Ako ste vyberali autorov? Prečo ste si zvolili práve týchto?
Chceli sme, aby desiati režiséri boli do istej miery reprezentatívnou vzorkou minulých dvadsiatich rokov. Film mapuje dvadsať rokov slovenskej samostatnosti, ale aj slovenskej kinematografie. Snažili sme sa vyberať to, čo považujeme v uplynulom období za zaujímavé. Aj keď výber je, samozrejme, vždy subjektívny. Je to teda predovšetkým to, čo sa páči nám dvom.
Prečo sú medzi režisérmi iba tri ženy?
Sú tam AŽ tri ženy, nie iba tri ženy. Je to primerané. Veď, keď sa bavíme o tom, koľko je relevantných slovenských režisérov mužov a koľko žien, tak žien je v našom projekte 30 percent, zatiaľ čo celkovo v slovenskej kinematografii ich toľko nie je.
Vyslovili ste svoje návrhy a potom ste spolu vyberali? Ako to prebiehalo? Nevadili ste sa?
Riešili sme to konsenzom. Ako všetko okolo toho filmu.
A čo režiséri? Vychádzali v ústrety? Stalo sa, že niekto nechcel, že mu taký krátky rozsah filmu nesedel?
Nie, v tých prípadoch, keď oslovení ľudia akoby odmietli, to bolo iba preto, lebo mali inú prácu a nemali čas sa tomuto projektu venovať.
Ako znelo vaše zadanie pre režisérov?
Keďže film mal byť o dvadsiatich rokoch samostatného Slovenska, úplne prvé zadanie bolo stručné – aby nakrútili autorský film o 20 rokoch Slovenska, a to akýkoľvek. Nedávali sme žiadne obmedzenia, ani žánrové, ani tematické. Mali voľnosť a možnosť vyjadriť sa, ako autorsky reflektujú dané obdobie. Chceli sme, aby film komunikoval aj s medzinárodným publikom, a preto sme výzvu ešte podložili otázkou: Ako by ste vysvetlili niekomu z inej planéty, čo je Slovensko? A to bolo všetko, téma bola veľmi všeobecná, minutáž veľmi striktná. Boli sme zvedaví na subjektívny autorský pohľad.
Líšila sa práca s desiatimi režisérmi od práce na iných filmoch s jedným režisérom? Bolo to ľahšie či ťažšie?
Bola to celkom iná producentská práca ako pri bežnom filme. Obyčajne to je tak – aspoň v tomto geografickom priestore – že si režisér niečo vymyslí a nájde si producenta. My sme postupovali naopak – ako producenti sme oslovili režisérov. A odrazilo sa to na všetkých úrovniach výroby filmu – namiesto jedného máte desať štábov, máte celkom iný časový plán… V niečom je to jednoduchšie, lebo ide o kratšie celky, ale v niečom zasa oveľa komplikovanejšie. Najmä v postprodukcii, v marketingu. Takýto film nemôžete promovať ako klasický film cez hercov či cez jeden príbeh. Skôr cez osoby režisérov, lebo tí sú podstatní.
Ako vám to vyšlo? Koľko žánrov sa vám vo filme stretlo?
Jeden film je animovaný, štyri sú klasicky hrané, dva sú čisté dokumenty a zvyšné balansujú na hranici hraného filmu a dokumentu.
Nechceli ste mať v mozaike aj bábkový film?
Keby s tým niekto z režisérov prišiel, mohol byť aj bábkový… Podvedome sme čakali, že niekto príde so strihovým dokumentom, ktorý narába s dobovým filmovým materiálom, ale to sa nestalo. Animovaný film sme chceli, to sme vedeli od začiatku, takže Ondrej Rudavský bol programovo oslovený.
Kedy vám filmy predložili? A mali ste aj pripomienky?
Celkom na začiatku sme autorov požiadali o námet. Niekto prišiel s jedným námetom a my sme povedali, áno, o. k., niekto prišiel s tromi námetmi a radil sa s nami o tom, ktorý by bol lepší. Stalo sa aj to, že niekto prišiel s jedným námetom a v konečnom dôsledku nakrútil celkom iný film, lebo sa to medzičasom tak vyvrbilo. A ešte ďalší napísal iba tri riadky, čo by približne chcel robiť, a vznikol film. Spolupráca sa líšila z prípadu na prípad. Niekedy bol potrebný náš dramaturgický vstup, inde to bola vyslovene producentská práca. Bolo to veľmi zaujímavé a bavilo nás to.
