Spomínate si ešte na prvé stretnutie s príbehom Gisi Fleischmannovej?
V Slovenskom rozhlase o Gisi rozprávala historička Katarína Hradská, ktorá vydala prvýkrát podstatnú časť Gisinej pracovnej korešpondencie. Počula som nadšenie v jej hlase a to sa na mňa prenieslo. Následne som sa s Katarínou stretla – a to bol začiatok môjho pátrania po Gisiných stopách. Potom sa mi s pomocou Ústredia židovských náboženských obcí na Slovensku podarilo vycestovať do Izraela a stretnúť sa aj s Gisinými príbuznými a tamojšími historikmi. Vtedy vznikla rozhlasová trilógia. Skladanie obrazu vnútorného sveta Gisi Fleischmannovej sa mi postupne stávalo vášňou.
Našli ste si k nej aj osobnú cestu?
Neviem celkom presne čo, ale určite v tom je aj čosi osobné. Narodila som sa v Modre, ale roky som žila v Čechách a do Bratislavy som prišla až po svadbe. Dlho som si k tomuto mestu hľadala cestu a našla ju až prostredníctvom Gisinho osudu. Postupne som si budovala vzťah k uliciam, po ktorých kráčala, k Dunaju, ktorý bol aj cestou úniku.
Od začiatku v tom bol aj profesijný záujem?
Chcela som napísať hru, ktorá bude mať silnú tému, a v Gisinom príbehu som od začiatku cítila dramatický potenciál. Pokiaľ ide o umenie, som taká oneskorená debutantka, umelecky som sa začala realizovať až pred štyridsiatkou. Vtedy zomrel môj dlhoročný kamarát, scénograf a kostýmový výtvarník Aleš Votava. Viacerí z nás, čo sme ho poznali, sme ostali v čudnej prázdnote. Odišla som to leto do Indie a strávila som štvrť roka v ašrame, voľnom spoločenstve ľudí zaujímajúcich sa o východné filozofie. Povedali mi tam, že som predsa divadelníčka, tak nech urobím divadlo. Bránila som sa, že som teoretička, ale napokon som sa do toho dala a bol to veľký úspech – naše predstavenie malo hneď dvetisíc divákov. Posmelilo ma to a začala som premýšľať, či chcem naozaj zvyšok svojho života chodiť na konferencie a písať štúdie.
Bola teda Rabínka vašou prvou slovenskou drámou?
Po návrate začali príležitosti prichádzať akoby samy od seba, bolo toho viac. Rabínka získala cenu v súťaži Dráma 2006. Spomínam si, ako ma povzbudila rozhlasová redaktorka Hana Beranová, ktorá vtedy povedala: Toto je hra, o ktorú sa divadlá na Slovensku pobijú. Nikto sa však nepobil a prvý ju zinscenoval v Bologni taliansky režisér Fulvio Ianneo, ktorý si z prekladov asi päťdesiatich slovenských drám vybral práve Rabínku. Dostal sa veľmi blízko k tomu, ako som si to ja sama predstavovala. Nestáva sa často, že človek niečo vytvorí a potom sa nájde niekto, kto s tým do takej miery súznie.
Kedy prišiel záujem Slovenského národného divadla?
Až o ďalšie dva roky. Bol to vlastne taký rozpačitý záujem – najskôr áno, potom nie, potom opäť áno. Napísala som pre SND novú verziu, nie klasickú hru, ale dokumentárnu drámu, a keďže sa tam zatiaľ ešte nič také nerobilo, myslím, že si s tým nevedeli rady. Napokon oslovili českú režisérku Viktóriu Čermákovú. Urobila svoju verziu, atraktívne a originálne, ale spôsobom, ktorý mi až taký blízky nebol. Vyzdvihla motív viacnásobného metaforického znásilnenia Gisi, ktorý som považovala len za jednu z viacerých rovnocenných dimenzií jej osudu. Ja som však režisérku podporovala a rešpektovala, rovnako ako skvelé herečky Emíliu Vášáryovú, Inge Timkovú, Ivanku Kuxovú a hosťujúcu Halku Třešňákovú, ktoré do toho išli s ohromným záujmom a nasadením.
