Roman Luknár: Energiu čerpám v lese

Roman Luknár mal všetko, čo si len mladý herec na Slovensku môže priať. Napriek tomu sa rozhodol odísť za láskou do Španielska, kde prežil dvadsať rokov. Dnes je späť v Bratislave, pracuje na seriáloch aj filmoch, ale od života nič nečaká. A práve preto je šťastný.

Roman Luknár
Roman Luknár prežil 20 rokov v Španielsku. Dnes už ho cestovanie neláka.
Autor: Ľuboš Pilc

Vraj sa neučíte scenáre. Ešte ste preto nemali problém s niektorým režisérom?
Nie. Každého totiž vopred upozorním, že sa scenáre nedrvím. Ale napríklad pri nakrúcaní filmu sa pracuje o dosť pomalšie ako pri seriáli, takže tam naozaj nie je veľké umenie zapamätať si tých pár viet. Dobrý herec je podľa mňa vlastne dobrý klamár – a klamať sa učíme už odmalička.

Stanislavského metóda prežívania postavy vám teda asi veľa nehovorí, však?
Nie. V Španielsku sme robili hru amerického židovského komunistu Tonyho Kushnera. Zaoberala sa nástupom fašizmu v roku 1933. Moji kolegovia herci išli do Berlína, ošúchavali sa o steny – aby sa lepšie vžili do atmosféry hry. Jeden chlapec tam bol až tri týždne. Potom doniesli nahrávky Hitlera a ich pozeraním trávili ďalší týždeň. Neopustilo ich to ani počas predstavení. Chlapec, s ktorým som mal šatňu, si na premiéru priniesol plechovku s lebkou a prekríženými hnátmi. Nalial si z nej tri poháriky a každý z nich dal na miesto, z ktorého vystupoval na scénu – doľava, doprava a dozadu. Pred každou scénou sa z nich nadýchol. Pýtal som sa ho, čo to má byť? On, že je to látka, ktorou boli namorené postele v Mauthausene – vraj mu stačí si z toho čuchnúť a už je tam. Bola to taká smutnejšia dráma a niektorí herci sa stretávali už asi dve hodiny pred predstavením a plakali.

Dá sa to vôbec psychicky zvládnuť?
Taký je Stanislavskij. Podľa neho s postavou skrátka musíte ísť domov. Hrali sme tú hru každý večer rok a pol a výsledkom bolo, že som z takýchto ľudí oslepol. To bol záver môjho pôsobenia v Španielsku a v divadle. Už sa doň nemôžem vrátiť ani ako divák. To prostredie mi nerobí dobre. Práca v takom kolektíve mi nevyhovuje.

V práci teda klamete – a v súkromí?
Nemám kedy. Ráno pred siedmou idem do Paneláka, odídem poobede a potom idem hore do lesa, kde som sám. Tam sa cítim najlepšie, je tam veľmi dobrá energia. Je merateľná – potvrdili mi to aj ľudia z Jaslovských Bohuníc. Takže nemám komu klamať.

Ani sám sebe?
Už dávno nie. Keď človek prechádza pubertou, namýšľa si, je arogantný – možno to patrí k tomu veku. Ale postupne objavuje zmysel slova pokora.

Pred pár rokmi ste tvrdili, že chcete zostarnúť pri mori. Dnes viac hovoríte o lese – čo sa zmenilo?
Zrazu som si uvedomil, že prešlo veľmi veľa rokov a moji synovia nevedia po slovensky. Chodili sme sem síce dvakrát za rok – v lete aj v zime, ale to nebolo ono. Dlhoval som im moju kultúru a bez toho, aby som prišiel na Slovensko, som im ju odovzdať nemohol. Človek starne, múdrie a prehodnocuje isté veci. Bolo by fajn zostarnúť pri mori, ale mám rodičov a bol som dvadsať rokov preč. Rád by som bol pri ich starobe. Na staré kolená ma to ťahá ku koreňom. A to more a teplo zase nie je až také úžasné. Keď vbehnem do lesa, mám o tri stupne menej, je tam vlhký, svieži vzduch. Tam sa normálne nabíjam.