Niekto vás aj vytočil?
Nie. Pri tomto projekte nás nikto, ale vôbec nikto nevytočil. Nad rámec štandardu… (Smiech.) Túto otázku musíme zodpovedať diplomaticky…
Sú vo filme vyrovnané príspevky alebo sú tam také, ktoré zažiaria?
Ešte ho nevidelo veľa ľudí, ale už sa vytvárajú názorové skupinky, ktoré držia palce rôznym filmom. Ide o to, čo sa komu páči. Nás sa nemôžete pýtať, ktorý film máme najradšej, to ako keby ste sa pýtali, ktoré dieťa máme najradšej. Jednotlivé filmy sú také rôznorodé, že sa ani nedajú porovnávať. Myslíme si, že ani nebude existovať všeobecný názor, ktorý je najlepší, lebo každý je jedinečný a každý bude mať svojich fanúšikov.
Film ste chystali dva a pol roka. Nechceli ste ho prezentovať už v roku 2013?
Mali sme to v pláne, ale nakoniec sme to nestihli. Ale ani tak to nie je zlý čas: veď od úplne prvého momentu, keď vznikol nápad, až po dnešok, keď sa film dostane do kín, uplynulo iba dva a pol roka! V septembri 2011 sme mali my dvaja pracovný obed, vtedy sme sa po prvý raz stretli, a nemali sme nič, len nápad. Celý proces trval dva a pol roka, ale polovica toho času bola prípravná časť – sústreďovanie financií a postavenie celého tímu.
Nemal niekto z režisérov aj vrtochy? Napríklad – ak je tam ten a ten, ja tam nechcem byť?
Nie, neboli žiadne trenice, ale treba povedať, že režiséri zatiaľ nevideli iné ako svoje filmy. Uvidia ich až teraz pred premiérou.
A či sa zasa niektorí nenahnevajú, že ste ich do filmu nezaradili?
Je možné, že sa niektorí nahnevajú, ale to je asi nevyhnutná súčasť takéhoto projektu. Keď robíme film, kde je desať režisérov, môžeme ich tam dať iba desať! A vždy sa nájdu takí, ktorí si budú myslieť, že by tam mali byť, alebo že títo by tam nemali byť. Môžeme iba zopakovať: je to náš výber a aj keď sme sa snažili o istú reprezentatívnosť, vždy je to ovplyvnené tým, čo sa nám páči, ale aj praktickými okolnosťami a podmienkami. Skrátka, nemáme pocit, že dlhujeme niekomu vysvetlenie, prečo týchto desať a nie iných desať.
Kto s nápadom na film 10 v jednom vlastne prišiel prvý?
Zora Jaurová: Pôvodne to bol Mátyásov nápad, s ktorým prišiel za mnou. Pre mňa je to prvý raz, čo robím film, predtým som sa venovala iným umeleckým projektom.
Vraj budete film aj netradične prezentovať a distribuovať?
Existuje klasický distribučný cyklus, ktorý postupne, v časových blokoch, umiestňuje film do jednotlivých kanálov. Začína sa to festivalmi, nasleduje uvedenie do kín, na DVD a do televízie. S rozmachom digitálnych médií sa tento cyklus skracuje a začína sa spochybňovať jeho opodstatnenosť. Jednotlivé kanály si už prestávajú konkurovať, situácia sa zmenila, je možné film prezentovať inak.
Chystáte niečo ako "frontálny útok“, prezentáciu v rôznych médiách naraz – to ste vymysleli?
Model paralelnej distribúcie, ktorý sa chystáme uplatniť, sme nevymysleli my. Vo svete sa testuje už niekoľko rokov a sú s ním celkom zaujímavé skúsenosti. Rozhodli sme sa vyskúšať tento spôsob ako prví aj v slovenských podmienkach. Práve preto, že ide o špecifický projekt, aký sa ešte u nás nerobil. Je to jeden film a zároveň je to desať filmov. Takže film má trocha iný potenciál napríklad aj pre online distribúciu. A ďalšia vec – problém slovenských filmov je, že majú slabú návštevnosť v kinách, takže sme si povedali, že skúsime toto a uvidíme, ako to bude fungovať.