Odvážny titul Rabínka bol váš nápad?
V hre je scéna, v ktorej Gisina matka vyčíta svojej dcére priveľkú angažovanosť a pýta sa jej: Čo si ty myslíš, že si rabínka, že máš na starosti všetkých Židov na svete? Názov Rabínka bol nápad môjho muža a hneď sa mi zapáčil. Menej sa, samozrejme, páči ortodoxným Židom. Viackrát som bola konfrontovaná s názorom, že je to nevhodné. Lenže kto je rabín? Je to predsa človek, ktorý sa stará o svoju komunitu a jej blaho je preň nadovšetko dôležité. Taká bola Gisi, a preto aj zomrela.
Akú rolu v jej osude zohral fakt, že bola žena?
To, že ako žena šéfovala piatim mužom, z ktorých boli dvaja rabíni – jeden dokonca ortodoxný, je nezvyčajná vec ešte aj dnes. Musela sa boriť s mnohými predsudkami. Nesťažovala sa, ale v jednom liste si predsa len povzdychla, ako jej pozíciu napriek všetkému, čo svojim ľuďom obetovala, stále mnohí spochybňujú. Niektorí na ňu aj žiarlili. Ona vlastne o možnosť pomáhať druhým musela tvrdo bojovať.
Vo filmovom dokumente naznačujete, že pre ňu úloha v Pracovnej skupine bola aj naplnením určitých ambícií…
Gisi vždy túžila po vzdelaní, no mala len osem ľudových, zatiaľ čo jej bratia vyštudovali právo a medicínu. Musel to byť obrovský triumf, keď sa na ňu s úctou obracali najväčšie osobnosti
Foto: Slovenský národný archív
židovského odboja. Na druhej strane je tu potom tá odveká ženská dilema – rodina alebo kariéra. Ak by to bol muž hrdina, neposudzovali by sme ho podľa jeho vzťahu k rodine. Gisina rodina sa cítila občas mimo jej záujmu. Ale pravda je, že svojim dcéram dala to, čo považovala za najdôležitejšie. Nový život v Izraeli, vtedajšej Palestíne. Zachránila ich, hoci sama za nimi nikdy neodišla. No keby odišla, zanechala by tu vážne chorú matku a tiež brata s rodinou – tí všetci boli v relatívnom bezpečí len vďaka jej výnimočnému postaveniu.
Mnohí sa ju zdráhali podporovať, jej aktivity považovali za kontroverzné…
Gisi Fleischmannová sa svoju komunitu pokúšala zachrániť všetkými prostriedkami – najmä však podplácaním nemeckých aj slovenských úradníkov. Zahraniční spolupracovníci sa v prípade Európskeho plánu zdráhali dať jej peniaze, keďže vedeli, že skončia vo vreckách nacistov a ich prisluhovačov. Viacerí historici ju považujú za naivnú, naložila si toho vraj na seba príliš veľa. Ešte týždeň pred svojím zatknutím vybavovala výmenu slovenských nákladiakov za životy maďarských Židov. Myslím, že až do úplného konca verila, že nejako vyviazne. No nestalo sa tak, odviezli ju do Osvienčimu, kde zmizla bez stopy. Faktom ostáva, že skutočne zachránila mnoho životov, celkový počet však nevieme – a jej nebolo nič vzdialenejšie, než viesť si nejakú evidenciu zachránených.
Stretávali ste sa aj s nie celkom pozitívnymi názormi na ňu?
