráte najdlhšie?
Momentálne komédiu Šialené nožničky, s ktorou sme kedysi v divadle na Novej scéne mali okolo 130 repríz a teraz ju hráme v pôvodnom obsadení v Teatre Wüstenrot a aj na zájazdoch po celom Slovensku.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Máte radšej dlho opakované predstavenia či novšie?
Na to sa ťažko odpovedá, závisí, či hrá človek komédiu alebo tragédiu, malú či veľkú postavu, či je predstavenie obľúbené, alebo naň chodí málo divákov a nemáte spätnú väzbu. Nerobím medzi svojimi postavami a inscenáciami rozdiel. Tým, že už niekoľko rokov pôsobím ako herec na voľnej nohe, vstupujem do každého projektu na základe ponuky. Takže sa slobodne rozhodnem, či ponuku prijmem alebo odmietnem. Všetky inscenácie, v ktorých hrám, mám rád, lebo som si ich vybral.
Buďme konkrétnejší: Ako sa vám hrala napríklad postava homosexuálneho policajta v inscenácii divadla Aréna Írska kliatba?
To bolo šťastné pracovné stretnutie piatich hercov – kamarátov nad veľmi nad veľmi zaujímavým a provokatívnym textom. Všetci sme radi, ako sa inscenácia podarila. Má veľkú odozvu a návštevnosť. Keď sa bol na premiéru pozrieť autor Martin Casella z New Yorku – pre zaujímavosť, je aj scenáristom Spielbergových filmov – bol veľmi spokojný s naším výkladom hry. Páčilo sa mu, že to nebola len bohapustá lacná zábava, ale ani tragédia. Vraj sme trafili presný stred.
Ako to však vie posúdiť Američan zo slovenskej verzie? Alebo to vidí?
Áno, vidí to. Ako autor hru pozná od slova do slova. Na základe situácií, ktoré sú v hre dané, to vie posúdiť. A nebol sa pozrieť iba na premiére, ale aj na skúškach. Sami sme boli prekvapení, ako citlivo dokázal vnímať aj drobné zmeny a úpravy.
Ale text mu predsa môžete zoškrtať, nie?
Môžeme, ale neškrtali sme. To by už potom išlo o našu autorskú úpravu na motívy hry, ktorú napísal. Niektorí autori si ale chránia svoje hry tým, že inscenovať sa môžu iba pod podmienkou, že sa v ich textoch nesmie nič zásadné škrtať.
Pred časom ste sa vyjadrili, že keby ste boli ambicióznejší, mohli by ste byť v kariére ďalej, ale nemali by ste rodinu. Ste spokojný s momentálnou situáciou? Alebo – kde ste mohli byť?
Som absolútne spokojný – to, čo žijem, som chcel. Plním si plány aj v práci, aj v súkromí. Človek si musí vedieť určiť v živote priority a potom nešpekuluje nad tým, čo by bolo keby… Je to jednoduché: nemôžeme mať v živote všetko.
Vidíte náznaky, že by vaša popularita mohla prekročiť hranice Slovenska? Keď vás už videl aj ten newyorský dramatik…
Nie, ani to nepredpokladám. Ako činoherec som silno viazaný na rodný jazyk, nemôžem urobiť kariéru v Amerike. Možno by to bolo iné, keby som bol maliar alebo tanečník. Neverbálne umenie sa predsa len môže dostať ďalej. V mojom veku môžem byť nanajvýš česko-slovenský herec.
Vraj ste boli spokojný so svojou hlavnou úlohou vo filme Kandidát. Súvisí to s tým, že šlo o politický námet? Vzrušuje vás politika aj v skutočnosti?
Politika ma vôbec nevzrušuje, ale páčila sa mi knižka Maroša Hečka a Michala Havrana. Postava Adama Lamberta ma priťahovala svojím navonok sebavedomým prejavom, na druhej strane skrytým tajomstvom rozorvaného človeka. O politiku sa zaujímam ako občan, ale nemám ambície sa v nej realizovať. Správy sledujem väčšinou cez mobil.
Vidíte niekedy politikov v hľadisku divadla?