Veľa ľudí sa bojí starnutia. Patríte medzi nich?
Nemám z neho strach. Mám skôr pocit, že človek pomaly vnútorne umiera, keď stratí dieťa v sebe.

A vy ho v sebe ešte máte?
To nehovorím. Ale snažím sa pozerať sa na veci aj z tej druhej stránky, snažím sa zasmiať na nich, sám na sebe…

Čo ešte čakáte od života?
Nič. Ja žijem pre súčasnosť. Preto som šťastný. Nikdy som nič nečakal, a preto sa mi vždy všetko splnilo. Nemal som vec alebo prácu, po ktorej by som zúfalo túžil. Vtedy sa človek pre to môže trápiť aj celé roky. Ale keď si len tak povie, že by niečo bolo fajn, ale ide ďalej, je slušný, chodí do práce, zrazu trc – a je to pred ním.

Takže nemáte ani žiadne ambície?
V taoizme je ambícia negatívna vlastnosť. Preto žiadne nemám.

Nemali ste ich ani v mladosti?
Keď som mal sedemnásť, nakrúcal som inscenácie so slovenskými režisérmi a hercami z Národného divadla. Kam som ešte mohol ísť? Aké ambície som mal mať? Ja som to už všetko poznal. Ambície ťahajú človeka k materiálnemu zabezpečeniu a následne k šťastiu. V tom sa ľudia zväčša hľadajú. Ale ja som v živote nič nevlastnil ani nechcem. Chcem byť slobodný a majetok človeka zväzuje. Aj o ten dom, ktorý máte, sa treba starať a keď umriete, deti sa oň ešte pohádajú.

Takže keby sme vám zobrali športové auto a dali vám starú ladu, budete v pohode?
Úplne v pohode. Keď som v roku 2004 otvoril park pre deti, otec mi kúpil malé Daewoo Matiz. Keď ma ľudia videli, hovorili, ty podnikáš a máš takéto auto? Pritom mu nič nechýbalo, malo elektróny, klímu, otváraciu strechu – a ja som tu bol väčšinou sám, načo by mi bolo veľké auto? Nikdy som nemal žiadne ani napísané na seba. A okrem toho, aké podnikanie? Veď som len odpratal striekačky a prezervatívy, aby sa deti mohli hrať.

Dvadsať rokov ste strávili v Španielsku. Chýbalo vám niečo zo Slovenska?
Chýbala mi Rača, kde som sa narodil, ale aj stará Bratislava. Chýbali mi teplé májové rána, keď sme išli o piatej ráno z Palisád na Obchodnú ulicu po teplé rožky, spievali vtáčiky a kvitli čerešne. Jednoducho, chýbala mi istá vôňa toho mesta. Bratislava je dnes úplne iná, ale tá spomienka mi vibruje v pamäti.

Zmenila sa Bratislava k horšiemu či k lepšiemu?
Kedysi sa mi páčila v tom, že sa cez ňu dalo dobre a relatívne rýchlo prejsť. Dnes sa na cestách cítim ako v Madride, áut je veľmi veľa. Ale sobota a nedeľa sú celkom príjemné.

Splnil návrat domov vaše očakávania?
Prišiel som len kvôli synom. Chcel som, aby sa zoznámili so Slovenskom a tí sú z neho nadšení. Inak som nemal žiadne očakávania, pretože som mal so Slovenskom stály kontakt. S Adym Hajdu sme každý deň skypovali niekoľko hodín a čítali si scenáre. Posledné roky som do Bratislavy lietal na otočku aj tri- či štyrikrát do mesiaca. Vedel som, ako to tu vyzerá. A keď som vybudoval park, bol som tu rok a pol. Videl som, kto kde je s imidžovkami, mobilmi s 65 000 farbami. Vtedy už sa neukazovali kufre na mercedesoch, ale telefóny.

