Spojil ich aj Mečiar
Keď sa do kín dostal dokument Slepé lásky, režisér Dušan Hanák o ňom povedal: ,,Pri filmoch mojich bývalých študentov dokumentaristov pociťujem čosi ako satisfakciu. Je to generácia, ktorá svojimi filmami dokazuje, že kontinuita hodnôt je uskutočniteľná aj na Slovensku; to je príjemné zistenie." Hanák kedysi nakrútil celovečerné dokumenty Obrazy starého sveta a Papierové hlavy. Filmy, ktoré spravili Slovensku výborné meno v zahraničí. Teraz sa to darí dokumentom spoločnosti Artileria.
Slepé lásky v réžii Juraja Lehotského mali premiéru koncom marca minulého roka. O dva mesiace neskôr získali cenu Federácie artových kín na festivale v Cannes. Lenže už to, že sa na slávny festival dostali, bol obrovský úspech. Veď v Cannes sa predtým 37 rokov nepremietal nijaký slovenský titul.
Artileria zabodovala už v roku 2006 Inými svetmi. Bol to vôbec prvý dokument v histórii karlovarského festivalu, ktorý získal cenu divákov. Jeho režisérom bol Marko Škop. Jeden z majiteľov spoločnosti, v ktorej snímka vznikla.
,,Artileriu sme založili preto, lebo sme chceli skúsiť robiť vlastné náročnejšie projekty a verili sme, že sa o ne dokážeme postarať aj z produkčného hľadiska. Napokon, robili sme to už pri našich školských filmoch," povedal Škop. Nakrúcať na kolene a za vlastné sa naučil počas štúdia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. ,,Začal som študovať za mečiarizmu. Paradoxne, toto nešťastné obdobie sa podpísalo pod to, že tí, čo vtedy chodili do školy, majú dnes vlastné firmy a viac-menej úspešne sa venujú filmovej tvorbe alebo podnikaniu v komerčnej sfére."
VŠMU bola vtedy v nemilosti a nemohla študentom vytvoriť veľkorysé podmienky na ich projekty, čo trápilo aj pedagógov. Ale Marko Škop tvrdí, že bez nej by nebol schopný nakrútiť nijaký film. A ak, tak len ako amatérsky nadšenec. ,,Debatovanie o filmoch s profesormi a spolužiakmi mi nesmierne prospelo. A hlavne sme boli prinútení robiť cvičenia a nakrúcať. Tlačili nás do práce a na tom sme sa učili. Z produkčného hľadiska nám na začiatku veľmi pomáhal Ivo Brachtl."
PR manažér, financmajster a strážca kvality
Škop už na svojich školských filmoch spolupracoval s kameramanom Jánom Melišom a strihačom Františkom Krähenbielom. Táto partia sa neskôr združila pod značkou Artileria. Podľa Meliša bola jedným z dôvodov založenia spoločnosti aj nepriaznivá situácia v Slovenskej televízii. ,,Verejnoprávna televízia nefungovala tak, ako mala. Boli tam pre nás zatvorené dvere. A zároveň sme chceli robiť autorské dokumentárne filmy podľa vlastných podmienok, bez obmedzení zvonka," uviedol Meliš.
Krähenbiel okrem ,,tvorivých kŕčov" STV a zlej finančnej situácie VŠMU za Mečiarovej vlády pripomenul aj ,,sprivatizovanie a rozkradnutie" štúdií a ateliérov na Kolibe. ,,Tvorba v tom čase vyzerala tak, že sme dostali dvetisíc korún, maximálne päťtisíc, alebo jeden kotúč filmového materiálu (asi desať minút) a mali sme nakrútiť film. Takže sme si všetci navzájom pomáhali, ako sme mohli. Objavili sme v sebe obrovskú súdržnosť a chuť pracovať napriek všeobecnému marazmu v spoločnosti," povedal Krähenbiel.
