Film, ktorý pozostáva z desiatich desaťminútoviek od reprezentatívneho výberu slovenských filmárov, ponúka pestrý pohľad na najrôznejšie aspekty života na Slovensku. Niektoré z poviedok sú dobré, iné priam vynikajúce. Projekt, ktorý majú na svedomí z pozície producentov Zora Jaurová a Mátyás Prikler, prišiel vo štvrtok do kín, pozrieť si ho však môžete už zajtra aj na televíznej Dvojke.
Pri voľnej kamarátskej debate o tom, ako si tu na Slovensku žijeme, sa asi málokto ubráni povzdychu či sarkazmu. Film Slovensko 2.0 takýto priateľský „pokec“ v mnohom pripomína, namiesto rečí sa však aktéri debaty vyjadrujú pohyblivými obrázkami. Zostava, ktorá sa na filme podieľala, je pestrá, rovnako pestré sú aj odpovede na otázku: „Ako by ste vysvetlili, čo je to Slovensko?“ Niektoré z poviedok vyčnievajú formou, iné atmosférou, ďalšie vyslovene pobavia. Ani jedna nie je vo filme navyše. Hoci snímka avizuje, že hovorí o „20 rokoch Slovenska slovami 10 režisérov“, nečakajte všeobjímajúce veľdielo, ktoré vysvetľuje historické súvislosti. Je to skôr akýsi „brainstorming“ ľudí, ktorým to nielen myslí, ale aj tvorí.
Na začiatku je rekapitulácii najpodobnejší animovaný počin Ondreja Rudavského. Slovákov zobrazuje ako anonymný dav ťahajúci svoj „koráb“ naprieč históriou od Štátnej bezpečnosti až ku Gorile. Ilustratívnejší úvod hádam film ani mať nemohol. Nasleduje príbeh manželov, ktorí bojujú so zdanlivo banálnym, no v praxi (príznačne) neriešiteľným problémom, ako sa dostať na vozíčku do nemocnice. Poviedka Martina Šulíka nie je jediná, ktorá sa venuje téme starnutia v mladej krajine. Reflektuje ho aj dielko Petra Krištúfka, v ktorom si Milan Lasica a Emília Vášáryová zahrali starnúcich hercov konfrontovaných s tragikomikou dnešnej doby. Asi najťaživejšie pôsobí film Zuzany Liovej. Sleduje zrelú ženu, ktorá prichádza o celoživotné miesto v továrni na mydlo a dokazuje, že pocity možno vyjadriť aj v tej najkratšej minutáži a takmer bez slov.
Ďalším motívom, ktorý sa vo filme opakuje, je konflikt „slovenského“ a „zahraničného“. Najvýraznejší je v snímke Miša Suchého, slovenského filmára žijúceho v Amerike, ktorý zachytil neľahký návrat do rodičovského domu. Až mimozemsky pôsobí hrdina Viery Čákanyovej, Američan, ktorý emigroval na Slovensko na protest proti zločinom americkej vlády – a teraz (v komickom monológu) prichádza o ilúzie. Celkom bez ilúzií, naopak, k svojim desiatim minútam pristúpil Peter Kerekes. Slovensko 2.0 uzatvára bravúrnou „humoreskou“ o tom, ako sa pokúsil vybaviť Slovensku fínsku okupáciu. Dôvod? Záchrana slovenskej demokracie.
Emócie, rukopisy a uhol pohľadu sa líšia od snímky k snímke, nie je teda ľahké zaujať k celku jednotný názor. Pripomína mozaiku, ktorá sa zblízka zdá len náhodným zhlukom farebných sklíčok – obraz, ktorý tvoria, vidno až s odstupom. Fragmentov, ktoré by vypovedali o tom, čím žijeme, by sa iste dalo nakrútiť aj sto. Ani tým desiatim, ktoré tvoria Slovensko 2.0, však nič zásadné nechýba. Ich jedinou teoretickou nedokonalosťou (hoci zároveň základnou ideou) je azda až priveľká náhodnosť. Skrytou pridanou hodnotou zase hrejivé zistenie, že na Slovensku o dobrých filmárov núdza naozaj nie je.
Hodnotenie Pravdy: 4/5
Slovensko 2.0 / Slovensko, 2014 / réžia: Juraj Herz, Martin Šulík, Peter Kerekes, Zuzana Liová, Ondrej Rudavský, Iveta Grófová, Peter Krištúfek, Miro Jelok, Viera Čákanyová, Mišo Suchý / dátum slovenskej kinopremiéry: 10. apríl
