Herec pobozkaný Táliou zomrel vo veku 91 rokov. „Dlho som nepovažoval herectvo ani za robotu, pretože práca s textom, hľadanie a objavovanie v ňom, to všetko bolo pre mňa natoľko vzrušujúce, že som divadlo bral ako potešenie, ako koníčka. Že je to drina, som pochopil až neskôr,“ povedal Chudík v monografii, ktorú o ňom napísala Ľubica Krénová.
„Ladislav Chudík prežil neuveriteľný život. Mnohým ľuďom pomohol, potešil ich. Pre väčšinu z nás toho veľa znamenal. Naplnil svoje životné poslanie, no na druhej strane nám zostal obrovský smútok,“ reagovala pre Pravdu na Chudíkovo úmrtie Emília Vášáryová. „Vedela som, že je chorý, no hovorila som si, že je bojovník, blíženec ako ja, že to prekoná. No bolo mu to súdené. Ladislav Chudík bol úžasný kolega, múdry chlapec. Mám rada múdrych mužov, ale on bol veľký, múdry muž. Jeden z najväčších hercov svojej silnej generácie,“ povedala Mária Kráľovičová, ktorá s ním na doskách SND strávila desaťročia.
Štafeta po Hane Meličkovej
V SND existuje akési generačné odovzdávanie štafety. Na jej začiatku stála prvá slovenská profesionálna herečka Hana Meličková. „Existuje niečo vo vnútri tohto súboru, čo som prevzal ako posolstvo. Pani Meličková si ma vybrala – z ľudských sympatií – ako vyvoleného človeka. A ja som si vymyslel pokračovanie jej priazne a ako nositeľku tejto štafety som požiadal Emíliu Vášáryovú, aby odo mňa symbolicky prijala malú sošku dievčaťa – Leonku. Je na nej, aby sa rozhodla, kto bude tým ďalším v rade,“ povedal Chudík.
S herectvom začínal už ako gymnazista. „V Kremnici sa to okamžite rozchýrilo a ja som sa stal z noci do rána slávnym. Skutočne, ani zaspať som nemohol. Zároveň som prvýkrát na vlastnej koži pocítil, že na svete existuje závisť, a bolo to nepríjemné. Veď v kremnickom súbore som bol benjamínkom! Pravdou je, že otec nechcel o komediantstve ani počuť. Musel som zmaturovať a vybrať si niečo seriózne. Začal som teda študovať slovenčinu a ruštinu na filozofickej fakulte Slovenskej univerzity a herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii,“ spomína Ladislav Chudík v monografii Ľubice Krénovej na svoje divadelné začiatky, keď sa ako gymnazista predstavil v menšej negatívnej úlohe policajného komisára na divadelných pretekoch. Dramaturga Národného divadla zaujal natoľko, že sa ho spýtal, či by nechcel ísť hrať na prvú slovenskú scénu. Chudík mal vtedy devätnásť rokov.
Začínal menšími úlohami. V tej prvej nepovedal ani slovo, v ďalšej iba prebehol cez javisko v ruke s kopijou a so štítom, v začiatkoch bol dvoranom, poslom či elektrikárom. „Ten deň, keď som bol s platom sedemstopäťdesiat korún mesačne prijatý do Národného divadla ako hospitant, si pamätám, akoby to bolo včera. Bolo to 1.¤januára 1944, Bratislava bola nádherne zasnežená a ja som bol v tej chvíli najšťastnejší človek na svete. Krátko na to som mal dvadsať rokov.“
Bystrosť rozumu a sila vôle
Jeho prvou veľkou úlohou bol Petruccio v Shakespearovom Skrotení zlej ženy (1946) na bratislavskej Novej scéne, ktorú spoluzakladal. Spolu s Františkom Dibarborom exceloval aj v Bratoch Karamazovovcoch (1947). Podľa Encyklopédie dramatických umení Slovenska „už v tomto období predstavoval vzácny typ herca, ktorý je režisérovým aktívnym spolutvorcom; prichádza s konkrétnou predstavou a zdokonaľuje ju v súlade i v napätí s režijnou koncepciou. V protiklade k prevažujúcej dobovej tendencii mu bola cudzia popisnosť, ilustratívnosť a lineárnosť charakteristiky“, čo potvrdil najmä spoluprácou s režisérkou Magdou Husákovou-Lokvencovou.
