Dodo Šimončič - maliar za kamerou

Má za sebou šesťdesiatdva filmov a rovnaký počet televíznych inscenácií. Kameraman Dodo Šimončič sa stal počas svojej kariéry neoddeliteľnou súčasťou slovenskej kinematiografie.

02.08.2013 14:00
ART FILM FEST: Šimončič Foto:
Kameraman Dodo Šimončič (vpravo) si na minuloročnom Art Film Feste prevzal cenu Zlatá kamera.
debata

Stál pri vzniku snímok ako Perinbaba, Ľalie poľné, Slávnosť v botanickej záhrade, Ružové sny alebo Všichni moji blízcí. Držiteľ ocenenia Zlatá kamera z minuloročného Art Film Festu vo štvrtok oslávil sedemdesiat rokov.

Ohňostroj farieb

Rodený Bratislavčan túžil po štúdiu architektúry, na fakultu ho však neprijali a tak odišiel pracovať do televízie, najskôr ako osvetľovač, neskôr i ako asistent kamery. Film ho uchvátil, čo ho priviedlo až na pražskú FAMU. Práve tam sa stretol so silnou trojicou spolužiakov – Jurajom Jakubiskom, Dušanom Hanákom a Elom Havettom.

Už jeho absolventský film Sladké hry minulého leta (1969) režiséra Juraja Herza ho preslávili v zahraničí, získal zaň Zlatú nymfu na festivale v Monte Carlo. Ako spomína pre Pravdu v rozhovore z júna minulého roku, svoje ocenenie nikdy nevidel. „Riaditeľ televízie mi ju ukázal, ale nedal – s tým, že ostáva u nich. A film šiel vzápätí do trezoru. Tak ako viacero ďalších, ktoré som robil.“

V rovnakom roku nakrútil s bývalým spolužiakom Elom Havettom ďalšiu snímku, ktorá sa zapísala do zlatého fondu slovenskej kinematografie – Slávnosť v botanickej záhrade. Ako film v tom čase ohodnotil film časopis Svet, ide o „ohňostroj plný jemných farieb a hrejivej atmosféry, ktorá na nás dýcha zo známych obrazov maliarov impresionistov.“ Zásluhu na tom do výynamnej miery nesie aj Šimončič, pre ktorého je charakteristická aj jemná práca s farbou a zaujímavým osvetlením.

Sto rokov za opicami

S Havettom nakrútil o tri roky neskôr aj Ľalie poľné, ktoré opäť putovali do trezoru a medzi ďalšie kultové snímky z jeho tvorby patria nepochybne aj Hanákove Ružové sny z roku 1976. Vrátil sa tiež k spolupráci s Jurajom Jakubiskom, ktorému robil švenkera už pri jeho debute Kristove roky (1967). Prácu na Perinbabe (1984) označil minulý rok na Art Film Feste za najnáročnejšiu, dôvodom bolo, že film vznikal počas celého roka a nakrúcalo sa napríklad v jaskyniach a iných ťažko dostupných priestoroch. Jeho prínos ako kameramana je zrejmý aj z tvorby Juraja Herza. Spoločne nakrútili filmy Petrolejové lampy (1971), Sladké starosti (1984) a Galoše šťastia (1986)

Začiatkom osemdesiatych rokov sa Šimončič nakrátko presunul za prácou do západného Nemecka. „Keď som tam šiel prvýkrát, dostal som takú facku, že som nevedel, kde som. Dali mi k dispozícii špičkovú techniku! Napríklad vozík s kamerou, ktorého pohyby som mohol sám ovládať. Robil som tam pre televíziu šesť dielov filmu Muž, ktorý nechcel auto. Po návrate som povedal kolegom: Chlapci, sme tu sto rokov za opicami,“ spomína v rozhovore.

Do Nemecka sa ešte vrátil kvôli televíznemu filmu Judit, jeho domovom však ostalo na Slovensku. Po revolúcii sa opäť k slovu prihlásili aj jeho takzvané „trezorové“ filmy, v roku 1990 dostal za snímky Slávnosť v botanickej záhrade a Ľalie poľné na Dňoch českého a slovenského filmu v Bratislave Cenu za kameru v kategórii trezorových filmov. Minulý rok si ho uctili aj Zlatou kamerou na Art Film Feste. Kameraman sa tiež postaral o zviditeľnenie svojej profesie, keď spoluzaložil Asociáciu slovenských kameramanov. „Keď sa nakrútil dobrý film, najväčšiu slávu získal režisér, ktorý s ním chodil po festivaloch, a na kameramana sa zabudlo. Buď šiel hneď do ďalšieho filmu, alebo ostal stáť,“ povedal Pravde.

debata chyba
Viac na túto tému: #dodo šimončič #art film fest #juraj jakubisko