Každý z trojice Škop-Meliš-Krähenbiel mal vraj väčšie schopnosti a skúsenosti s inou fázou vzniku filmu, takže cez Artileriu vedeli spolu dôkladne pokryť celú výrobu. ,,Marko sa osvedčil ako tvorca projektov a PR manažér, Janko ako plánovač výroby a skvelý financmajster, ja ako majster postprodukcie a strážca kvality," vysvetlil Krähenbiel.
Do sveta cez Iné svety
Prvým veľkým projektom Artilerie boli Iné svety. Mozaikovitý dokument z malého Babylonu východného Slovenska. Producenti naň získali peniaze zo slovenského ministerstva kultúry, z Českej televízie a z českej spoločnosti Studio Mirage. Režisérom bol Škop a práca na snímke trvala tri a pol roka.
Potom však prišiel festival v Karlových Varoch a s ním cena divákov a Zvláštne uznanie. ,,Nerátali sme s tým. Nevedeli sme s istotou, či Iné svety nie sú iba lokálnym filmom. Či ho v zahraničí pochopia a bude tam ľudí baviť. Vo Varoch však bola veľmi príjemná atmosféra a diváci sa naladili na našu strunu," zaspomínal si Meliš.
Pre Škopa bol karlovarský úspech šokujúci. Zasiahol však aj širšiu filmársku obec. ,,Český dokumentarista Miroslav Janek to označil za obrovskú vzpruhu, že dokumentárny film dokázal získať divácku cenu. Vo Varoch sme dostali ešte jedno ocenenie. A potom sa začal výrazne prejavovať záujem o Iné svety," uviedol Škop. ,,Počas pol roka som každý druhý deň chodil na poštu s balíčkami a posielal film do sveta. Ten festival bol zlomový. Pred ním som sám vyhľadával kompetentných ľudí a kontaktoval zahraničné prehliadky. Po karlovarskom festivale sa už ozývali oni. Odrazu sme boli na inej úrovni. Otvorili sa nám dvere."
Tvorcovia začali chodiť častejšie do sveta. Na trhové podujatia a festivaly. Ale nezabávali sa tam. Propagácia hotového filmu spolu so snahou o jeho medzinárodné uplatnenie stojí nielen čas a energiu, ale aj peniaze. ,,Dokončiť film je veľké umenie a rovnaké umenie je ho potom spropagovať a predať," poznamenal Meliš.
Artileria navyše nerobí komerčné filmy, takže aj keď majú tieto dokumenty festivalový úspech, o ziskoch sa hovoriť nedá.
Slepé lásky otvárali oči
Do projektu Slepé lásky museli producenti vložiť aj vlastné peniaze, a hoci od premiéry filmu ubehol už takmer rok a pol, vklad sa im ešte celkom nevrátil. Napriek tomu, že snímku premietajú kiná desiatich krajín sveta. ,,Je to artový film, nechodia naň masy ľudí, čo sme ani nemohli čakať. Je však skvelé, že pozitívne reakcie dostávame denne. A teší nás aj festivalový ohlas," zhodnotil Škop.
Režisér Juraj Lehotský pôvodne pripravoval Slepé lásky v produkčnej spoločnosti Atelier.doc. Artileria projekt prevzala, keď sa na ňu Lehotský a priatelia z Atelier.doc obrátili, pretože sa ďalšia výroba mohla pozastaviť. Marko Škop sa potom pri zháňaní peňazí na film stretával s názormi, že dokumentov o nevidiacich je na trhu veľa.
,,Hovoril som tým ľuďom, prečo sú práve Slepé lásky zaujímavé. Že Juraj Lehotský má úžasný zmysel pre emóciu, krásu detailu, humor a absurditu. Pozreli si ukážku z filmu a súhlasili. Neverili však, že by to mohlo byť také pútavé v celovečernej dĺžke. Teraz je už situácia iná a dostávam otázky, na čom novom Juraj pracuje a kedy to bude hotové," vysvetlil Škop.
