Peter O'Toole: So šťastím dobrodruha

Slávny zo dňa na deň

Keď v roku 1962 Marlon Brando odmietol hrať v pripravovanom filme Davida Leana o T. E. Lawrenceovi, pretože sa mu údajne nechcelo dva roky života stráviť jazdením na ťave, málokto tušil, ako jeho rozhodnutie zmení život iného herca. Peter O'Toole s hypnotickými modrými očami bol až tretím v poradí, ktorého filmári kvôli úlohe oslovili. Aj nominácia na Oscara alebo súčasné ankety, ktoré jeho stvárnenie tejto postavy mnohokrát zaraďujú medzi najlepšie herecké výkony, sú dôkazom toho, že vybrali správne.

„Jedného dňa som sa zobudil a bol som slávny,“ cituje herca BBC. „Tak som si kúpil biely Rolls-Royce, vyšiel som na Sunset Boulevard obutý v špicatých lakovkách a oblečený v bielom obleku. Mával som na všetkých okolo ako kráľovná Alžbeta.“

A hoci bol Lawrence úlohou, ktorá Petra O'Toola preslávila, nebola to prvá premenená šanca v jeho živote. Môže sa zdať, že čohokoľvek sa tento muž chytil, to sa mu podarilo. Po matke, zdravotnej sestre, Škót a po otcovi, bookmakerovi, Ír, sa mladý O'Toole pôvodne chcel vyškrabať z chudobných pomerov a stať sa novinárom. To sa mu podarilo, v Yorkshire Evening Post sa na redaktora vypracoval z poslíčka. Povahou nestály a dobrodružný mladík sa však po vojne rozhodol zameniť anglický Leeds za Londýn, kam docestoval stopom. O štipendium na Kráľovskej akadémii umení zažiadal podľa jeho slov náhodou. Nebola v tom žiadna spaľujúca ambícia ako skôr množstvo úžasne vyzerajúcich vtákov, ktoré lietali okolo budovy a fascinovali ho.

Na dobré úlohy sa nečaká

Po štúdiách na akadémii dostával v divadle primárne shakespearovské úlohy, od roku 1954 sa začal objavovať v televízii a o 5 rokov neskôr dostal svoju prvú príležitosť vo filme. Netrvalo dlho, kým prišla ponuka na Lawrencea z Arábie a jeho kariéra nabrala na obrátkach. „Zoberiem všetko, čo príde,“ povedal o svojich postavách britskému Independentu v roku 1990. „A v prípade, že to nie je dobrá úloha, nedá sa robiť nič iné, len z nej zaplatiť nájom. Peniaze sú vždy tlak. A čakať večne na dobré úlohy – to môžete čakať donekonečna. Treba držať hlavu hore a robiť to najlepšie, ako sa dá.“

Väčšina z jeho úloh v šesťdesiatych rokoch však boli zásahom do čierneho. Snímky ako Becket (1964), Ako ukradnúť Venušu (1966) alebo Lev v zime (1968) sú toho dôkazom. Zdravotné problémy jeho kariéru v sedemdesiatych rokoch takmer ukončili. Diagnostikovali mu rakovinu žalúdka, čo bol údajne dôsledok jeho alkoholizmu, rovnako ako cukrovka alebo vážne ťažkosti s krvou, ktoré ho v roku 1978 takmer pripravili o život. „Ak nemôžete spraviť niečo dobrovoľne a s radosťou, tak to nerobte. Ak sa neviete vzdať alkoholu, nenariekajte, ale vráťte sa k svojej fľaši,“ vyhlásil.

Osemkrát bez Oscara

Na výslnie sa vrátil snímkou V role kaskadéra (1981) a obhajoval si svoje stabilné postavenie zobrazením rozličných postáv. Až do jeho minuloročného vyhlásenia, po ktorom sa verejne odobral do hereckého dôchodku, ho bolo stále možné objaviť „na pľaci“. Mladšej generácii divákov sa zapísal do pamäti napríklad vďaka filmu Trója (2004), Venuša (2006) alebo nadabovaním postavičky Anton Ego v animáku Ratatouille (2007).

Hral vo vyše osemdesiatich filmoch, pričom získal štyri Zlaté glóbusy, cenu BAFTA a tiež televíznu cenu Emmy. Bol osemkrát nominovaný na Oscara, no až na sošku za celoživotné dielo z roku 2003 sa mu nomináciu nepodarilo premeniť. „Platia pre nás rovnaké pravidlá ako pre kriket alebo box. Sme jednoducho zábavný priemysel. Musíme žiť a prosperovať na konkurenčnom trhu. Keď sa z nás stanú príliš ochraňované druhy, sme pre trh mŕtvi,“ vyjadril sa.

Konkrétny dôvod jeho úmrtia dosiaľ nie je známy. Už teraz je však zrejmé, že kinematografia prišla nielen o charakterového herca s nezameniteľným pohľadom, ale tiež o výraznú osobnosť so svojským názorom na život a popularitu, ktorá sa natrvalo zapísala do filmových kroník.