Tiene v raji
Čakanie na februárové udeľovanie Oscarov sa opäť stáva o čosi zaujímavejším aj pre nás Európanov. Hoci pestrú konkurenciu netreba podceňovať, ten, kto už videl najnovšiu snímku Paola Sorrentina (Božský, Tu to musí byť), už možno svojho favorita na cenu pre najlepší cudzojazyčný film má. Držať Sorrentinovmu filmu palce však môžeme aj začiatkom decembra pri udeľovaní Európskych filmových cien – nominovaný je hneď v štyroch kategóriách.
Uniknúť šarmu Veľkej nádhery je takmer nemožné. Je taká komplexná, sladká, trpká aj vzrušujúca ako život sám. A bez preháňania možno povedať, že patrí do úzkeho kruhu filmov, ktoré život naozaj dokážu urobiť o trochu krajším. Ku ktorým sa dá vracať pre inšpiráciu, nádej či len dotyk s dokonalosťou aj po rokoch.
Po veľkej nádhere pátrame v spoločnosti toho najpovolanejšieho. Bonvivána Jepa, kedysi vychádzajúcej hviezdy talianskej literatúry, ktorý sa však priskoro dal uniesť slasťami života rímskej smotánky a k zopakovaniu úspechu svojho debutu sa už nedostal. Je úspešným novinárom, skutočne naplno sa však venuje len spoločenskému životu starého mládenca.
V jeho pôvabnom dome si podávajú kľučky herečky, politici či kardináli. Mnohí sú jeho priateľmi už od čias, keď ešte verili, že dokážu viac než len užívať si bezstarostnosť svojich dní. Spoločne však vytvorili bublinu iluzórneho sveta, ktorý im nič naozaj výnimočné urobiť nedovolí.
Univerzálne aj rýdzo talianske
Frustráciu každý prekrýva po svojom – kamarátka Stefania vlastný oportunizmus opriadla milosrdnými legendami, priateľ Romano naháňa mladosť a prestíž po boku chladnej zlatokopky, šéfredaktorka Jepovho magazínu si celkom vystačí so sexom a s dobrým jedlom. Jep sa však tak ľahko oklamať nedokáže. Svoj život začína bilancovať najmä po tom, čo sa dozvie, že jeho prvá a azda aj jediná životná láska zomrela. A vraj naňho nikdy nezabudla.
Spolu s Jepom sa stretávame s celým spektrom ľudí ženúcich sa za ideou blahobytu alebo len holým prežitím. Pod zdanlivými karikatúrami odhaľujeme prekvapujúco realistické postavy, azda len trochu „filmovo“ nakumulované. Posolstvá aj pravdy filmu sú nadčasové a univerzálne, „talianskosť“ v najlepšom zmysle slova však z filmu priam kričí. K rímskej elite je tak štedrý a prajúci, ako aj tvrdý a kritický a hoci sa to nás, „bežných smrteľníkov“, zdanlivo vôbec netýka, pozerá sa na to skvele.
A to najmä vďaka tomu, že Sorrentino svojmu divákovi dáva dostatok priestoru na vlastné myšlienky či prosté „kochanie sa“, no zároveň ho nenechá ani chvíľu trpieť stereotypom. Raz sa pozeráme na extravagantný videoklip, potom hneď na britkú spoločenskú satiru, vzápätí sa nám tlačia do očí slzy pri kontakte s osamelosťou či predčasnou smrťou, len aby nás film opäť priklincoval do sedadiel nefalšovaným magickým realizmom. V neposlednom rade film ťaží z odzbrojujúcej charizmy Sorrentinovho dvorného herca Toniho Servilla, ale aj ďalších skvelých predstaviteľov.
Je skvelé, že aj tí, pre ktorých je už dnes Fellini, Rossellini či Bertolucci beznádejne „retro“ majú možnosť objaviť grandióznosť a aktuálne kúzlo talianskeho filmu. Štyridsaťdvaročný Sorrentino uchopil ducha svojej doby pevne a citlivo a my sa ešte iste máme od neho na čo tešiť.
Hodnotenie Pravdy: 5 hviezdičiek z 5
Veľká nádhera / Taliansko, Francúzsko 2013 / réžia: Paolo Sorrentino / scenár: Paolo Sorrentino, Umberto Contarello / hudba: Lele Marchitelli / hrajú: Toni Servillo, Carlo Verdone, Sabrina Ferilli a iní / dátum slovenskej kinopremiéry: 14. november
