Práve desať minút totiž každému režisérovi pridelili producenti a šéfovia projektu Slovensko 2.0 Zora Jaurová a Matyás Prikler. Iste nemali ľahkú úlohu, keď vyberali desiatich tvorcov, ktorí sa mali zúčastniť. Nakoniec voľba padla na Juraja Herza, Martina Šulíka, Petra Kerekesa, Zuzanu Liovú, Miša Suchého, Ondreja Rudavského, Ivetu Grófovú, Petra Krištúfka, Vieru Čakányovú a Mira Jeloka. Úspechom možno nazvať už to, že tieto mená sú väčšinou známe a vzbudzujú v divákovi zvedavosť – čo asi na tých desať minút nakrútili? Väčšina z nich sú mladí ľudia, do povedomia verejnosti sa dostali vlastne počas dvadsiatich samostatných rokov Slovenska – sú ich produktom. Aj tak sa dá film chápať a hodnotiť – Super! Aha! Veď bolo z čoho vyberať!
Film dokazuje, že slovenských režisérov pribudlo. Dá sa teda predpokladať, že bude väčšia rivalita a budú lepšie filmy! Zatiaľ tu však máme tento nový film, ktorý je kolektívny, v ktorom sa sily spojili a vytvorili spoločné dielo. Hoci – každý autor je sám za seba. A divák si môže vybrať ten pohľad, ktorý mu bude najbližší. So záujmom bude iste porovnávať, ako jednotliví autori k práci pristúpili, ale nechá na seba pôsobiť aj celok. Uvidíme, či to zaberie. Film je totiž aj určitou výzvou: má ambíciu zmeniť vzťah divákov na Slovensku k slovenským filmom, prebudiť ich z letargie, zmobilizovať ich. My tomu chceme tiež pomôcť, ponúkame teda prehľad o tvorcoch a ich filmoch. A rozhovor s producentmi.
Spomenul si, ako na Slovensku vyvádzal
Juraj Herz, film Čestný občan
Foto: Juraj Herz
Najstarším z desiatich režisérov je Juraj Herz, ktorý už síce dávno na Slovensku nebýva, ale k Slovensku sa hlási, má tu veľa kolegov, kamarátov a aj on je u nás obľúbený a vážený. Priznal však, že keď dostal ponuku na tento film, najprv sa zarazil – predsa len, dlhé roky už na Slovensku nežije, čerstvé podnety nemá. Zrazu mu však prišiel na um nápad: spomenul si, ako sa pobavil, keď mu jeho rodné mesto udelilo čestné občianstvo. Povedal si, že by to bolo až na satiru, lebo – z hriešnika sa stal vážený občan. V Kežmarku sa narodili Herzovi rodičia, starí rodičia aj prarodičia a jeden z jeho dvoch bratov tam žije, to je významný fakt. S mestom má však aj iné zážitky – v Kežmarku prežil detstvo, mladosť a všeličo tam povyvádzal.
"Bol som strašný žiak, bol som strašný bitkár a navyše mal som v sebe komediantskú chuť baviť celú triedu! Takže – spolužiakov som bavil, ale na účet profesorov, ktorí ma nemali v láske. Z mravov som mal dvojku, trojku. Preto ma prekvapilo, že mi moje rodné mesto vzdalo poctu,“ povedal Juraj Herz v sprievodných materiáloch k filmu. Naznačuje to, že film bude predovšetkým o sympatickej mladíckej drzosti, ktorá môže na staré kolená priviesť človeka až k poctám. To sa dá spracovať len s humorom. Herz je jemnocitný režisér a tu mal aj materiál fajnový – môžeme očakávať majstrovský kúsok: Čo nám divákom, asi vyvedie?
Každý činiteľ by mal mať svojho Fína
Peter Kerekes, film Druhý pokus
Foto: Peter Kerekes
Hovorí sa, že život človeka naučí. Platí to aj o krajinách – až samostatnosť ich prinúti samostatne myslieť a zohľadňovať prospech nielen vlastnej rodiny. Demokracia potrebuje nezištnosť. Peter Kerekes si myslí, že Slovensko ešte na demokraciu nedozrelo, nevie si s ňou rady, nevie ju používať. On však neopakuje známe úvahy na túto tému, nemudruje, išiel na to vtipom – v jeho filme učia na Slovensku demokracii Fíni, ktorí ju majú odskúšanú. Sú povolaní ako armáda osloboditeľov a kontrolujú úrady a inštitúcie.