Tomu, že Slepé lásky môžu dosiahnuť na najvyššie méty, začal veriť v čase, keď vznikol hrubý zostrih filmu. ,,Najprv som bojoval o to, aby sa dokument objavil na berlínskom festivale. Niekoľko ráz som volal do sekcie Forum, ktorá je súčasťou Berlinale. Ale s hrubým zostrihom filmu nám to v Berlíne nevyšlo, a tak sme sa s hotovým filmom pokúsili o Cannes. Tam ho nešťastne vyradili v prvom kole sekcie Critics' Week, bez toho, aby ho posúdila komisia. Neskôr sa nám za to milo ospravedlnili. A film sa v Cannes napokon podarilo vrátiť do hry v rámci zaujímavejšej sekcie Directors' Fortnight," objasnil Marko Škop.
Slepé lásky získali v Cannes cenu Federácie artových kín. A to opäť vyvolalo vlnu záujmu. Z titulu sa stal festivalový bežec a premietli ho na prehliadkach v Toronte, Karlových Varoch, Londýne, Rotterdame, Montreale či Melbourne.
Jeden pohárik
Festivalový bežec môže byť aj z nového filmu Artilerie. Dokument Osadné vznikol v koprodukcii s českou spoločnosťou Hypermarket Film a STV. Do kín sa dostane 3. septembra. Ale už pred týždňom zaň režisér Marko Škop získal cenu za najlepší dokument nad 30 minút na festivale v Karlových Varoch.
Pre Škopa bolo dôležité zistiť aj to, ako film prijmú starosta obce Osadné Ladislav Mikuláško a pravoslávny kňaz Peter Soroka. Teda tí, o ktorých dokument rozpráva.
,,Dopadlo to dobre," odtajnil režisér. ,,Najkrajšia bola starostova manželka Miluška. Dopozerala film o jedenástej dopoludnia a so slzami v očiach povedala: Ďakujeme, chlapci, na to si spolu musíme dať jeden pohárik."
Kto sú Škop, Meliš a Krähenbiel
Marko Škop
Pochádza z Prešova. V roku 1996 absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v roku 2001 dokumentárnu tvorbu na Vysokej škole múzických umení. Režíroval napríklad filmy Ochrana úradu, Rómsky dom, Iné svety, Osadné. S Jurajom Johanidesom nakrútil dokument Slávnosť osamelej palmy, ktorý je poctou režisérovi Elovi Havettovi.
Ján Meliš
Narodil sa v Nových Zámkoch a vyštudoval odbor filmovej a televíznej kamery na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Ako kameraman a producent spolupracoval na filmoch Osadné, Iné svety, Slávnosť osamelej palmy či Vtedy na východe (réžia: Jaroslav Vojtek). V pozícii kameramana robil napríklad na snímkach Optimista (réžia: Dušan Trančík), Mesto lietajúcich slov (réžia: Tina Diosi) alebo Propeler (réžia: Pavol Korec).
František Krähenbiel
Rodák z Partizánskeho vyštudoval teoretickú informatiku a programovacie systémy na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave a strihovú skladbu na Vysokej škole múzických umení. Ako strihač a producent spolupracoval na Škopových filmoch Iné svety a Osadné, aj na Slepých láskach režiséra Juraja Lehotského. Ďalšie Škopove filmy Rómsky dom, Deň človeka pod hviezdami či Ochrana úradu iba strihal. Podobne ako snímku Anjeli plačú režisérky Zuzany Piussi.
Celovečerné dokumenty spoločnosti Artileria
Iné svety (2006)
Režisér Marko Škop charakterizoval dokument Iné svety ako ,,film o tom, že princíp stvorenstva v rozmanitosti je to najkrajšie, čo môže byť". V snímke pozoruje šiestich ľudí z regiónu Šariša a snaží sa zachytiť ich prístup k životu v podmienkach moderného sveta, v ktorom sa skracujú vzdialenosti a vymazávajú rozdiely.