Sú kolegovia, ktorí sa do hľadiska radi pozerajú, dokonca sa pred predstavením pozrú aj cez oponu a skontrolujú si, kto kde sedí. Ja k nim nepatrím. Pre mňa je hľadisko štvrtá stena a keď hrám, sústredím sa na partnera a situáciu na javisku.
Ale sledujete, či sa diváci bavia.
Samozrejme, divadlo funguje na princípe akcia-reakcia. To isté predstavenie, ktoré zahrám dnes, bude zajtra iné a tým pádom neopakovateľné, výnimočné. Súvisí to aj s tým, aký typ publika príde v ten konkrétny večer na predstavenie a aká atmosféra sa narodí medzi javiskom a hľadiskom. Nesledujem diváka, ale uvedomujem si jeho reakcie. Pretože ak herec necíti diváka a naopak, nemá divadlo zmysel.
Rozhodí herca, ak publikum nereaguje primerane?
Dnes je herec zvyknutý na všeličo a vlastne je vďačný, keď divák do divadla vôbec príde. Ale keď niekto začne vykrikovať či nahlas komentovať texty a výkon hercov, je to nepríjemné. Niektorí kolegovia už párkrát zastavili predstavenie, nechali rozsvietiť svetlá v hľadisku a dali vyviesť nespratného diváka na ulicu. V takýchto prípadoch sa herec cíti ako v zoologickej záhrade. Herec má poskytnúť divákovi umelecký zážitok, a nie robiť zo seba pajáca na šnúrke. V tme sú všetci hrdinovia, ale keď sa zapáli svetlo, zrazu skrotnú.
Vy už viete o herectve všetko, keďže učíte na VŠMU?
Skôr ja sa stále učím, dokonca aj od svojich študentov a popritom im sprostredkúvam svoju už vyše dvadsaťročnú hereckú skúsenosť. Herectvo sa asi nedá naučiť. Dá sa len inšpirovať, motivovať, prebúdzať a objavovať talent. Učiť sa dá matematika, ale nie niečo také efemérne ako divadlo. Momentálne učím umelecký prednes. Je to pre mňa trochu úsmevné, lebo ako študent na základnej či strednej škole som nikdy nechodil na recitačné súťaže a nemal som k prednesu vzťah. Ale nikdy som ani netúžil stať sa hercom. A dnes ním som. Nikdy nehovor nikdy.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Ste jednou z hviezd seriálu Búrlivé víno. Dá sa aj pri seriáli zistiť o herectve niečo nové?
Áno, dá. Je to celkom iné hranie ako v divadle, ale aj vo filme. Seriálová tvorba je dnes neskutočne rýchla a herec má minimum času tvoriť svoju postavu priamo na pľaci. Musí byť dokonale pripravený, lebo niekedy už len samotné prezliekanie z kostýmu do kostýmu medzi obrazmi môže zdražovať výrobu.
Máte tam dosť náročnú úlohu človeka, ktorý stratil mužské ego – tak postavu oficiálne popísali scenáristi seriálu… Ako sa vám to hrá?
To som ani nevedel… Túto postavu hrám už druhý rok, ale od vás prvýkrát počujem, že Slávo Dolinský stratil mužské ego. To znamená, že keď ho stratil, tak ho predtým mal? Ja osobne si myslím, že to ego sa pokúša v sebe nájsť. Preto sa stále porovnáva s úspešným a rozhodným otcom, snaží sa mu za každú cenu vyrovnať. Na základe tejto upachtenej túžby vznikajú jeho potknutia, nedorozumenia a omyly. Samozrejme, že by som Slávovi doprial, aby to ego našiel. Ale práve pre jeho popletenosť a roztržitosť ho majú diváci radi.
Ako sa vám hrá so staršími hercami, ako sú Ivan Letko či Eva Rysová? Sú iní ako vaša generácia?
Sú vždy profesionálne pripravení, texty vedia na sto percent a je zážitkom s nimi hrať. Môjho otca hrá Emil Horváth, s ktorým som v divadle zatiaľ ešte nehral, iba ma na VŠMU pedagogicky viedol pri slávnej absolventskej inscenácii Ivona, princezná burgundská.