Kerekes nazýva svoj film anekdotou a hovorí, že prvý raz ju rozprával v krčme. Svojho času bol na študijnom pobyte vo Fínsku a vrátil sa nadšený: „Aj oni majú, samozrejme, "prúsery“, ale – je tam nízka miera korupcie. Kontrolujú sa navzájom, nie však súkromie, ale verejnú činnosť!“ Režisér, ktorý v roku 2008 bodoval napríklad filmom Ako sa varia dejiny, tak nakrútil svoj prvý politický film.
Má nádej aj prepustená žena?
Zuzana Liová, film Bez vône
Foto: Zuzana Liová
Zuzana Liová, ktorá v roku 2007 slávila úspechy so svojím celovečerným debutom Dom, si v projekte Slovensko 2.0 zvolila naliehavú tému nezamestnanosti. Je to niečo, čo sa nedotýka iba tých, ktorých strata zamestnania postihla, ale celej krajiny. Ak nemá človek do čoho pichnúť, prichádzajú nielen existenčné problémy, ale psychický zmätok, smútok a ten opantá aj okolie, je v ovzduší celej krajiny.
"Mala som viacero námetov, ale vyhral ten o pocite zbytočnosti súvisiaci s nezamestnanosťou.“ Jej hrdinkou je žena, ktorá po tridsiatich rokoch práce v továrni dostane výpoveď. Zaujímavé, že Liová k téme nepristupuje s rezignáciou, sentimentálne, ale skúma, čo sa dá robiť. Nie je "vyhadzov“ vždy aj určité oslobodenie? Vždy sa dá robiť toľko iných vecí! Je možné začať znova aj na Slovensku? Liová vkladá do filmov nádej. Podarilo sa jej to aj teraz?
Film pozerá na divákov
Ondrej Rudavský, film Pravidlá hry
Foto: Ondrej Rudavský,
Ondrej Rudavský pochádza z výtvarníckej rodiny, ako dvadsaťročný v roku 1986 emigroval do USA a presadil sa. Jeho tvorba je veľmi rôznorodá, robí film, animáciu, maľuje, vyrába šperky, fotografuje, používa najnovšie digitálne techniky, dá sa teda očakávať, že aj v tomto filme sa bude na čo pozerať. A odvážny bol autor aj pokiaľ ide o námet – jeho film je "prehliadkou histórie Slovenska, na začiatku je v obraze cyrilika, ku koncu muži s gorilími hlavami“. Rozpätie je to teda riadne, zmestia sa doň celé veky. Moderné techniky, a vôbec – je to zázrak filmu, že sa dá všetko vyjadriť hutne. V momente.
Rudavského film je jediný animovaný film v zostave. Bude to asi niečo extra. Sám autor hovorí: „Film sa končí neutrálne. Akoby sa púšťal nový film, ktorý nikto nevidí, oko pozerá na divákov.“ Oko pozerá, nie aby sliedilo, ale apeluje: "Všetko závisí iba od nás.“ Uvidíme, čím prekvapí autor videoklipov speváka Mobyho a skupiny Dead Can Dance, ktorý za svoje filmy získal mnoho ocenení vrátane Golden Eagle, Monitor Award, nominácie na Grammy a hlavnú cenu MTV Award za klip Kiko and The Levander Moon pre kapelu Los Lobos. Jeho diela prezentovali aj na festivovaloch Sundance, v New Yorku či v newyorskom Museum of Modern Art.
Ideály sa nedajú celkom pochovať
Martin Šulík, film Pohreb prezidenta
Foto: Martin Šulík
Názov veľa sľubuje. Divák si pri ňom uvedomí, že Slovensko počas svojej dvadsaťročnej samostatnosti ešte ani raz nepochovávalo prezidenta. Aj to svedčí o tom, že ide o mladú krajinu. V Česku si s veľkou láskou pochovali Václava Havla. Vyvoláva to rôzne myšlienky a asociácie.
