Marián Geišberg: Do poslednej chvíle som s úlohou rockera nepočítal

Už na filmovom festivale v Karlových Varoch získal český film Revival Cenu divákov a do slovenských kín tak prichádza s povesťou výbornej komédie. Uvidíme, ako sa uplatní, ale neodškriepiteľné je výborné obsadenie. Štyroch starnúcich rockových hudobníkov z kapely Smoke, ktorí sa chcú vrátiť k dávnej sláve, hrajú Bolek Polívka, Karel Heřmánek, Miroslav Krobot a Marián Geišberg. Práve Geišbergova postava speváka Otakara je v kapele najbúrlivejšia, je to muž, ktorý sa ani v starobe nechce vzdať žiadnej z radostí života, hoci mu už dochádzajú sily. Jeho predstaviteľ Marián Geišberg je iný, zdá sa, že vyrovnanejší. Aj on sa už síce blíži k šesťdesiatke - oslávi ju v decembri, ale na bilancovanie či nostalgické návraty do minulosti to v jeho prípade zatiaľ nevyzerá. Jeho umelecká tvorba sa stále rozvíja, Geišberg hrá v divadle, píše knihy, venuje sa publicistike, koncertuje. A má úspech aj v novom českom filme.

09.08.2013 14:00
Marián Geišberg Foto:
debata

Ako ste sa dostali do tejto filmovej party muzikantov, ktorú zostavovala režisérka Alice Nellis? Zapadli ste hneď?

S nakrúcaním filmov to nikdy nie je jednoduché. Mám s tým bohaté skúsenosti – zatelefonujú vám, že vás chcú a vzápätí z toho zíde. Potom zasa zatelefonujú, že všetko platí, ale ponúkajú inú postavu. Proces obsadenia do nejakého filmu je vždy zložitý a neistý. Už som to niekoľkokrát zažil. Aj teraz som pochyboval, aj Alici Nellis som na začiatku povedal, že takých filmov som ja už nakrútil! Koľkokrát mi už telefonovali a potom z toho nič nebolo! Dokonca režisér filmu Želary bol až u nás pred bránami Vlčkoviec. Chcel, aby som išiel s ním nakrúcať, ale potom zrazu rolu odsúhlasil maďarský herec Georgy Cserhalmi a nakrúcal on. Rozbiehanie filmu je vždy veľmi komplikované a nič nie je isté. Aj teraz to bolo podobné. Do poslednej chvíle som s úlohou ani nepočítal, ale Alica bola tvrdohlavá aj producent Rudolf Biermann súhlasil. Nakoniec k tomu teda prišlo.

Režisérka vás zrejme jednoznačne chcela – poznali ste sa už pred nakrúcaním?

Bližšie nie. Ja som iba vedel, že je to renomovaná česká režisérka a čo vedela ona o mne, to netuším. Ale dnes je to jednoduché – zadáte si do vyhľadávača meno a na internete je všetko – aj zábery z predstavení v divadle, aj filmotéka. Dnes nie je problém pre režiséra spoznať herca aj bez osobného kontaktu.

A ostatní spoluhráči? Hrali ste s nimi po prvý raz? Akí boli mimo kamery?

Poznal som ich len útržkovito. Stretli sme sa, napríklad, keď sme boli s divadlom v Česku na zájazdoch. Bolek Polívka zasa hrá v Štúdiu L plus S, kde účinkujem aj ja. So všetkými som sa teda trocha poznal, ale so všetkými som hral po prvý raz – aj s Polívkom, aj s Krobotom, aj s Heřmánkom. Sú to výborní chalani. Všetko súvisí s prácou, od nej sa odvíjajú aj vzťahy a oni sú profesionáli. V živote som sa neraz presvedčil, že tí najhodnotnejší ľudia v umení sú veľmi skromní, vedia sa prispôsobiť a sú ústretoví a oni boli presne takí.

Vo filme hráte zvodcu a cynika, ktorý sa búrlivo prejavuje na javisku aj v civile, je drsný, sarkastický, bezuzdný, zároveň má veľké trápenie a hľadá lásku. Mali ste čo hrať. Kryštalizovala sa vaša postava ešte počas nakrúcania alebo vám režisérka hneď prisúdila úlohu najväčšieho zvodcu?