Vyznáte sa teraz viac vo víne?
To sa ma pýtajú stále, ale je pravda, že s vekom dávam prednosť vínu pred inými nápojmi. Už všetci vieme, ako správne držať v ruke pohár.
Sledujete aj konkurenčný český seriál Vinaři, ktorý na Morave vzbudil veľké pohoršenie, že vykresľuje Moravanov ako buranov a podvodníčkov. Vyslúžil si tiež kritiku za to, že herci nepoužívajú autentické nárečie, nemajú správne poháre…
O tomto seriáli počujem až od vás. Ale ako som už spomínal, tieto typy seriálov sa vyrábajú veľmi rýchlo. Príprava pri seriáli nie je taká pedantná ako v divadle alebo vo filme. Dovolím si to pomenovať „obývačkový fastfood“. Jednoducho nekonečné seriály sa vysielajú vtedy, keď ženy doma žehlia a popritom len ako kulisa beží v televízii seriál. V 70. rokoch minulého storočia bola populárna hra Plné vrecká peňazí (v novej verzii dnes hrám s kolegom Martinom Mňahončákom). Lasica a Satinský si tu hneď v prvom dialógu rozkošne uťahujú z takýchto seriálov.
Chceli by ste mať taký rodinný vinársky podnik ako Dolinskí?
Nie, na to sa necítim, nemám v sebe podnikateľské gény a určite by som sa nevedel správať trhovo.
S mnohými kolegami ako by ste sa stretávali opakovane, v seriáloch či divadelných predstaveniach – napríklad s Monikou Hilmerovou, Martinom Mňahončákom či Jánom Jackuliakom…
Máte pravdu, napríklad s Martinom Mňahončákom sa stretávam pomaly viac ako s vlastnou rodinou. Či už v seriáloch alebo v divadelných inscenáciách Írska kliatba, Closer (Na dotyk), Plné vrecká peňazí či komédii Láááska. Veľakrát bývajú obdobia, kedy sa s určitými kolegami vaše tvorivé cesty pretnú na dlhšie obdobie. A v prípade, že si s nimi človek rozumie aj v súkromí, ide o šťastné stretnutie.
Často ste na zájazdoch – sú diváci na Slovensku dychtiví po divadle?
Áno, zatiaľ máme veľmi pozitívnu skúsenosť.
Popularita vám rastie – ako sa s ňou vyrovnávate? Mení vám povahu?
To by ste sa mali opýtať niekoho iného, hoci ja si myslím, že nie. Ale na Slovensku je sláva veľmi podenková, prchavá záležitosť. Mám dosť rokov na to, aby sa mi zo slávy zakrútila hlava.
Môže vám to priniesť nečakané zážitky – podpisovali ste sa už napríklad niekomu na telo?
Čudovali by ste sa, koľko detí pozerá Búrlivé víno, a tie obľubujú práve podpisy na ruku. S radosťou sa im teda podpisujem, ale môžem vás ubezpečiť, že žiadne výnimočné ego mi z toho nenarástlo.
Marek Majeský
Narodil sa 23. augusta 1972 v Bratislave, po gymnáziu vyštudoval herectvo na VŠMU. Začínal v Trnavskom divadle, pokračoval v Divadle Andreja Bagara v Nitre a na Novej scéne v Bratislave. Dnes je na voľnej nohe a hrá v rôznych divadlách – v Divadle Aréna účinkuje v hre Írska kliatba, Closer (Na dotyk), 12. 12. tu bude premiéra hry Zabijak Joe, v MDPOH ho možno vidieť v hrách Plné vrecká peňazí a Bosé nohy v parku, v Teatre Wüstenrot v inscenáciách Šialené nožničky a Podfuk. Často hrá v televíznych seriáloch – Ordinácia v ružovej záhrade, Panelák, Rádio, Keby bolo keby, Búrlivé víno. Účinkoval aj v Jakubiskovom veľkofilme Bathory. Je ženatý, má dcéru Emu.
