Režisér Kolenčík: Slovenskej kinematografii chýba rozmanitosť

Stál pri znovuzrodení slovenského autorského komiksu, rozbiehal medzinárodný festival animovaných filmov Fest Anča. Ten vznikol vďaka silnej novej generácii slovenských animátorov, ktorá sa o slovo prihlásila na prelome tisícročí. Vyštudovaný animátor, 29-ročný Andrej Kolenčík, však zatiaľ najväčšie úspechy zbiera ako režisér neanimovaných snímok. S dokumentárnym filmom Hviezda získal ocenenia na filmových festivaloch na Slovensku, v Srbsku, Holandsku, Nemecku a Taliansku. S hraným filmom Výstava zabodoval tento rok na festivale Küstendorf, kde si hlavnú cenu prevzal z rúk slávneho režiséra Emira Kusturicu, ktorý podujatie hostil. Spolu so scenáristom Jurom Šlaukom momentálne pracuje na svojom celovečernom debute, hranom filme Historky z Miletičky. Práve na bratislavskom Centrálnom trhovisku, ktoré vďaka piesni skupiny Lojzo pozná celé Slovensko, sa uskutočnil aj tento rozhovor. Nad obrovským tanierom vietnamskej polievky pho.

reziser Andrej Kolencik, mileticova ulica
"Sme veľmi malá krajina s maličkým trhom. Aj na naše pomery kasový trhák, ktorý vidí cez 100-tisíc divákov, ešte nezaručuje, že je to finančne návratná záležitosť" myslí si Andrej Kolenčík.
Autor:

Majiteľ vietnamského bistra vás spoznal a hneď vám odporučil novinku v menu. Chodíte sem často kvôli pripravovanému fil­mu?

Nielen kvôli filmu. Ja sem chodím často odmalička. Vyrastal som totiž v tejto časti Bratislavy a Miletička mi už vlastne poslúžila ako zdroj inšpirácie aj v predchádzajúcich filmoch. Napríklad Ján Slovák, neherec, ktorý bol hlavnou postavou dokumentu Hviezda, je práve človek z tohto prostredia. Trhovisko je doslova semenisko námetov. Je zaujímavé sledovať, ako tu prostredie ovplyvňuje ľudí a, naopak, ako ľudia ovplyvňujú prostredie.

Je to jedno z miest, ktoré aj keď sa mení, nestráca svoje čaro?

Miletička sa za tých takmer tridsať rokov, čo ju poznám, určite zmenila. A je pre mňa aj ťažké porovnávať ako, keďže ako dieťa si na trhu všimnete úplne iné veci, ako dospelý. Podľa mňa však Miletička zostáva miestom, kde stretnete všetky sociálne skupiny, keďže každý z času na čas zájde na trh. Práve tá zmes ľudí natlačená v tomto pozoruhodnom prostredí definuje miesto bez ohľadu na to, ako sa mení ponuka, normy predaja EÚ a čokoľvek iné.

Vo svojich filmoch rád využívate nehercov. Máme teraz okolo seba vlastne budúcich komparzistov alebo hercov?

Hoci sa film bude volať Historky z Miletičky, nebude sa, samozrejme, odohrávať len na trhovisku. A pôjde viac o osudy ľudí, ako o príbeh konkrétneho miesta. Ale je jasné, že chceme do filmu zahrnúť aj skutočných ľudí z trhoviska. Momentálne sem chodíme len robiť rešerš, takže ešte neviem presne povedať, nakoľko do filmu zapojíme ľudí, ktorí tu v podstate žijú. Príbeh však bude fiktívny a viac-menej aj postavy.

Naposledy ste zabodovali s vaším krátkym filmom Výstava. Film ukazuje zákulisie prírodovedného múzea, ktoré väčšinu času zíva prázdnotou. Spomeniete si, kedy ste naposledy boli na výstave okrem zamestnancov úplne sám. Stalo sa vám to?