Nedávno ste mali rodinné problémy, nasledoval rozvod s vašou španielskou manželkou Lolou. Myslíte, že by ste sa rozviedli, aj keby ste zostali v Španielsku?
Nie, inak by som tam asi nebol tak dlho. Návrat domov však neľutujem. Som rád, že som synom dal to, o čom som si myslel, že im už dať nestihnem. Bolo doslova o päť minút dvanásť.

Neľutujte však asi ani čas strávený v Španielsku…
Samozrejme, že nie. Pobyt v zahraničí ma obohatil a otvoril mi mnoho dverí. Myslím, že prospieva najmä mladým ľuďom okolo 25 rokov. Potom začíname lenivieť. Treba sa nadýchať trochu iného vzduchu a otvoriť tie naše slovenské klapky očiach. Človek začne inak rozmýšľať.

V zahraničí ste sa neživili len ako herec, ku ktorej práci by ste sa už nechceli vrátiť?
Umýval som autá, robil som v reštaurácii… Za prácu sa netreba hanbiť. Ani jedna mi nebola vyslovene protivná. Akurát som raz mal v reštaurácii debila majiteľa. Rozišli sme sa v zlom, nakoniec som mu rozbil nos. Ale o týždeň som už robil v inej reštaurácii – a lepšej. Podobné prehry ma vždy posunuli ďalej.

Robili by ste podobné práce aj na Slovensku, keby ste nemali dosť hereckých príležitostí?
Pokojne, nemal by som s tým problém. Keď treba uživiť rodinu…

Vaši synovia majú obaja radi hudbu, myslíte, že sa jej budú venovať profesionálne?
Snažil som sa mojim chlapcom pustiť všetky druhy hudby – cez heavy metal až po džez. Ale bez komentára, aby si spravili názor sami. Dnes mi oni robia diskotéku do auta a počúvam, čo objavujú. Obaja majú blízko k džezu. Starší hrá na gitaru s Miškom Mugalom, Janko, kým bol na Slovensku, hral na bicie s Martinom Valihorom. Živiť sa však hudbou určite nebudú. Videli, ako tu hudobníci žijú. Aj Martin Valihora, hoci je medzi desiatimi najlepšími bubeníkmi na svete, sa musí poriadne obracať. Je to zvláštne. A hlavne, synov nebaví kočovný život, ktorý som žil ja.

Objavíte sa v najnovšom pokračovaní Smrtonosnej pasce, máte rád akčné filmy?
Nie, nevidel som ani predchádzajúce časti. Mám rád iné filmy, ľudskejšie, s uveriteľnými postavami. Znesiem aj akčný film, ale idem počas neho aj párkrát na záchod, napiť sa, zapálim si cigaretu, urobím si kávičku. Nesedím v napätí pred televízorom.

Ako sa vám podarilo získať tú úlohu?
Robili casting tu, v Česku aj v Slovinsku, aby nazbierali nejaké slovanské tváre, keď už sa to má odohrávať v Moskve, ale nakrúcajú v Budapešti.

Rozdiel medzi slovenskou a americkou produkciou tohto rangu je asi dosť veľký, nie?
Pýtal som sa ich, koľko majú filmovacích dní a oni, že sto a dvadsať ešte rezervu. Za taký čas sa na Slovensku nakrúti šesť celovečerných filmov. Ale oni samozrejme vedia, čo robia, všetko sa im vráti.

Zájdete si občas aj do kina?
Kým som nemal deti áno, ale teraz vôbec nechodím medzi ľudí. Radšej si pozriem filmy doma, chlapci ma nimi zásobujú. Rád sa smejem, takže dávam prednosť komédii. Naposledy som sa dobre zabavil na filme Vo štvorici po opici – oba diely som videl naraz a pobavili ma.