Negatívne vplyvy globalizácie vtipne a so šarmom kritizuje Ján Lazorík. V dokumente vystupuje aj rusínsky karikaturista Fedor Vico. Vedie rusínske futbalové družstvo, ktoré je však zložené prevažne z rómskych chlapcov.
Mladú generáciu v snímke zastupuje Stano Čorej, moderný chalan z bohatej rodiny, ktorý sa venuje hudbe. Na druhej strane je folklorista Tono Triščík, ktorý má rodinu a túži po vlastnom byte. Ďalšími postavami sú Róm Ignác Červenák a Židovka Katarína Hrehorčáková.
Film získal napríklad divácku cenu a Zvláštne uznanie na festivale v Karlových Varoch, slovenskú národnú filmovú cenu Slnko v sieti za najlepší dokumentárny film, Igrica za najlepší dokument, Holubicu za talent na festivale Dok-Leipzig alebo Euro Media Award vo Viedni.
Slepé lásky (2008)
Režisér Juraj Lehotský nakrútil film o vnímaní, túžbach, predstavách a vzťahoch nevidomých ľudí. Slepé lásky obsahujú štyri príbehy. Tínedžerka Zuzana je hrdinkou jedného z nich. Je trochu osamelá, túži po kontakte, predstavuje si, ako môže vyzerať vzťah s chlapcom. No zároveň sa bojí osobného stretnutia s potenciálnym priateľom. Miluje vážnu hudbu a je plná očakávaní. Život sa pre ňu ešte len začína.
To Elena je už ďalej. Čaká prvé dieťa a predstavuje si, aké to všetko bude. Róm Miro zatiaľ namáhavo bojuje o priazeň Moniky. A je tu aj učiteľ hudby Peter, ktorý žije so svojou ženou už dlho. On rád fantazíruje a prežíva neobyčajné príbehy, ona zatiaľ sedí v obývačke a pletie mu sveter. Peter je azda najveselšou postavou filmu. Ale ani ostatným nechýba vnútorná energia a chuť prekonávať prekážky.
Výber z ocenení: cena Federácie artových kín z festivalu v Cannes, Zlatá tajga z festivalu Spirit of Fire Chanty-Mansijsk, Zlaté oko za najlepší dokument z festivalu v Zürichu, cena FIPRESCI z festivalu Motovun, Grand Prix Cinessonne z festivalu v Essonne, Zvláštne uznanie v kategórii dokumentárny film z festivalu FICCO v Mexico City alebo Cena slovenskej filmovej kritiky.
Osadné (2009)
Marko Škop sa opäť vrátil na východné Slovensko, do hraničného regiónu Európskej únie. Film sa odohráva v obci Osadné, o ktorej síce existuje veselá pesnička, ale zdá sa, že osud samotnej dediny už taký veselý nie je. Je v nej čoraz menej mladých ľudí a predstavitelia Osadného sa rozhodli, že s tým niečo urobia. Chcú obec zviditeľniť. Podporiť cestovný ruch a zastaviť odlev mladých obyvateľov.
Starosta Ladislav Mikuláško a pravoslávny kňaz Peter Soroka sa dajú dokopy s rusínskym aktivistom Fedorom Vicom a začnú konať. Hľadajú podporu u poslanca Európskeho parlamentu Milana Gaľu, ktorý ich napokon pozve priamo do Bruselu. Trojica sa tam vydá s cieľom lobovať pre Osadné. Potrebujú dom smútku, hodilo by sa aj duchovné centrum.
Bruselská misia síce nedopadne celkom podľa plánov, ale obyvatelia Osadného sa postarajú o sympatické gesto.
Osadné získalo Cenu za najlepší dokumentárny film nad 30 minút na festivale v Karlových Varoch.
