Dokument učí ľudí preberať zodpovednosť za svoje činy

Cezhraničný televízny projekt Colnica spojil bezmála tri desiatky českých a slovenských filmových tvorcov, aby spoločne zachytili, kam sa kedysi také blízke národy posunuli za dve dekády samostatnosti.

07.06.2013 09:00
32 diosi 2x Foto:
Tina Diosi
debata

V trinástich tematických epizódach svojou filmovou výpoveďou reflektujú realitu na svojej strane hraníc, ale aj svoj vlastný autorský prístup a potenciál. – to všetko v sprievode štúdiovej diskusie s odborníkmi či aktivistami v danej oblasti. Ide o koprodukčný projekt, ktorý len ťažko s čímsi porovnávať. Námet naň sa zrodil v hlave slovenskej producentky, dramaturgičky scenáristky a režisérky Tiny Diosi.

Ako autorka námetu cyklu Colnica ste pri jeho vzniku stáli od začiatku. Čo vás doviedlo práve k takémuto česko-slovenskému projektu?

Nápad urobiť cyklus, ktorý by ukazoval vzájomné kultúrne, spoločenské aj ľudské vzťahy Čechov a Slovákov vznikol zhruba pred štyrmi rokmi. Producentskej činnosti v oblasti dokumentárnych filmov a seriálov sa venujem už dlhšie, a keď som hľadala inšpiráciu pre ďalší projekt, pocítila som potrebu urobiť niečo, čo by smerovalo práve k opätovnému prepojeniu kontextov, v ktorých žijeme. K tomu, aby sme sa lepšie spoznali, lebo sa mi zdalo, že je to potrebné. Takže som iniciovala projekt na túto tému a spoločne s českou dramaturgičkou Kamilou Zlatouškovou sme následne projekt kontinuálne vyvíjali, kreovali a presadzovali.

Na cykle spolupracuje česká aj slovenská verejnoprávna televízia. Museli ste ich presviedčať?

V Českej televízii sa námet stretol prakticky ihneď s veľmi pozitívnym ohlasom, po určitých komplikáciách, ktoré súviseli so zmenami vo vedení Slovenskej televízie, sa projekt usadil a našiel podporu aj v RTVS. Nasledovali teda praktické kroky a samotná výroba.

Podieľali ste sa aj na výrobe samotných dokumentov?

Mala som na starosti koordinovanie výroby všetkých filmov – českých aj slovenských, keďže som v minulosti rozširovala svoju podnikateľskú činnosť aj do Prahy. Na projekte sa podieľalo 26 nezávislých tímov pracujúcich na dvadsiatich šiestich samostatných filmoch. Bolo to príjemné, ale zároveň veľmi hektické a náročné obdobie. Súviselo s organizáciou nakrúcania, ale bola som aj pri dramaturgickej príprave filmov. Diskutovali sme s tvorcami o ich konceptoch, ktoré sa veľakrát zmenili na niečo celkom iné, než ako to vyzeralo na začiatku. A v neposlednom rade som mala na starosti aj supervíziu diskusie v brnianskom štúdiu. Musím povedať, že by sme to všetko nemohli zvládnuť bez stopercentnej disciplíny a nasadenia všetkých zúčastnených. Nebol tam priestor pre chorobu ani dovolenky nikoho z nás.

Vravíte, že ste na projekte pracovali štyri roky, čiže tohtoročné 20. výročie rozdelenia Československa nebol váš pôvodný cieľ?

Orientácia na toto jubileum prišla ako návrh zo strany Českej televízie. Od začiatku sa im projekt pozdával práve v súvislosti s týmto kontextom.

Ako ste vyberali režisérov k jednotlivým témam, alebo si mohli vybrať sami?

Najskôr sme uvažovali o samotných témach. Hľadali sme také, ktoré by mohli aktuálne obohatiť diváka. Následne sme začali oslovovať jednotlivých režisérov. Zohľadňovali sme pritom ich predchádzajúcu tvorbu, teda či sa venujú skôr sociálnym témam, alebo napríklad politickým kauzám.

Vstupovali ste do ich práce alebo mali celkom voľnú ruku?

Všetko to sú vyzreté autorské osobnosti, čiže sme o veciach diskutovali najmä na začiatku, keď ešte boli v štádiu konceptu. Potom sme už boli v očakávaní, čo z ich konceptov vzíde, keďže výroba dokumentu je vždy živý proces. Pri zostrihu filmov sa opäť vracal ako konzultant dramaturg Marek Leščák a v Česku Jan Gogola, s ktorými sme spoločne sceľovali jednotlivé filmy do konceptu Colnice. Podmienky mali všetci tvorcovia rovnaké, čiže bolo na nich, ako sa so svojimi témami a s projektom cezhraničného filmárskeho dialógu popasujú.