Takto ju napísala Alica. Hľadala do tej postavy plnokrvného človeka. Iste mala viac typov, kadiaľ sa uberať, ale takto sa charakter ustálil. Postava sa už nekryštalizovala, bola takto vytvorená, išlo sa podľa scenára. Celkovo je však vo filme veľa momentov, keď sa improvizovalo. Alica totiž niekedy nekrúcala tak, že zadala tému a my sme na tú tému voľne robili. Nebol to iba textový scenár, vo filme je veľa „nemôt“, situácií, kde sa nedá dopredu napísať, ako sa budú vyvíjať. Sú to pasáže, ktoré sa vyskytli pri fotografovaní skupiny alebo pri koncertoch. V takých scénach sa nedá predvídať, čo sa bude diať, pracuje sa s atmosférou, s komparzom, s nečakanými možnosťami, s tým, čo sa v danom momente udeje. To bola improvizácia.

Práve na jednom z koncertov účinkujete aj s kapelou Nightwork. Jej spevák Vojtech Dyk (hrá syna jedného z rockerov v podaní Bolka Polívku) je vo filme, ale aj v skutočnosti momentálne veľmi slávny – nebol príliš namyslený? Neboli mu starí rockeri smiešni?

Nie, on muzike rozumie a je tiež profesionál. Je to veľmi disciplinovaný človek. V Prahe je naozaj veľmi populárny. Keď sa objavili plagáty, že bude v pražskom hudobnom klube SaSaZu, kde bývajú najväčšie koncerty, hrať jeho skupina, vypredal veľkú halu. Takže sa tam veľmi dobre nakrúcalo, bol nával, výborná atmosféra. Tí ľudia však prišli špeciálne na Dyka, prišli kvôli nemu a nám zároveň zahrali vo filme. Takže, to publikum bolo vlastne akoby komparz zadarmo.

Film je nakrútený, žije si vlastným životom a čomu sa teraz venujete vy? Ste hercom, hudobníkom, spisovateľom – čím ste viac?

Všetko spolu súvisí, neoddeľujem svoje činnosti, ale – teraz dosť často visím na komíne. Na chalupe totiž opravujem štyri komíny naraz.

Striedate manuálnu a intelektuálnu činnosť?

Nie, to je nevyhnutnosť. Som stále nútený zaoberať sa stavebnými prácami, lebo nič iné mi nezostáva. Keď dnes budete hľadať stavebnú firmu na stavanie komína, tak nenájdete žiadnu. Musíte si to spraviť sám.

Tak to ste zručný. Čo ešte viete robiť?

Ešte viem aj kočíkovať deti. Narodilo sa mi nedávno zasa jedno vnúča, takže už som trojnásobný dedo. Jeden syn má dcérku a druhý dvoch synov.

Viac sa teraz bude asi písať o muzikantovi z filmu Revival ako o vašej skutočnej hudobnej produkcii. Nemrzí vás to?

Pravidelne koncertujem, ale nie som ten, čo si bude v novinách robiť propagáciu. Tí, čo ma chcú počuť, si ma nájdu a prídu. Tí, čo chodia pravidelne na naše koncerty, vedia, že hrávame stále, majú prehľad.

Fanúšikovia vašich kníh zasa čakajú na vaše ďalšie literárne texty. Niekto možno dúfa, že začnete režírovať. Nepomýšľate na to?

Naposledy mi vyšla kniha Prejsť prahom a zavrieť dvere. Uvidíme, čo bude ďalej. Na réžiu nemám čas. Veď už mám šesťdesiat rokov a o dva roky idem do penzie!

Ale ešte nemáte šesťdesiat, to až v decembri. Čo chcete dovtedy stihnúť?

Chystám premiéru v štúdiu L plus S. Bude to inscenácia Pani za milión a skúšame ju s Kamilkou Magálovou, potom budem skúšať v Národnom divadle s režisérom Kudláčom, a potom zase niečo, a zase niečo, a tak to ide stále dokola.

Píšete aj publicistické články, kde si môžete povedať, čo si myslíte. Využívate to rád?

No, priamo sa na Slovensku nedá písať nikde. Ja myslím, že nie sme na to pripravení – ani tí, čo píšu, ani tí, čo to čítajú. Naša spoločnosť je bizarná, všetci si troška hráme divadlo, otvorené vzťahy neexistujú ani v novinách, ani v divadle, ani v kultúre, ani v ničom. Zostali sme takí – nedopovedaní.

Vyvíjame sa podľa vás? Ako to cítite z kontaktu s ľuďmi?

