Najväčší nepriatelia filmu? Pokrok a čas

V seriáli Pravdy s názvom Ako sa robí... postupne nazrieme do zákulisia sveta umenia a kultúry a priblížime, ako sa napríklad robia titulky k filmom, pripravuje festival, divadelná hra, televízny seriál či ako vzniká socha. V dnešnej časti prinášame pohľad do zákulisia digitalizácie filmu.

09.07.2014 15:00
Digitalizácia filmu Foto: ,
Najnáročnejšou etapou digitalizácie je reštaurácia obrazu. Odstraňujú sa pri nej najrôznejšie poškodenia.
debata

Pamätáte si ešte na Filmárika a Filmušku? To máte šťastie. Vysvetliť ďalším generáciám, prečo majú po bokoch tie „biele okienka“, už totiž vôbec nebude jednoduché. Celuloidový filmový pás, od ktorého tvorcovia odvodili ich podobu, pomaly, ale iste odchádza do zabudnutia. V praxi ho nahrádzajú nové digitálne médiá, vďaka ktorým sa premietanie stáva lacnejším a skladovanie filmov menej náročným aj bezpečnejším. Čo sa však stane s tisíckami skvelých snímok, ktoré tento pokrok zmeškali? Odpoveďou je digitalizácia. Náročný proces, vďaka ktorému filmové skvosty minulosti môžu dosiahnuť bájnu „nesmrteľnosť“.

Z diskotéky vesmírny koráb

„Digitalizácia filmu je prenesenie analógových obrázkov a zvuku do digitálnej podoby tak, aby sme ich mohli sledovať aj v budúcnosti,“ vysvetľuje v skratke zložitý proces Peter Csordás, ktorý je popredným odborníkom na filmové technológie. Nevyhnutnosť aj výhody prenosu filmov z tradičných kotúčov na praktickejšie médiá dneška pochopili slovenskí znalci z oblasti audiovízie už dávno. V hre bola totiž budúcnosť bohatého dedičstva slovenskej kinematografie, ktoré aj v tých najlepších archívnych podmienkach ohrozujú plesne či únava materiálu. Presadiť v slovenských pomeroch finančne, technicky aj personálne náročný projekt v oblasti kultúry, je však zdĺhavý a komplikovaný proces.

Definitívne kontúry projekt získal v marci roku 2012, keď Slovenský filmový ústav (v spolupráci s Rozhlasom a televíziou Slovenska) podpísal so štátom zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku vo výške vyše 24 miliónov eur (neskôr upravené na 22,5 mil. eur). Veľká časť tejto sumy bola určená na vybudovanie miesta, kde by sa samotná digitalizácia konala, keďže už existujúce pracovisko v RTVS na túto prácu samo nestačí. Voľba padla na podzemné priestory bratislavského kina Lumiére, ktoré v minulosti slúžili napríklad aj diskotéke. Tomu však už v marci, keď stredisko spustilo svoju činnosť, nič nenasvedčovalo. Zo všetkého najviac dnes azda pripomína interiéry vesmírneho korábu z akéhosi sci-fi filmu. Ako sa tu teda prenášajú perly filmových archívov do ríše bitov a bajtov?

Celý proces sa v skutočnosti začína ešte dávno predtým, ako sa film do digitalizačného centra dostane. „Kotúč starého filmu musí byť v prvom rade laboratórne pripravený. Ako film starne, tak sa aj skracuje, zlepky už nedržia pokope, a tak by sa mohol film v skeneri roztrhať či doslova rozpadnúť,“ vysvetľuje Peter Csordás. Táto príprava sa odohráva vo filmových laboratóriách v Zlíne a zahŕňa aj výrobu novej kópie filmu. Samotná digitalizácia sa začína v už spomínanom skeneri. „Obrazová a zvuková zložka sa skenujú do digitálnej podoby oddelene. Všetko sa opäť spojí v strižni, kde sa tiež vyhotovia záznamy o poškodeniach a skontrolujú sa možné chyby, ako napríklad nesprávne radenie kotúčov pri skenovaní,“ hovorí Csordás. Ku chybám podľa neho pri digitalizácii takmer nedochádza, opatrnosť sa však nezanedbáva. „Snažili sme sa minimalizovať akékoľvek riziko poškodenia, na prístrojoch sa napríklad robia aj testy na škrabanie a podobne.“

Digitálnu verziu filmu následne čaká kontrolná projekcia. Potom sa obraz a zvuk opäť rozdelia, aby sa podrobili tej najťažšej etape – reštaurácii. „Časovo mimoriadne náročná je reštaurácia obrazu, preto máme najväčší počet zamestnancov práve z radov retušérov.“ Zreštaurovaný film prejde poslednými korekciami a potom už vzniká takzvaný digitálny master aj jeho verzie pre kiná, televíziu či internet.

Klasickým filmovým kotúčom definitívne... Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Digitalizácia filmu Klasickým filmovým kotúčom definitívne odzvonilo. Filmy sa musia presunúť do sveta jednotiek a núl.

Nič nie je navždy

„Distribúcia filmov klasickými kópiami sa definitívne skončila, výrobcovia filmovej techniky ukončujú produkciu. Vlastne sa nám podarilo kúpiť vôbec posledné 35 mm projektory,“ vysvetľuje Peter Csordás, prečo neradno otáľať. Ani digitalizácia však nie je „navždy“. Odborník priznáva, že životnosť digitálnej kópie je v skutočnosti ešte kratšia. „Doterajšie materiály majú výrobcami udávanú životnosť 500 až 700 rokov, my sa skromnejšie držíme rozpätia 100 až 300. Médium, na ktoré sa ukladá digitál, má však podstatne kratšiu výdrž. Jeho nevýhodou je aj takzvaná migrácia – svet sa od jedného súboru, nosiča či systému presunie k novému a my musíme s ním. Ten starý totiž následne prestane existovať,“ opisuje Csordás vedľajšie dôsledky pokroku, ktorý už poslal do ríše spomienok diskety, kazety či videoprehrávače. Útechou je schopnosť poloautomatickej obnovy – digitálny systém si sám ustriehne, kedy uplynie životnosť tej-ktorej generácie médií a automaticky vytvára kópiu na novú.

Záchrana filmového dedičstva je nekonečný proces. Projekt Digitálna audiovízia má však životnosť jasne ohraničenú. Takmer 58– tisíc hraných, dokumentárnych aj animovaných filmov či spravodajských dokrútok by mali pracoviská pod kinom Lumiére a v RTVS zdigitalizovať do jesene roku 2015. Ďalších päť rokov bude plynúť lehota udržiavania, keď budú práce s menším počtom zamestnancov pokračovať.

Čo bude ďalej, ukáže až čas. Plodmi digitalizácie sa však možno potešiť už dnes. „Naše výsledky môže vidieť každý v podobe DVD edície Slovenského filmového ústavu, ktorá prináša významné filmy slovenskej kinematografie v reštaurovanej podobe. Doteraz sme už zdigitalizovali minimálne sto objektov, prezentujú sa aj v televízii či na veľkých filmových festivaloch,“ dodáva Csordás. Za všetky spomeňme snímky Slnko v sieti (1962) Štefana Uhra či Kým sa skončí táto noc (1965) Petra Solana.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #digitalizácia #Ako sa robí #filmová technika