Boli ste niekedy v Las Vegas alebo Thajsku, kde sa tieto filmy odohrávajú?
Cestovanie ma neláka. Keď chcem cestovať, idem na Google Earth, a tak si všetko pekne popozerám. Ja som sa toľko nacestoval a nabýval v hoteloch za tých dvadsať rokov, že už viac nechcem. Preto nenávidím divadlo a hotely. Ani lietať už nemôžem, nerobí mi to dobre. Neviem si predstaviť let dlhší ako tri hodiny. Aj produkcii vždy poviem: „Dajte mi kľúčik od nejakej kutičky, desať štvorcových metrov s posteľou a sprchou, kde budem sám.“ A oni sú radi.

Nie je miesto, kde by ste si ešte chceli vyskúšať žiť?
Maďarsko, pretože je blízko a dobre tam varia. Alebo Morava.

Prečo práve Morava?
Chodím tam a ten kraj sa mi páči. Začiatkom mája by som mal práve na Morave začať nakrúcať 16-dielny exteriérový seriál o víne, ktorý robí rovnaký producent ako film Bobule. Seriál sa má niesť v podobnej atmosfére.

Aký máte vzťah k vínu?
Veľmi pozitívny. Mám radšej biele víno, aj keď v zime mi chutí aj červené. Dvanásť rokov som mal pauzu a nepil som. Ale keď som sa presťahoval z Krasňan do Rače, spoznal som Miloška Máťuša, nášho vicestarostu, ktorý robí biovínko. Je ozaj vynikajúce, má čistú prírodnú chuť a nebolí z neho na druhý deň hlava.

Myslíte, že sa za ten čas, čo ste boli v Španielsku, zlepšila kvalita slovenského vína?
Určite. Pil som víno aj v Leviciach, v Jure. Stretnete tam ľudí, ktorí odišli z mesta, pracujú na diaľku, kúpili si vinohrad a hrajú sa. A ich víno je vynikajúce, pretože ho nerobia ako masovku, ale len tak pre seba.

Chceli by ste mať niekedy vlastný vinohrad?
Nie, som na to lenivý. Keď práve nehrám v Paneláku, oddychujem v lese a nič nerobím. Nechodím, nemyslím, som vypnutý a nič ma netrápi.

Vaša postava Dudka v Paneláku sa mení k lepšiemu. Veríte, že sa podobné premeny dejú aj v reálnom živote?
Musíme v to dúfať. Nič iné nám nezostáva. Len veriť, že sa všetci idioti zmenia na dobrých ľudí. Keď som s Dudkom začínal, bol nepríjemný a slizký, ale teraz sa trocha poľudštil. Ľudia, ktorí ma obklopujú v reálnom živote, sú zväčša pokorní odmalička. A tí ostatní sa možno tiež raz zbavia svojho ega a pochopia, že šťastie je naučiť sa žiť sám so sebou. Vtedy je asi človek šťastný.

Ego však asi väčšine ľudí v šoubiznise nechýba. Máte nejakých kamarátov aj z tejto oblasti?
Dvoch – Tonka Šulíka a Mareka Orela, ktorý pre nás písal Mafstory a Profesionálov. S nimi si rozumiem už roky a raz za dva mesiace sa stretneme na kofole. Oni sú inak rozlietaní a ja som zase v lese. Ale voláme si častejšie.

A čo Ady Hajdu? Ľudia vás majú zafixovaných ako dobrých kamarátov.
Ady robí divadlo, ja divadlo robiť nechcem. On pracuje v Markíze, ja v Jojke, takže sa nestretneme ani na chodbe pri štúdiu. Keď som ja v lese, on hrá golf…

Veď to od seba nemá až tak ďaleko – tráva, stromy, príroda…
Ale tu v Rači pod lesom nemáme golfové ihrisko. On je raz v Maďarsku, potom v Rakúsku, inokedy zas v Turecku. Komunikujeme cez telefón, ale on má iné záujmy a ja mám tiež iné. Ja som bol celý život hipisák a premávanie sa po golfovom trávniku nie je pre mňa. Okrem toho, s Adym sa naše pracovné cesty rozišli už pred rokmi.