"Náš film je konštatovaním, že smrť Václava Havla fakticky aj symbolicky uzavrela epochu, na ktorú budeme spomínať ako na premárnenú šancu,“ hovorí režisér Martin Šulík. Má na mysli, že v roku 1989 sa stanovili ciele, ktoré sa nenaplnili: "Pravda a láska mali zvíťaziť, ale napokon sa bojovalo o politickú moc,“ hovorí Šulík. Rovnosť pred zákonom, spravodlivosť, tolerancia, všetko to naďalej zostáva v rovine ideálov… A pritom – vízia spoločnosti chýba. Aká by vlastne mala byť? Aj autor filmov Záhrada, Krajinka, či dokumentu Martin Slivka – muž, ktorý sadil stromy, k tomu má čo povedať.
Jednou nohou v starom svete a druhou v novom
Peter Krištúfek, film Jediná známa fotografia Boha
Foto: Peter Krištúfek
Režisér a spisovateľ Peter Krištúfek považuje Slovensko za veľmi špeciálnu krajinu: „Najmä polohou a tým, že v minulosti cez nás prešli veľké národy a my sme sa s tým museli vyrovnávať. A to aj geneticky. Aj preto zrejme ani čistý Slovák neexistuje.“ Krištúfek sa zaujíma o dejiny Slovenska, o otázky vlastnej identity. Literárne ich spracoval vlani v románe Dom hluchého. Vydal dokonca aj konceptuálnu knihu Atlas zabúdania, kde ku každému roku 20. storočia priradil akúsi spomienku – či už vo forme listu, dokumentu, spomienky, či úryvku z denníka. Hoci si myslí, že Slováci majú problém s vlastnou identitou a nedokážu doceniť vlastnú kultúru, zo Slovenska sa nikdy vysťahovať nechcel. „Veľa vecí ma tu teší, veľa ma aj štve. Z toho vychádza aj moja inšpirácia, vyberám si často slovenské témy.“
Do projektu Slovensko 2.0 si Krištúfek zvolil tému stret generácií, mladej a starej, odchádzajúcej a prichádzajúcej. Ku ktorej sa radí on sám? „Polovicu života som prežil v socializme a zmena režimu prišla práve vtedy, keď som začal rozmýšľať nad svetom a budovať svoje názory. Deväťdesiate roky boli fascinujúce, chaotické, plné nádeje. Som teda človek, ktorý je jednou nohou v starom svete a druhou nohou v novom. Zároveň ma veľmi zaujíma história, či už rodinná, alebo slovenská, a uvedomujem si, že sa čoraz viac obraciam k tomu, čo bolo.“ V jeho desaťminútovom filme hrajú Milan Lasica a Milka Vášáryová.
Slováci očami nesentimentálneho Američana
Viera Čákányová, film Rupicapra
Foto: Viera Čákányová
Mladú filmárku Vieru Čákányovú nefascinujú osudy jednotlivcov, skôr chce hľadať súvislosti. Baví ju mať odstup od postáv, hrať sa s formou, zamerať sa na detaily a vnímať v realite skôr sieťovú ako lineárnu štruktúru. V jej desaťminútovke s tajomným názvom Rupicapra vystupuje Američan, ktorý sa vzdal občianstva. Na Slovensko sa presťahoval, pretože je to podľa neho bezvýznamná krajina, ktorá nemôže nikomu uškodiť. Čákányová nemá rada zovšeobecňovanie charakteristiky. Myslí si, že čím viac človek cestuje, tým menej má potrebu zjednodušovať. Myslí si však, že možno hovoriť o akejsi historickej skúsenosti národa: „O tom, že sa stále musíme prispôsobovať ostatným, že sme na mape sveta takí malí, že nemôžeme v geopolitickom ani kultúrnom zmysle nič ovplyvniť, a aj o tom, že toto všetko sa odráža v našej holubičej povahe.“
Na Slovensku je pre filmárku najviac zo všetkého špeciálny jazyk – už len preto, že ním hovorí len päť miliónov ľudí na celom svete! „Práve jazyk štrukturuje náš svet, to, ako vytvárame vety, a napokon aj to, ako myslíme.“ Jej film Rupicapra má Slovákom umožniť pozrieť sa na seba z pozície človeka, ktorý je trochu čudný, občas protivný, ale nie hlúpy, a ktorý zhodou okolností pochádza zo svetovej veľmoci – z krajiny kultúrne a politicky neporovnateľne vplyvnejšej ako Slovensko. „A ten sa okolo seba pozerá bez nášho slovenského sentimentu a používa jazyk, ktorý je jazykom sveta,“ dodáva Viera Čákányová.