Niekedy som mala zmiešané pocity, napríklad keď ju pred kamerou izraelský historik Ješajahu Jelínek označil za sociálnu pracovníčku. Aj historik Eduard Nižňanský, ktorý bol naším odborným poradcom v divadle aj vo filme, postupne pod ťarchou nových dokumentov nadobúdal čoraz pozitívnejšiu mienku o jej činnosti. Vo všeobecnosti k nej však boli skeptickejší muži, ženy ju v podstate bez výnimky obdivovali. Vôbec prvú obsiahlu monografiu, mimochodom, vynikajúcu, napísala v osemdesiatych rokoch americká historička Joan Campion – tiež z čistého nadšenia.
Kedy si teda na Gisi spomenuli Slováci?
Keď Katarína Hradská roku 2003 vydala spomínané listy. Prvá slovenská monografia o Gisi je opäť z pera Kataríny Hradskej, vyšla roku 2012. Myslím, že dlhý nezáujem o jej životný príbeh v týchto končinách pramení aj z toho, že ju mnohí skrátka nepovažovali za Slovenku – vnímanie spoločnej kultúry cez jazyk či národnosť je pozostatkom devätnásteho storočia a budovanie socializmu k tomuto konceptu pridalo ešte aj ideologické reštrikcie. Gisi hovorila po nemecky a po maďarsky, narodila sa v Bratislave a prežila tu celý život. Naše územie bolo križovatkou kultúr a tento fakt môžeme chápať ako bohatý zdroj inšpirácie. Ja verím aj tomu, že sa nám podarí presadiť, aby tu Gisi časom mala aj nejaký pamätník či svoju ulicu.
Ako ste sa teda z teatrologičky stali filmovou režisérkou?
Urobiť o Gisi dokument bola moja stará myšlienka, napokon materiály dokumentujúce jej osud sú vizuálnej povahy. Navyše film má šancu osloviť podstatne širšie spektrum ľudí ako divadlo či rozhlas. Napísala som scenár, projekt zaštítila Ivica Barabášová a K2 Production a pustili sme sa do toho. Po dvoch ťažkých rokoch hľadania a strácania vízie som sa musela do réžie napokon vložiť sama… Našťastie som študovala aj filmovú vedu a robila istý čas aj televíznu dramaturgičku. S Jurajom Johanidesom sme predtým dlho robili na dokumente Múry sú vysoké a hrubé o Alešovi Votavovi a tam som sa vysedávaním v strihárni u Maťa Beneša priučila asi najviac. Teraz už pripravujem ďalšie projekty. Napríklad dokument o spisovateľke Irene Brežnej. Aj ona má v sebe silný aktivistický rozmer, robila vojnovú spravodajkyňu v Čečensku.
Čo bude ďalej s Rabínkou?
Ten film prvýkrát prináša portrét výnimočnej, medzinárodne rešpektovanej osobnosti, je v ňom okrem iného množstvo prvýkrát zverejnených unikátnych dokumentov, a tak s producentkou dúfame, že bude putovať po svete. Myslíme však aj na Slovensko. V spolupráci s Dokumentačným strediskom holokaustu a jeho riaditeľkou Monikou Vrzgulovou, ktorá je odborníčkou na sprostredkovanie holokaustu mladým ľuďom, pripravujeme cyklus premietaní pre stredné školy, ktoré budú spojené aj s besedami s odborníkmi. Podarilo sa nám na tento projekt získať grant z programu Európa pre občanov. V týchto dňoch film možno vidieť vo viacerých slovenských mestách – 5. marca v Nitre, 7. vo Zvolene, 8. v Banskej Bystrici a koncom mesiaca aj v Bratislave.
Potom sa už s Gisi Fleischmannovou chystáte rozlúčiť?
Na 21. marca je ešte naplánované otvorenie výstavy Odtlačky Gisi Fleischmannovej v Pisztoryho paláci v Bratislave. Tu spolupracujeme predovšetkým s Vysokou školou výtvarných umení a s bratislavským Starým Mestom, podstatnú časť výstavy tvoria fotografie mladých fotografov a fotografiek inšpirované osudom Gisi Fleischmannovej. Okrem toho už dlho mám o Gisi rozpísanú knihu. Nie odbornú, je to taká dobrodružná novela. A to už by hádam aj stačilo.
