Ľudia verzus opice. Na čej ste strane?

Pomoc nepriateľovi

Ubehlo už desať rokov odkedy sa opice, ktoré vďaka pokusom s liekmi na alzheimera dosiahli desivý stupeň inteligencie, oddelili od ľudí. No kým ony prežívajú nebývalý rozmach, človek sa prepadá na okraj vymretia. Umelo vytvorený vírus sa obrátil proti svojim stvoriteľom a zanechal nažive len hŕstku imúnnych jedincov. Tí sa pod vedením ambiciózneho Dreyfusa (Gary Oldman) sústredia v opevnenom centre a z posledných síl bojujú o osud svojho pokolenia.

Vízia obnovenia elektrického prúdu pomocou neďalekej priehrady vyženie malú skupinku pod vedením empatického Malcolma (Jason Clarke) na prieskum. Narazia však na silných protivníkov – inteligentné, organizované a vysoko nebezpečné ľudoopy, bez ktorých súhlasu neprežijú.

Pre opice by nebolo ťažké využiť nešťastie svojho odvekého soka a zadupať oslabenú ľudskú rasu do zeme. Na ich čele však stojí Caesar (Andy Serkis), ktorý má pre ľudí slabosť aj pochopenie. Jeho rozhodnutie pomôcť nepriateľom sa stane zámienkou mocenského boja v len naoko jednotných opičích radoch. Skutočná evolúcia, počas ktorej sa opice stanú samy sebe „človekom“, sa ešte len začína.

Rodinný film?

Očakávania fanúšikov poslednej Planéty opíc boli naozaj veľké. Napriek mnohým kvalitám však film všetky nesplní, a tak je možno namieste začať trochou kritiky. Veľká škoda, že sa tvorcovia neodvážili zájsť ešte o kus ďalej za hranice konvencií kasových trhákov. Bolo by skvelé, ak by Matt Reeves s Planétou opíc dokázal urobiť niečo podobné ako Christopher Nolan, keď povýšil „komiksovku“ o netopierom mužovi na triler, pri ktorom sa zrýchľuje dych aj najväčšiemu skeptikovi.

Silný motív súboja príbuzných, a predsa sa vylučujúcich druhov, má azda ešte väčší potenciál. Má totiž nápadný presah do reality, a tak aj jedinečnú šancu pohrávať sa s divákovými sympatiami – napokon, kto by si aspoň raz nezaželal, „aby to tie opice ľuďom konečne vytmavili“?

Námet by bezpečne uniesol aj temnejšie, vypätejšie spracovanie. Také, ktoré by (aj napriek viacerým dômyselným zvratom) toľko nepripomínalo štandardizovaný rodinný film. Pomohli by aj detaily – napríklad hudba, ktorá by nekopírovala náladu na plátne, ale pridávala vlastnú hodnotu a názor. Za nesprávny koniec ťahá aj ústredná rodinka „dobrých ľudí“. Okrem Malcolma a s výnimkou niekoľkých neoriginálnych zásahov do deja má len funkciu bezobsažnej výplne.

Tromfy sú na strane opíc

To, na čo sa divák skutočne sústredí a po čo si do kina vlastne prišiel, sú však opice. A tromfy sú jednoznačne na ich strane – úchvatné triky, výborné výkony hercov za snímačmi pohybov a tiež hĺbka ich motívov, ktorá by sa azda bez preháňania dala nazvať až „filozofickou“.

Tu spočíva sila Planéty opíc a aj jej výnimočnosť. S prerodom zvierat na humanoidov akoby sme totiž tak trochu spoznávali aj samých seba. Je v tom niečo desivé aj zahanbujúce, keď sa pokrok zvierat dá zmerať stupňom ich sebeckosti a vynaliezavej zákernosti. K zvlášť vydareným patrí napríklad scéna, kde nenávisťou k ľuďom posadnutý Koba prekabáti ozbrojencov predstieraním, že je len hlúpa cirkusová opica. Ak by k dokonalosti opiciam ešte predsa niečo mohlo pomôcť, bol by to iste tlmenejší rečový prejav. Načo diváka, ktorý je horko-ťažko ochotný uveriť tomu, že opice hovoria po anglicky, dráždiť bezchybným skloňovaním?

Film tiež poteší diváka so zmyslom pre detail viacerými nenápadnými odkazmi a cieľavedomou prácou s obrazom. Pobaví aj nie celkom originálny, no stále efektný nápad zakončiť film rovnakým obrazom, akým sa začal. Nebojte sa však, že vám ktosi práve prezradil, ako to všetko dopadne. Veľké finále príde do kín až v roku 2016.