V poslednom čase som bol práveže na výstavách, kde sa nedalo pohnúť. Napríklad na Fongopolis: Joanna Kozuch vo Foajé, Emil a Osem v galérii KC Dunaj či na výstave Matúša Maťátka s názvom Brány. Ale také tie sólo prehliadky som zažil viackrát. Naposledy, keď sme s Petrom Begányim, spolurežisérom Výstavy, robili obhliadky rôznych slovenských múzeí. Stalo sa nám to napríklad aj v budove Prírodovedného múzea SNM v Bratislave. Bolo to síce dopoludnia, čo nie je atraktívny čas pre návštevníkov, ak tam práve nepríde nejaká škola, ale okrem personálu sme tam boli najviac traja.

Ako sa pozerali pracovníci múzeí na to, že robíte film o tom, ako sú mnohí z nich rezignovaní, ako múzeá chátrajú.

Veľmi sa tým nezaoberali. Podľa mňa aj keď sa v nemocnici nakrúcajú nejaké seriály, personál sa nimi nezaoberá. Až keď to potom vidia v televízii, chytajú sa za hlavu – veď takto sa neoperuje, toto by sa v skutočnosti nemohlo stať!

Vy ste tiež vo veľkej časti filmu ukazovali prácu zamestnancov múzeí starajúcich sa o vypchaté zvieratá. Dostali ste školenie, ako sa to má správne robiť?

Jasné, aj preto sme chodili po tých múzeách. Zamestnanci nám ukazovali, ako vysávajú vypchaté zvieratá, ako čistia kóje. Robili sme síce hraný film, ale chceli sme, aby tie úkony boli vierohodné. Tak vznikol vlastne aj námet. Petra totiž vizuálne fascinovali tie obrovské kóje plné vypchatých zvierat. A po Slovensku ich je naozaj dosť, celé sme si to obišli. Napokon sme však nakrúcali najmä v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Tam pri nás musel byť stále jeden zo zamestnancov, ktorý dával pozor na vypchaté exponáty. Napríklad ten škuľavý vypchatý vlk, ktorého môžete vidieť vo filme, je dar múzeu ešte od Andreja Kmeťa a je preto poistený na ozaj vysokú sumu. Preto na nás dohliadali, či s ním manipulujeme dostatočne opatrne.

V reakciách na film sa spomínalo, že je to kritika stavu múzejníctva u nás. Naozaj ste to tak zamýšľali?

To múzeum vo filme bolo len symbolom. Chceli sme skôr ukázať, čo sa dnes v našej spoločnosti deje s tými obrovskými budovami, ktoré sa vybudovali za socializmu, a ktoré dnes buď chátrajú, alebo sú v nich nejaké štátne inštitúcie, a preto svojím spôsobom chátrajú takisto, lebo sú to štátne inštitúcie, o ktorých vieme, ako fungujú. Vo filme ukazujeme smutný osud zamestnancov, pre ktorých múzeum nedostáva financie od štátu, ale zároveň sme z nich nechceli spraviť obete, ale ukázať aj ich apatiu. Mnohí ľudia v takýchto inštitúciách sú už tak zakorenení v tom ich systéme, že nie sú schopní akejkoľvek kreatívnej myšlienky. Nežijú, ale len prežívajú v zabehnutej rutine. A takých ľudí nájdete v celej spoločnosti, takže to naozaj nebolo len o múzeách. V každom prípade to nemala byť kritika ani moralizovanie. Len poukázanie na to, ako sa veci majú.

Socialistické relikty – dokáže to pochopiť divák z bývalého západného bloku?

Tak napríklad na festivale Küstendorf, kde sme za Výstavu získali hlavnú cenu, bol v porote len jeden človek, ktorý mohol tento kontext odčítať na prvú – srbský scenárista a režisér Srdjan Koljevič. Francúzsko-argentínska herečka Bérénice Bejo z oscarového filmu Artist, ako aj oscarový scenárista filmov Amores perros či Babel, mexický spisovateľ a režisér Guillermo Arriaga, však pochádzali z iných prostredí. A predsa udelili Výstave prvé miesto. Preto si myslím, že film je čitateľný aj bez toho, aby ľudia poznali lokálny kontext. Developerský boom a apatia ľudí – to pozná celý svet.

Ako to vlastne na takýchto festivaloch funguje. Dostanete nejakú spätnú väzbu – prečo ste vyhrali práve vy?

