Generálova dcéra
O svojom pôvode hovorí: "Môj dedo bol jednak zo šľachtickej rodiny a jednak bol ruský biely generál (takto označovali cársku armádu). Keď to červení vyhrali, musel odísť, lebo bielych generálov vešali. Zdrhol do Turecka, keďže Turci brali emigrantov. Potom prezident Masaryk povedal, že deti ruských emigrantov nechá vyštudovať vysokú školu, a to rozhodlo. Takto sa dostala moja rodina do Česka. V čase protektorátu, keď tak strašne zatvárali ľudí, môj otec, ktorý bol našťastie Estónec, mohol vycestovať a najbližšie bolo Slovensko. Potom sme žili v Trenčíne a ako každé dievča zo slušnej rodiny som mala chodiť na klavír, takže ma tam zapísali k jednej pani, ktorá patrila k trenčianskej honorácii. Táto veľmi slušná hogo-fogo pani sa raz neudržala a povedala mi, pamätám si to dodnes, Nataška, hráš to ako prasa.“
Ako vidno, humor Natašu Tanskú neopúšťal ani v jej striebornom veku, keď bola takmer upútaná na lôžko v jednom domove seniorov v Prahe. Mala tam síce svoj apartmán, ale inak bola uväznená v samote i chorobe. Tam sme ju koncom mája navštívili spolu s Máriou Števkovou, jej dlhoročnou priateľkou, editorkou a vydavateľkou jej diela na Slovensku. Ležala s hlavou opretou o vankúš a odmietla kameru, hoci v detstve začínala ako dieťa priamo pred ňou.
Herečkou? V žiadnom prípade
„To bola neskutočná náhoda: žili sme v Zlíne a vtedy tam bol prvý raz filmový festival,“ spomína Tanská, ktorú si tu všimli filmári a obsadili ju do úlohy Barunky v Babičke (1940). "Prišiel list od Lucerna filmu, že ma pozývajú na skúšku. Na to môj otec povedal, v žiadnom prípade, decko bude rozmaznané, iba cez moju mŕtvolu. Vymyslel si trik, že dobre, prídeme, ale iba za obrovský honorár, aký dostávali iba národní umelci. A predstavte si, že nám to aj dali. Taký honorár ako sama predstaviteľka Babičky. Okrem Babičky som účinkovala aj v Předtuche, Krakatite, Bielej tme a potom som ťažko ochorela. Keď som sa pozviechala, tak som vyštudovala FAMU a na VŠMU dramaturgiu a potom si ma vypýtali do Kultúrneho života.“
Bez detí, ale sama dieťaťom
V roku 1964 Nataša Tanská debutovala hneď dvoma knihami: dospeláckou Dvaja v tráve a knihou pre deti Počkaj, ešte nehráme!, ktorá bola jedným z prvých titulov Klubu mladých čitateľov vydavateľstva Mladé letá.
Nataša Tanská pracovala v časopise Roháč, na filmovej Kolibe a už v spomínanom Kultúrnom živote. "Kultúrny život ani v čase komunizmu nepodliehal režimu. Ľudia v ňom hovorili objektívne a nepodliehali ideológii. Mala som na starosti divadlo, a to bolo veľmi fajn, lebo Národné divadlo sa usilovalo budovať objektívny repertoár. No niektorým sa to vypomstilo, lebo boli zatvorení, napríklad Jozef Bžoch a ďalší. Môžem sa pochváliť? Peter Karvaš povedal vetu, na ktorú nikdy nezabudnem. Keď som napísala knižku Postkriptá a Karvaš o nej mal referovať, povedal: To nie je kniha, to je udalosť. Dodnes sa z toho radujem. Odvtedy si pamätám, že človek má byť voči druhým predovšetkým pozitívny. A povedať im to.“
Po roku 1969 sa presťahovala do Prahy. To už mala za sebou knihy Mama, urob iné ticho, S dievčiskom sa nehráme a ďalšie knihy pre deti, ktoré nemala, jej manžel však tvrdil, že sama je dieťaťom.
"Najradšej mám deti okolo štyroch rokov. Keď sú menšie, tak ešte ničomu nerozumejú a v škole ich už všelijako dirigujú.“
Fenoménom sa stali televízni Puf a Muf. K ich popularite okrem autorkinho humoru prispela aj kresliarska virtuozita Viktora Kubala. "Puf a Muf sa predkladali (do 11 jazykov) a boli veľmi obľúbení u detí. Tá knižka sa mi veľmi dobre písala. Na rozdiel od snobov, ktorí sa na televíziu pozerajú zvrchu, hovorím, že televízia je to, čo ma zachraňuje, pretože cez ňu sa zapájam do života, sú tam správy, programy s inými ľuďmi, takže mám pocit, že tam patrím, lebo už môžem byť iba tu v tej izbe.“
Takto potíšku nás 16. júla opustila Nataša Tanská, veľká dáma česko-slovenského filmu i literatúry. Ostala po nej neopakovateľná noblesa, ktorá sa nedá naučiť, ktorá sa dá iba autenticky žiť.