Kde všade sa bude film súbežne prezentovať?
Nasadí sa vo všetkých kanáloch, čiže pôjde do kín, na DVD, do televízie a online. Desiateho apríla sa uvedie v kinách, pričom sa naraz premietne v čo najväčšom počte kín na celom Slovensku. V čase premiéry sa bude premietať naraz a 13. apríla film uvedie RTVS, deň nato bude v predajniach Panta Rhei na DVD a potom bude nasledovať online distribúcia. Je to experiment, ale myslíme si, že o dva roky sa to už bude takto robiť bežne.
Uvidíme, ako to zaberie…
Priblížime to ešte: náš projekt je odlišný od klasických filmov, ktoré najprv zbierajú divákov v kinách a až potom idú do ďalších kanálov. Slovensko 2.0 má okrem iného aj reprezentatívny charakter, vypovedá o kinematografii a môže sa veľmi dlho premietať. Logické teda je, že spoluproducentom je RTVS – je to totiž aj verejnoprávny projekt. Po tom, čo sa film bude prezentovať aj v zahraničí, bude možné používať jednotlivé filmy z neho aj samostatne, jednotlivo. To znamená, že film má rôznorodé použitie v dlhšom časovom horizonte.
Každý film môže existovať zvlášť, ale tvoria aj celok. Ako ste jednotlivé časti zoraďovali? Podľa akého kľúča?
Táto časť práce bola náročná, ale bol to aj jeden z najzaujímavejších kreatívnych vstupov. Poviedkový film môže mať rôznu štruktúru. Niektoré poviedkové filmy prepája zvolená dejová linka alebo niečo podobné, ale toto nie je náš prípad. V našej dramaturgii to boli autorské veci, ktoré spájala iba téma. Mohli sme ich teda zoraďovať, až keď filmy boli hotové. Pri takejto kompozícii musíte zohľadňovať veľa umeleckých aj praktických elementov, v podstate komponujete mozaiku. Poradie je veľmi dôležité, aby film priniesol úplnú výpoveď.
Vyznieva film Slovensko 2.0 aj ako dokument o určitom období?
Nevytvára to dovedna dokument, to sme ani nechceli, je to skôr reflexia. Väčšina z filmov je veľmi osobných, oveľa osobnejších, ako by sa pri takejto v podstate politickej téme dalo očakávať. Režiséri sú napríklad vo viacerých filmoch osobne exponovaní. Napríklad Mišo Suchý nakrúcal o svojej rodine, o svojich deťoch, o rodičoch. Juraj Herz točil o svojom rodnom meste Kežmarku, hrá tam sám seba, je v hlavnej úlohe, hrajú tam aj jeho bratia. Aj Peter Kerekes ide vo svojom filme na trh s vlastnou kožou. Moment osobnej intímnej výpovede je v celom projekte silne prítomný.
Čím by ste navnadili ľudí na váš film?
Ak ešte niekto nevidel v kine žiaden slovenský film, tu za vyše hodiny a pol ich môže uvidieť desať!
Koľko je asi takých ľudí, čo ešte nevideli slovenský film?
Asi veľa, keď si pozrieme čísla návštevnosti slovenských filmov. Skrátka, keď má niekto pocit, že slovenské filmy sú dlhé a nudné, je tu desať krátkych a rozhodne nie nudných pohľadov na krajinu, v ktorej žijeme.
Ako vidíte Slovensko vy? Žili by ste radšej v inej krajine? Uvažovali ste o tom?
Zora Jaurová: Ja áno, túto otázku som aj niekoľkokrát vo svojom živote riešila. Mám dve sestry, ktoré žijú v zahraničí – jedna v Kyjeve a jedna v Štokholme, ale ja som sa z rôznych dôvodov rozhodla žiť tu. Slovensko je zaujímavé, sme stále mladá krajina, ktorá sa vyrovnáva s vlastnou identitou a históriou.
Mátyás Prikler: Ja občas odbieham. Teším sa, keď odtiaľto odchádzam a teším sa sem. Som cestovateľ – mám rád ten pocit radosti z návratu. Kto je stále doma, neteší sa domov.