Na niektorých festivaloch sa ceny udeľujú aj s krátkym popisom, prečo ocenili práve ten-ktorý film. Tu to bolo skôr ako niekde na olympiáde – najlepší dostal zlaté, druhý strieborné a tretí bronzové vajce a žiadne ďalšie prejavy neboli. Neskôr som však mal možnosť osobne prehodiť pár slov s Kusturicom a so srbským porotcom. Keďže na festivaloch nevyhrajú vždy najlepšie filmy – niekedy treba zvoliť kompromis, pýtal som sa, ako to bolo v našom prípade. Povedali mi, že sa na víťazovi všetci zhodli. Páčilo sa im, že to nepôsobilo ako študentský film ani ako televízna snímka, ale že to bolo kino. Keďže Peter doteraz robil len dokumenty a ja som vyštudovaný animátor, tak nás to potešilo.

V publiku na festivale sedel aj slávny súčasný režisér Paolo Sorrentino. Podobne napríklad ako Wes Anderson má silný filmársky rukopis. Možno od takýchto tvorcov brať inšpiráciu bez toho, aby to bolo vykrádanie?

Zhodou okolností patria obaja títo režiséri medzi mojich obľúbených, ale filmár by nemal pozerať filmy s cieľom, že ide niečo obkukať. Jeho diela potom strácajú na pravdivosti. Samozrejme, niektoré veci preberiete prirodzene a podvedome. Iná vec sú zase dnes veľmi obľúbené popkultúrne citácie – tie však veľakrát nemusia byť z výborných snímok, ale naopak, aj z tých nevydarených. Určite však platí, že keď človek vidí naozaj dobrý film, napumpuje ho to energiou. Zrazu vie, že má zmysel robiť filmy, má chuť zlepšovať sa pracovať na sebe.

V čom by sa mala zlepšovať slovenská kinematografia? Na čom by mala pracovať?

Myslím si, že kinematografia ako celok je zaujímavá vtedy, keď je v nej diverzita. To nám na Slovensku stále chýba – napríklad viac žánrových filmov. Ešte stále sa stane, že sa investuje do nejakého megafilmu, ktorý zhltne majoritnú časť dotácií pre všetkých. Zo skúsenosti navyše vieme, že tieto megalomanské projekty takmer nikdy nedopadnú nejako slávne. Keby vznikalo viac nízkorozpočtových filmov, bola by slovenská kinematografia pestrejšia a podľa mňa aj lepšia.

Vám sa vlani podaril zaujímavý experiment so spojením viacerých krátkych filmov do celovečernej projekcie pod názvom Slovak Shorts. Ako to vlastne celé vzniklo?

My sme sa snažili dostať naše filmy Hviezda a Výstava do kina ako predfilmy. Hviezda však má 20 minút, Výstava až 35, takže ak by sa k tomu prirátal nejaký dvojhodinový film, až príliš by sa to celé natiahlo. V tom istom čase oslovil Asociáciu slovenských filmových klubov (ASFK) aj Matúš Vizár so svojím animovaným filmom Pandy, s ktorým zabodoval v Cannes, či Peter Budínsky s animákom Twins. Napokon sa teda zrodil nápad, že z toho vznikne pásmo krátkych filmov. Ako viem, ASFK má ambíciu takto posielať do kín každoročne vždy novú sériu krátkych snímok, aby predstavovali nových a nových tvorcov.

Nie je prirodzeným médiom pre krátke filmy skôr internet? Ľudia si už zvykli sledovať polhodinové filmy na monitore, navyše je zabezpečená celosvetová „distribúcia“ a vznikajú už aj modely na finančné odmeny…

Je pravda, že aj ja pozerám veľa krátkych filmov na internete, napríklad cez službu Vimeo, ktorá je viac filmársky zameraná ako povedzme YouTube. A keď je to dobrý film, bude určite dobrý aj na plátne, aj na monitore. Myslím si však, že aj krátke filmy patria na plátno. Predsa len, je to stále úplne iný zážitok, film tam inak „dýcha“. A na ten internet sa to raz aj tak určite dostane. Slovak Shorts u divákov síce na veľkom plátne nezabodovali nejako veľkolepo, ale treba zobrať do úvahy aj to, že je to vlastne pilotný projekt tohto druhu, na ktorý boli vyčlenené minimálne financie. Trailer sme si robili na kolene, na kampaň či nebodaj PR neboli prakticky žiadne peniaze.