Z projektu Colnica Foto: ČT / RTVS
colnica Z projektu Colnica

V každej epizóde je jeden dokument českého a jeden slovenského filmára. Je vôbec možné ich ešte dnes, keď takmer všetci do určitej miery fungujú cezhranične, takto striktne oddeliť?

Dá sa to rozdeliť veľmi prakticky, teda podľa toho, kto v danom čase kde žije a kam sa sám hlási. No je pravda, že veľká časť filmárov medzi štátmi neustále migruje. Oveľa viac smerom zo Slovenska do Čiech, no myslím, že zatiaľ čo Praha je určitou mekkou hraného filmu, vo sfére dokumentu sa vyformovala mimoriadne silná generácia práve u nás na Slovensku. Je to silný a výnimočný moment v slovenskej kultúre, naraz sú tu ľudia, ktorí sú schopní každý rok vytvoriť nový projekt. Sú filmármi a zároveň producentmi, takže vedia svoj počin zastrešiť po každej stránke. Zdá sa mi, že sa táto sila ukazuje aj v Colnici. Predsa len sú odlišnosti vo filmárskom prístupe.

Dá sa teda nájsť nejaká spoločná črta slovenských filmov odlišujúca ich od tých českých?

Neviem, či to dokážem takto analyzovať. Možno s väčším odstupom času. Ale zrejme sa to jednoznačne zaškatuľkovať ani nedá. V konečnom dôsledku totiž ide predovšetkým o to, kto je aký typ režiséra. Každý z tej dvadsaťšestky má vlastný rukopis, pohľad na vec a napokon sa venujú trinástim rozdielnym témam. Ale verím, že práve to je pridanou hodnotou Colnice. Dáva do pozornosti toľko výnimočných autorských osobností a ich prácu.

Čiže rámcový obraz, že v Colnici ide o konfrontáciu českých a slovenských pohľadov, nie je presný…

My sme to takto určite nezamýšľali. Vlastne by som bola veľmi nerada, aby sa to vyhodnocovalo ako konfrontácia – a už vôbec nie ako nejaký primitívny súboj o to, kto je lepší. Mal by to byť skôr dokumentárny dialóg. Máme možnosť pozrieť sa na to, ako žijeme a v čom sa môžeme napríklad jeden od druhého aj učiť.

V čom sa teda môžeme vzájomne učiť?

Napríklad máme určite za Čechmi čo dobiehať v rozvoji našej občianskej spoločnosti a kultúry. Súčasťou ich každodenného bytia je prirodzene a zúčastnene sa ku všetkému vyjadrovať, ľudia tam nemajú takmer žiadne zábrany, čo je možno občas až na škodu veci. Ale je dôležité, že sa neboja vyjadrovať, pociťujú pri tom menšiu neistotu. A zase Česi od Slovákov môžu nabrať inšpiráciu v istej dynamike, ktorá nás ekonomicky v rámci Európy ženie dopredu. A myslím, že v týchto oblastiach pomáha spoločnosť kultivovať aj dokumentárny film. Otvára oči, činí ľudí vyspelejšími, učí ich zaujímať sa o fakty a preberať zodpovednosť za vlastné činy. A zároveň demystifikuje alegórie o tom, že všetci musíme byť bohatí, jazdiť v cadillacoch a nosiť luxusné šaty.

Sú to tie hlavné dôvody, pre ktoré sa venujete práve tomuto žánru?

Vždy som sa na dokument zameriavala veľmi cielene, pretože mu verím a považujem ho za dôležitú rezonanciu toho, čo žijeme. Je to ako určitá banka do budúcnosti. O desať rokov, keď budú chcieť ľudia vedieť, ako sme žili v roku 2013, zistia to práve z dokumentárnych filmov. Veľká dávka informácií v spojení s vizuálnym a zvukovým záznamom – nemyslím, že existuje silnejší zdroj, ktorý by odrážal ducha doby. To je asi skutočný dôvod, pre ktorý to robím a stále sa snažím zlepšovať, aj po tých viac ako 70 televíznych dokumentárnych filmoch, ktoré som zatiaľ produkovala.

Tina Diosi (1973)

Vyštudovala filmovú scenáristiku, dramaturgiu a filmovú vedu na bratislavskej VŠMU. Je autorkou scenárov k snímkam Neverné hry (2003) a Ticho po búrke (2000), režírovala dokumenty Mesto lietajúcich slov (2005), Slovensko pre začiatočníkov (2008) a Malý zúrivý Robinson (2009). Ako producentka spolupracovala na desiatkach televíznych celovečerných dokumentov či seriálov – napríklad cykloch Nie si sama (2006) a Nie si sám (2010). Podieľa sa aj na výrobe hraných či zábavných projektov.

debata chyba