Neviem, či má zmysel vôbec o tom uvažovať a rozprávať. Politici hovoria, že sa veľmi vyvíjame aj bankári sú spokojní, čo ja počúvam, ozýva sa to všade. Aj z televíznej obrazovky – keď si náhodou niekedy pustím televízor – tak aj tam sú všetci veľmi spokojní.

Ale ľudia frflú…

To je ich vec. Oni sú voliči.

Hovoríte teda radšej ako umelec nejaké posolstvá? Čo by ste chceli ľuďom tvorbou povedať?

Nech si každý žije svoj život a nech dajú ľudia ľuďom pokoj. Nech si každý žije to, čo môže a to, čo chce.

Pokoj je podľa vás najdôležitejší?

Iste, ale môže to byť aj nepokojný pokoj.

Taký je chvíľami aj vo filme Revival. Ako by ste pozvali divákov na tento film?

Každý ho prezentuje ako českú komédiu, ale podľa mňa je to aj film o starnutí, a to nie je veľmi veselý motív. Každá minca má rub a líc, každá sranda má aj druhú stránku, a tak v každej dobrej komédii je aj smútok. Tí ľudia, starnúci rockeri, sa v príbehu nachádzajú v ťažkých životných situáciách – jednému zomrie manželka, ďalší je neúspešný podnikateľ, ďalší zomiera na rakovinu, ďalší je pod ženskou papučou. Takže, je to film o živote, o starnutí, o problémoch a je dobré, že sa nad tým ľudia aj smejú, že majú nadhľad a chápu to zložitejšie. Vidia, že tí rockeri sú veľmi smutní ľudia. To, čo žijú, podľa mňa na veselosť veľmi nevyzerá, ale nestratili chuť do života.

Vo filme hovoríte pekne po slovensky – je to pravdepodobné v muzikantskom prostredí?

Ja som Slovák a prečo by Slovák nemohol v českom filme hovoriť po slovensky? V Prahe mnohí hovoria po slovensky a v šesťdesiatych rokoch, keď sme boli jedna republika, bolo to celkom bežné. Človek mohol prísť kvôli niečomu do Prahy, zostal tam žiť, ale hovoril po slovensky. Nevidím v tom problém, režisérka tiež nie. Ak s tým má niekto problém, nech napíše Ježiškovi.

Počas nakrúcania boli hudobníci dosť výdatne obhadzovaní ženskými nohavičkami priamo vyzlečenými na koncerte. Režijne je to vďačné, ale čo to vlastne znamená pre chlapov? Tešia sa z nohavičiek? Zbierajú ich? Hľadajú majiteľky?

To ja neviem, ja som iba hral to, čo bolo napísané v scenári, ja takú skúsenosť nemám. Môžem hrať aj vraha a nemusím mať skúsenosť vraha. Na mojich koncertoch ešte nikto po mne nehodil nohavičky.

Veď vy ste ako hudobník niečo celkom iné. Počas revolúcie ste boli symbolom premien, hrali ste, spievali, inšpirovali. Pamätajú si to ľudia? Naplnili sa vaše predstavy?

So symbolmi je to veľmi problematické. Ja si myslím, že každý túži po slobode a robí pre ňu, čo môže. Je to prirodzené. Ľudia túžia nielen po tej spoločenskej slobode, ale aj po osobnej. Akú úlohu v tom hrajú symboly, neviem, ale jedno viem iste: Veci, ktoré ma rozčuľovali predtým, rozčuľujú ma dodnes. Neviem, čo sa vlastne zmenilo. Myslím si, že sa zmenilo iba vlastníctvo výrobných prostriedkov, ale spoločnosť zostala taká, aká bola.

Chceli by ste ešte niečo do jubilea zmeniť vo svojom živote?

Už nie.

Znamená to, že ste spokojný?

Myslím si, že som robil, čo som mohol, a to ostatné je v božích rukách.

Kedy sa najviac cítite v rukách publika? Kedy je ten kontakt najsilnejší?

Na koncertoch, lebo títo ľudia vedia, na čo idú, a my vieme, pre koho hráme, kým v divadle je to troška anonymné. Tam neviete, kto prišiel na predstavenie. Sem-tam to poznať z reakcií, ale to nestačí. Pokiaľ ide o film, návštevnosť ukazujú rôzne rebríčky. Vo filme ide aj o to, aby zarobil, aby sa tie peniaze, ktoré boli do filmu vložené, vrátili. Preto pozývam ľudí do kina, aby chodili, nech sa môže nakrútiť ďalší film.

debata chyba
Viac na túto tému: #Marián Geišberg #Revival #Bolek Polívka