Akým spôsobom by vlastne filmoví tvorcovia mali v súčasnosti, v dobe nových médií, distribuovať svoj film? Zdá sa, že systém kino – dvd – televízia sa uplatňuje čoraz menej.

Dnes je ideálne film posunúť na všetky dostupné platformy. Určite aj na internet, napokon dnes sú rôzne takzvané video on demand platformy, akési online videopožičovne, ktoré na veľkých trhoch dobre fungujú. Počul som, že aj YouTube má umožňovať dávať reklamu pred filmy, takže cesty na spoplatnenie sa hľadajú.

Matúš Vizár na diskusii po premietaní Slovak Shorts na Febiofeste spomínal, že za 4 tisíc videní jeho filmu Pandy cez Piano mu prišiel honorár 40 eur…

Je to tým, že my sme veľmi malá krajina s maličkým trhom. Aj na naše pomery kasový trhák, ktorý vidí cez 100-tisíc divákov, ešte nezaručuje, že je to finančne návratná záležitosť. Ale internet je globálna sieť a s tým treba vedieť pracovať. My sme napríklad dostali možnosť ísť s filmom Hviezda do Indieflix, veľkej online videopožičovne nezávislých filmov. Bohužiaľ, v tom okamihu sa ešte stále riešili hudobné práva vo filme. Nemali sme totiž podpísanú zmluvu na šírenie cez internet do celého sveta. A išlo o maličkosť – jeden z protagonistov hrá pár sekúnd na klavíri pasáž z Aphex Twin. Kým sa to však byrokraticky vyriešilo s hudobnými vydavateľstvami, prešlo pol roka a už bolo neskoro. Chcem tým povedať, že takéto príležitosti sú. V zahraničí. U nás to cez internet môže vyjsť jedine tak, že sa vaše video stane virálne – začnú ho masovo zdieľať ľudia na sociálnych sieťach. Vtedy môžete spraviť čísla cez pol milióna videní, čo už prinesie nejaké financie.

Aké slovenské filmy majú šancu uspieť vo svete cez internet?

Kým slovenský klubový film má šancu uspieť skôr na medzinárodných festivaloch, na internete dnes môže uspieť takmer všetko. Najmä tie virálne videá, ktoré majú od artových snímok ďaleko, ale to neznamená, že to nemôžu byť dobré veci.

Dá sa teda pri filmárskej profesii na Slovensku hovoriť o zisku či návratnosti vynaložených prostriedkov?

Podľa mňa pre väčšinu filmárov na Slovensku sú filmy hobby.

Takže sa musia živiť aj inak. Vy sa okrem voľnej tvorby, ilustrátorskej či filmárskej, venujete aj reklame. Viete si to ustrážiť? Nezabíja reklamná práca kreativitu, chuť do inej tvorby?

Snažím sa deliť si to tak, aby som polovicu pracovného času venoval aktivitám, ktoré mi zarábajú na živobytie, a druhú polovicu voľnej tvorbe. Zatiaľ sa mi to darí, uvidím však, čo prinesie budúcnosť. Aj reklamné projekty sa však snažím robiť tak, aby ma to bavilo a aby výsledok bol aj podľa mňa na dobrej úrovni.

Ako vnímate filmársku kontinuitu? U nás sa hovorilo o silnej novej generácii dokumentaristov, ale aj animátorov. Vy ste už nejaký čas preč zo školy, ale stále v kontakte s mladšími. Naštartovali festivalové úspechy tridsiatnikov a štyridsiatnikov aj mladých?

Určite. Sledujem to a vznikajú stále nové, zaujímavé veci. Keď hovoríme o animácii, ktorá mi je bližšia, sledujem už dlhší čas aj to, že mladí majú okrem domácich vplyvov úplne prirodzene aj zahraničné. Oni naozaj odmalička vyrastali na animovaných sitcomoch. Keď som pred pár rokmi napríklad učil na jednej strednej škole animovanej tvorby, tak tam decká cez prestávky a niekedy aj cez hodiny pozerali americký kreslený seriál Family Guy. Pre takéto projekty tu pomaly vzniká publikum, príležitosť teda dúfam dostanú aj tvorcovia. Pokusy o sitcom už boli, v súčasnosti sa pracuje aj na viacerých celovečerných animovaných filmoch. Posledný na Slovensku totiž vznikol vari pred tridsiatimi rokmi.