Roman Luknár

Narodil sa 1. júna 1965 v Bratislave. Po skončení bratislavskej VŠMU v roku 1987 bol niekoľko rokov členom Trnavského divadla, neskôr Astorky Korzo ´90. V roku 1993 sa odsťahoval do Španielska, kde si založil rodinu a prežil tam dvadsať rokov. V Madride účinkoval v televíznych seriáloch, vo filmoch aj v divadle. Pôsobil však aj na Slovensku a v Česku, kde si zahral vo filmoch Záhrada, Tango s komármi, Pokoj v duši, Nedodržaný sľub, Kráska v nesnázích či  Lidice. V roku 2009 sa presídlil na Slovensko natrvalo a zapojil sa do nakrúcania televíznych seriálov Keby bolo keby, Rádio a Panelák. V súčasnosti pracuje na filme Fair Play o československých atlétkach, ktoré komunisti dopovali, aby dosiahli lepšie výkony na olympiáde v Los Angeles v roku 1984. O pár mesiacov sa chystá hrať hneď v dvoch českých seriáloch. Jeden je inšpirovaný vinárskymi filmami Bobule, druhý čerpá z dnes už klasickej českej komédie Ako utopiť doktora Mráčka alebo koniec vodníkov v Čechách. S exmanželkou Lolou má dvoch synov – Lajka (18) a Janka (15). Starší s ním býva v Bratislave, mladší momentálne študuje v Madride.

Súvisiace články:

Music Kurt Cobain

HBO odvysiela dokument o Kurtovi Cobainovi

27.11.2014 09:00

Snímka Kurt Cobain: Montage of Heck režiséra Bretta Morgena je prvým dokumentom, ktorý vznikol v spolupráci s hudobníkovou rodinou.

Hry o život, Jennifer Lawrence

Drozdajka maskotom revolúcie

26.11.2014 07:00

Tretie Hry o život s podtitulom Drozdajka - 1. časť majú za sebou mimoriadne úspešný otvárací víkend. Do kín už od štvrtka prilákali vyše 54-tisíc slovenských divákov.

J.K. Rowling

Filmový návrat do sveta Harryho Pottera sa blíži. Scenár je hotový

25.11.2014 12:04

Snímku Fantastic Beasts and Where to Find Them začnú nakrúcať budúci rok, do kín by sa mala dostať v roku 2016. Senár podľa svojej vlastnej knihy napísala J. K. Rowling.

loď, Mistral

Z lode Mistral pre Rusko zmizlo počítačové vybavenie

28.11.2014 22:57

Z jednej z dvoch vojnových lodí triedy Mistral, ktoré si vo Francúzsku objednalo Rusko, odcudzili počítačové vybavenie.

Ukrajina

Brusel od novej ukrajinskej vlády čaká okamžité reformy

28.11.2014 21:34

Podmienkou európskej integrácie Ukrajiny je silná ekonomika, ktorá bude schopná sa zapojiť do európskeho hospodárskeho priestoru.

lekári, operácia, zdravotníctvo

Pacientka v rožňavskej nemocnici po operácii zomrela, prepichli jej črevo

28.11.2014 20:26

Pacientku doviezli do nemocnice v Rožňave na bežnú operáciu, dva dni po zákroku však zomrela.

D-Day, Angela Merkelová, Vladimir Putin, Deň D

Nemci súhlasia s tvrdým postojom voči Rusku, 60 percent sankcie schvaľuje

28.11.2014 19:42

Takmer 60 percent Nemcov súhlasí s hospodárskymi sankciami, ktoré EÚ uvalila na Rusko v reakcii na dianie na Ukrajine.