Veľké úlohy zverovali Chudíkovi všetci režiséri SND. Občas sa mu ušla aj komediálna postava, prím však hrali vážne. „Väčšina jeho divadelných kreácií kotvila vo vážnom repertoári, imponovala bystrosťou rozumu a silou vôle. Preto ho označovali za intelektuálneho herca, pričom jeho výkony nikdy nehraničili s civilistickou šedivosťou, racionálne prvky jeho herectva boli vždy v harmonickej rovnováhe s citovými,“ píše encyklopédia. Výrazné postavy stvárňoval Chudík v divadle až do posledných rokov, medzi slávne inscenácie, v ktorých exceluje, patrí napríklad Tančiareň.
Výrazné postavy stvárnil Chudík aj vo filme a v televízii. Okrem toho, že sa objavil v množstve „pondelkových“ inscenácií, hral vo viacerých filmoch Paľa Bielika. Obsadil ho už do filmu Varúj…! (1946), drámy zo Slovenského národného povstania Vlčie diery (1948) a kultovou je jeho postava hlavného hrdinu vo filme Kapitán Dabač (1959).
„Zámerom režiséra Paľa Bielika vo filme Kapitán Dabač z roku 1959 bolo nakrútiť divácky atraktívny film, ktorý umožní publiku stotožniť sa s príťažlivým ústredným hrdinom. Ladislav Chudík jeho zámer úspešne naplnil. Rešpektoval princípy moderného poňatia filmovej postavy. Jeho herecký výraz je striedmy, ,nehrá'. Vnútorný svet čierneho pomstiteľa Dabača stvárnil umiernene, len občas dovolí, aby sa v minimálnych intervaloch zviditeľnilo zúfalstvo jeho postavy,“ píše o jeho výkone Jelena Paštéková v Dejinách slovenskej kinematografie. „V prvých filmoch sa režiséri netriafali do mňa a ja som sa netriafal do postáv. Obrat nastal až s Kapitánom Dabačom,“ povedal Chudík, ktorého si diváci pamätajú aj ako kapitána Jakubca zo série detektívnych snímok.
Už v začiatkoch kariéry sa Chudík začal presadzovať aj v českom filme. Otakar Vávra mu zveril hlavnú úlohu v snímke Nástup (1952). „Iba Vašim básňam, veršom, môžem ďakovať, že som sa naučil natoľko po česky, že mi režisér Vávra zveril úlohu Bagára vo filme Nástup,“ píše Chudík v liste básnikovi Jaroslavovi Seifertovi, s ktorým si roky písal a ich korešpondencia vyšla aj knižne. „Desiatky hodín som recitovával Vaše verše, čítal nahlas. Možno to vari aj tak povedať, že nebyť môjho vzťahu k Vám, Vašej poézii už roky predtým, nikdy by som nebol zvládol jazyk, výslovnosť.“
Salieri alebo Mozart?
Výslovnosť sa mu zišla aj pri jeho najslávnejšej televíznej úlohe – primárovi Sovovi v Dietlovom seriáli Nemocnica na kraji mesta (1977). „Pozorne sledujem Nemocnicu. A veľmi sa mi v nej páčite. Váš výkon by si však zasluhoval lepší text, než Vám poskytuje plytký a banálny Dietl,“ zhodnotil seriál v liste hercovi Jaroslav Seifert.
Chudík sa vrátil aj v pokračovaní seriálu pred dvanástimi rokmi. Filmových úloh, aj kvôli zdraviu, už prijímal pomenej. Medzi jeho posledné výrazné charaktery patrí bývalý eštébák v Hřebejkovej snímke Kawasakiho růže (2009). Za túto postavu získal aj Českého leva a na konte má tiež množstvo ďalších ocenení. Na budúci rok by mala prísť do kín adaptácia románu Dominika Dána, v ktorej Chudík stvárnil svoju poslednú úlohu.
Chudík roky pôsobil aj ako pedagóg, svoje skúsenosti zhrnul v štúdii O herectve (1970). V rokoch 1963 až 1966 bol umeleckým šéfom Činohry SND, po revolúcii bol zase krátko ministrom kultúry.
„Vždy som obdivoval hercov takzvaného mozartovského typu. To sú takí, ktorí podobne ako Mozart hrajú prirodzene, nenútene, s neuveriteľnou ľahkosťou. Aj Salieri bol vynikajúci skladateľ, a predsa to nebol Mozart. Nie všetci umelci sú obdarení takýmto absolútnym nadaním. Ja osobne sa skôr cítim byť hercom salierovského typu, ktorému sa dakedy podarí priblížiť k Mozartom. Jozef Budský vedel, prečo ma obsadil v Puškinových malých tragédiách Mozart a Salieri do postavy Salieriho. Ak si niekto myslí, že mi vždy všetko ide ľahko, nie je to pravda. Skôr si všetko tvrdo vydriem,“ povedal Chudík, ktorý napriek tomu zostane v našej pamäti skôr ako Mozart, než Salieri.
