Ten patril k favoritom prehliadky, hoci trvá 338 minút, teda vyše päť a pol hodiny. Okrem prestížnej ceny získava víťaz aj finančnú prémiu – 90-tisíc švajčiarskych frankov (asi 74-tisíc eur), ktoré si rozdelia režisér a producent.
Diazov čiernobiely film sa odohráva v roku 1972 na Filipínach, kde sa dejú záhadné veci. „Z lesa je počuť náreky, kravy sú rozsekané na kúsky, na križovatke nájdu muža, ktorý vykrvácal, a domy líhajú popolom. Vojenské operácie sú na dennom poriadku. Krajinu ovládajú brutálne milície. Prezident Ferdinand E. Marcos vydáva proklamáciu číslo 1 081, čím sa celá krajina ocitá v stannom práve,“ píše o filme festivalový katalóg. Marcos začínal ako demokratický politik, postupne sa však jeho režim menil na diktatúru. Stanné právo, ktoré vyhlásil, trvalo v krajine deväť rokov.
Diazova snímka zaznamenáva obdobie pred vyhlásením stanného práva. „Tento film vznikol na základe mojich spomienok z detstva na obdobie dvoch rokov predtým, ako na Filipínach vyhlásili stanné právo. Bol to príchod najtemnejšieho obdobia našej histórie, ktoré bolo katastrofou. Všetko vo filme vychádza zo spomienok, všetky postavy sú skutočné, iba som im, samozrejme, zmenil mená,“ povedal režisér na stránkach festivalu. Hoci minutáž Diazovej novinky budí rešpekt, nie je jeho najdlhším filmom. V roku 2008 zvíťazil na benátskom festivale v sekcii Horizonty so snímkou Melanchólia, ktorá mala 450 minút, teda sedem a pol hodiny.
Zvláštnu cenu poroty získal v Locarne film Alexa Rossa Perryho Počúvaj, Filip. Jason Schwartzman si v ňom zahral mladého spisovateľa, ktorý očakáva vydanie svojej druhej knihy. Cena za réžiu putuje do Portugalska. Získal ju Pedro Costa so snímkou Cavalo Dinhero. Podľa poroty, ktorú viedol taliansky režisér Gianfranco Rosi, bola najlepšou herečkou vo festivalovej súťaži Francúzka Ariane Labedová v debute režisérky Lucie Borleteauovej. Cenu pre najlepšieho herca získal v Locarne Artem Bystrov z Ruska, ktorý vo filme Jurija Bykova Durak stvárnil inštalatéra bojujúceho proti skorumpovanej byrokracii.
Festival v Locarne je rovnako starý ako filmová prehliadka v Cannes. Orientuje sa na umelecky ambiciózne a intelektuálne náročné tituly, priestor však dostávajú aj divácky prístupnejšie snímky. Tie sa dajú vidieť napríklad na Piazza Grande, ktoré pojme až 8-tisíc divákov a premieta sa na jedno z najväčších plátien pod holým nebom v Európe. Na festivale v Locarne žali svojho času úspechy aj filmári z bývalého Československa. Jiří Trnka tu zvíťazil so svojimi filmami Princ Bajaja a Císařův slavík, v 60. rokoch sa zo Zlatého leoparda tešili Miloš Forman, Zbyněk Brynych aj Evald Schorm, po revolúcii tu ocenili snímky Petra Václava či Jana Němca.