Identita je spleť pavučiniek
Mišo Suchý, film Návraty/Returns
Foto: Mišo Suchý
Absolvent dokumentárnej tvorby na VŠMU odišiel roku 1988 do Ameriky – kvôli láske. Jeho manželka Lidka je Američanka, synovia sú Američania. Starí rodičia jeho synov sú Slováci a Ukrajinci. Najstarší syn Myko bude hrať v lete lakros za slovenský národný tím. Dedo Michal z Bratislavy nalieha, aby sa mladší vnuk Marko naučil slovenské ľudové pesničky. Režisér Mišo Suchý hovorí po slovensky už s americkým prízvukom, no americký pas nemá. Identita je preňho spleť pavučiniek, ktoré človeka viažu k miestam a ľuďom. On žije rozkročený medzi americkými Syrakúzami a Bratislavou. Ľudí však nechce kategorizovať na Slovákov, Ukrajincov či Američanov: „Hľadám skôr to, čo nás zbližuje, nie to, čo nás odďaľuje.“ Na Amerike sa Suchému páči, že človek, aby tam mohol žiť, nemusí sa vzdať toho, kým je alebo kým by chcel byť. „Ja som Slovák aj Američan. Na Amerike sa mi páči, že sa jedno s druhým nevylučuje.“ Jeho filmy sú o jeho rodičoch, rodine a jeho pocitoch. Ponúka vraj pohľad zvonka aj zvnútra. Uvidíme, aké budú jeho Návraty.
Paralela medzi dvoma bojmi
Iveta Grófová, film Discoboj
Foto: Iveta Grófová
Absolventka Ateliéru animovanej tvorby a Ateliéru dokumentárnej tvorby VŠMU debutovala celovečerným filmom Až do mesta Aš, ktorý Slovenská filmová a televízna akadémia vybrala za národnú nomináciu na Oscara. Získal prvú cenu v sekcii Made in Slovakia na MFF Bratislava. Slovensko pre Ivetu Grófovú znamená čosi veľmi osobné, vzťah ku krajine, spomienky na miesto, kde prežila takmer celý život. Pre protagonistu jej filmu Discoboj je Slovensko veľkým bojom, bez ktorého by nedokázal žiť. Vo svojich 10 minútach ukazuje paralelu medzi životom tohto hrdinu od roku 1993 a životom Slovenska. V 90. rokoch sa mladík začal stavať na vlastné nohy, mal sen o vlastnej diskotéke a tvrdohlavo za ním išiel. Prežil si, podobne ako Slovensko, podnikateľsko-mafiánsku dobu 90. rokov. A tá ho dohnala k rozhodnutiu vzdať boj a odísť z krajiny…
Grófová verí, že jej film môže mať liečivé účinky na krajinu, kde podľa nej vládne hodnotový chaos. „Mali by sme konečne vniesť do tejto krajiny spravodlivosť. Je načase, aby štát a štátnici začali dodržiavať zákony,“ myslí si.
Prvý si má zoťať hlavu režisér
Miro Jelok, film Pssst!
Foto: Miro Jelok
Najmladší z desiatky režisérov Miro Jelok (1987) študoval scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU a v súčasnosti je poslucháčom posledného ročníka Ateliéru dokumentárnej tvorby. Do mozaiky Slovensko 2.0 sa nesnažil nakrútiť film o Slovensku, ale „o Slovákoch a ich postupnom normalizovaní“. Našiel človeka, ktorý podľa neho kráča proti prúdu, je akýmsi pozorovateľom, ktorý akoby sa nehodil do tohto sveta. Tomášovi je jedno, čo si o ňom myslia iní, dokáže rozlišovať zdanlivo nerozlíšiteľné. Posolstvom filmu má byť vraj zrkadlenie. Slovákom podľa Mira Jeloka chýba sebairónia. „Ak chce človek kritizovať, musí začať od seba. Ak si chce robiť z niekoho či niečoho žarty, musí pripustiť a zažiť sebairóniu. Nerád moralizujem. Ako prvý by sa mal postaviť na podstavec režisér a zoťať si hlavu. Len tak získa voľné ruky, aby sa mohol hrať s rôznymi témami a stínať ďalšie hlavy.“ To je slovo do boja, nuž tešme sa na jeho Pssst!