Ako filmár sa teda pozeráte na budúcnosť remesla s optimizmom?

Sám som zvedavý, kam to bude smerovať. Podľa posledných štatistík návštevnosť v slovenských kinách vlani stúpla, čo je super správa. Tie zmeny však prebiehajú už dlho a kino bude časom asi naozaj akýsi luxus – zážitok, ktorý si človek dopraje pri výnimočných filmoch. Hlavné je, aby sa robilo čo najviac a čo najrozmanitejších filmov. Nech je do toho kina na čo ísť.

Andrej Kolenčík

  • režisér a animátor
  • narodil sa v roku 1984 v Bratislave, vyštudoval grafický dizajn na ŠÚV a animovanú tvorbu na VŠMU v Bratislave
  • je režisérom hraných, dokumentárnych a animovaných filmov, hudobných klipov a reklám, je popularizátorom a tvorcom autorského komiksu, pracuje tiež ako ilustrátor
  • spoluzakladal festival animovaných filmov Fest Anča a šesť rokov bol jeho programovým riaditeľom
  • jeho krátky dokumentárny film Hviezda a krátky hraný film Výstava získali ocenenia na viacerých európskych filmových festivaloch, jeho samotného vybrali tento rok do sekcie Talents na filmovom festivale Berlinale
  • vlani získal za animovaný reklamný spot pre spoločnosť Slovnaft reklamné ocenenie Bronzový klinec
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

30 31 Amanita Design - Samorost 3

Fest Anča ponúkne aj herný raj

01.07.2016 09:00

Novú synagógu v Žiline budú v piatok a sobotu počas Festu Anča okupovať profesionálni vývojári videohier a nadšenci.

Emilia Clarke a Sam Claflin vo filme Predtým, ako som ťa poznala .

Filmové premiéry: Romanca s matkou drakov z Hry o tróny aj vášne spejúce k tragédii

30.06.2016 16:00

Slovenské kiná od štvrtka ponúkajú mysterióznu drámu Oslnení slnkom s Tildou Swinton aj dráždivou Dakotou Johnson či temnú komédiu o nájomnom vrahovi Schneider vs. Bax.

Kelli Garner v hlavnej úlohe filmu tajný život Marilyn Monroe.

Televízne tipy Pravdy: Tajný život Marilyn Monroe, Jude Law a nacistický poklad

30.06.2016 14:00

Nenechajte si ujsť to najlepšie z televíznych programov od 30. júna do 2. júla. Televízne tipy pre vás vybrala redaktorka Magazínu Katarína Sedláková.

Súťaž - Cestovateľské leto s Pravdou
Peniaze, jen, libra, dolár euro

MMF: Neistota okolo brexitu zasiahne rast globálnej ekonomiky

01.07.2016 09:36

Neistota okolo chystaného vystúpenia Británie z Európskej únie zbrzdí v krátkodobom výhľade hospodársky rast Británie aj zvyšku Európy.

Peniaze, euro, ekonomika

S&P pre brexit znížila rating Európskej únie

01.07.2016 07:50

S&P znížila rating dlhodobých úverových záväzkov Európskej únie o jeden stupeň na úroveň AA z doterajšieho AA+.

Daniel Fried, diplomat

Americký diplomat: Lajčák na čele OSN? Je uznávaný diplomat

01.07.2016 07:00

Pri uplatňovaní sankcií treba mať trpezlivosť, zdôraznil v rozhovore pre Pravdu Daniel Fried, koordinátor politiky sankcií na americkom ministerstve zahraničných vecí.

kolona, Strečno

Dopravu cez Strečno spomaľuje kosenie

01.07.2016 07:00

Asi týždeň potrvajú práce na ceste medzi Žilinou a Vrútkami. V rámci letnej údržby dali cestári pokosiť trávu pri krajnici. Vznikajú však zdržania a kolóny.