Zuzana Kronerová: Som dobrá bútľavá vŕba

Má to byť celkom iný seriál než doterajšie, niečo ako česká Terapia, až vraj intelektuálne?

To by som nepovedala. Som veľmi rada, že dialógy, ktoré píše dramaturgička Kristína Cibuľková, autorka scenárov, sú ako zo života, svieže, hovorové. Moja postava sa občas dopustí aj vtipnej repliky. Nič mi tam neškrípe, nie je to žiaden sitkom – nič proti nim!, je to tak akurát. Páči sa mi aj Soňa Norisová v postave psychologičky Emy. Rieši vážne partnerské krízy medzi manželmi či partnermi. Chodia za ňou klienti. Hrám jej matku Helenu a moju postavu vzťahové veci veľmi zaujímajú. Je to veľmi vitálna staršia pani, ktorá má rada život a má aj veľa skúseností, tak sa snaží trošíčku kafrať dcére do remesla. Je veľmi zvedavá na príbehy partnerských kríz, ktoré dcéra rieši vo svojej ordinácii. Často sa neudrží a začne jej radiť alebo si odchytí klienta a zhovára sa s ním.

Je seriál teda skôr humorný než vážny?

Páči sa mi, že sú tam prítomné oba póly. Niektoré príbehy manželských a milostných partnerských vzťahov sú naozaj dramatické a napínavé. Moja postava to odľahčuje, humor prebleskuje pomedzi problémy. Takže, povedala by som, je to napísané ľahkým štýlom, ale sú tam vypovedané aj vážne veci. Som spokojná, inak by som v tom nehrala.

V seriáli teda bývate s dcérou v jednom byte aj s ordináciou?

Bývame spolu, dcéra u mňa alebo ja u dcéry, to sa presne nevie, ale máme tam väčší spoločný priestor a v byte je aj jej ordinácia. Všetko je tam poruke. Nakrúca sa v reálnom byte, čo tiež pridáva deju na pravdepodobnosti. Nie sú to žiadne televízne kulisy – o to pravdivejšie seriál pôsobí.

Má vaša postava aj nejakú profesiu? 

Povolaním som tam dôchodkyňa, ale aktívna: zaoberám sa napríklad tým, že vždy mám rozrobenú nejakú ručnú prácu, niečo kreujem. To je môj koníček. Raz vyrábam šperky, rôzne spomienkové predmety a tiež pletiem sveter. Zaujímam sa o veľa vecí – cvičím tiež jogu.

A osobná história? Manžela v seriáli nemáte?

Moja postava Heleny má v tomto smere bohaté skúsenosti. Má za sebou niekoľko manželstiev, ktoré jej celkom nevyšli. Jej prvé manželstvo sa skončilo smrťou manžela, stala sa pomerne mladá vdovou, ale nedala sa. Hľadala znova lásku a aj ju našla, myslím, že mala ešte dve manželstvá, ale obe sa skončili. Momentálne – v seriáli – má priateľa, gavaliera. Je to jednoducho žena, ktorá sa díva na život a na svet dosť optimisticky. Možno aj vďaka joge, ktorú chodí cvičiť.  

V tej úlohe vyzeráte inak, než sme zvyknutí. Ste tam koketne sexi. Aby vás to nejako nezmenilo aj v skutočnom živote. Nezľakli ste sa tej možnosti?

Ako to myslíte? Že by mi ten účes nabúral charakter? Povedala by som, že to bolo z mojej iniciatívy, a to preto, aby som sa nepodobala na moju bývalú – a musím sa priznať, že aj na budúcu, lebo ešte budem v niečom hrať, a to je tiež zaujímavé – seriálovú postavu, tak som sa chcela odlíšiť. Teda ja som sa nielen snažila ako herečka vnútorne zžiť s postavou, aby jej divák uveril, ale trošku som jej chcela pomôcť aj zmenou vizáže. Viete prečo? A teraz poviem niečo bulvárne: Keď budú ľudia prepínať televízne programy, aby sa orientovali, v ktorom seriáli sa nachádzajú. Tým som asi aj niečo prezradila.

Tie pekné vecičky, ktoré v seriáli vytvárate, sú ozaj vaše kreácie? Ovládate ručné práce?

Musím sa priznať, že nie, ale – pletiem naozaj. Viem pliesť, ale nebaví ma to. Doba je zrýchlená a ja obdivujem všetkých ľudí, ktorí jej nepodliehajú, sadnú si a pokojne pletú alebo niečo sami vytvárajú. Ja si myslím, že už sa to ale mení. Už začíname zasa registrovať príklon k ručným prácam, tak ako cítiť zvýšený záujem o duchovno či meditácie. Je to príklon k stíšeniu a spomaleniu a začína to byť dokonca veľmi módne! Mali by sme sa brániť tomuto zrýchľovaniu, lebo to nie je zdravé. Keď niečo ručne vytvárame, spomalenie sa darí. Dostala som od kolegyne, ktorá tiež veľmi veľa stíha a je veľmi rýchla, knižku Chvála pomalosti, tam sa o tom tiež hovorí. Z vlastnej skúsenosti viem, že pletenie spomaľuje čas. Ja viem všeličo – pliesť aj háčkovať. Raz, ešte v mojom prvom pôsobisku v Trnavskom divadle, som dostala veľmi maličkú postavičku. Bola som z toho taká rozčúlená, že som na skúškach – keďže som mala samé pauzy a plno času – uháčkovala krásnu farebnú deku na dvojposteľ. Dodnes ju mám.

A jogu cvičíte pravidelne?

Snažím sa. To sú veľmi zdravé cviky najmä na chrbticu. Bolesť chrbtice je tiež civilizačná choroba – všetci sme kriví. Nemôžem, bohužiaľ, chodiť do kolektívu a joga sa má správne cvičiť pod vedením trénera. Môj bol naozajstný jogín, ale mali sme cvičenie každú  stredu a z tých stried som tri do mesiaca hrala, takže stíhala som to len sporadicky, čo nemá význam. Som ale dosť školená v tom, ako mám cvičiť správne, tak sa usilujem.  

Aj vy sa chodíte so svojimi problémami poradiť k psychológovi? Boli ste v situácii, že ste aspoň na to pomýšľali?

Nie, nebola. Musím si zaklopať.

A sama radíte ľuďom? Obracajú sa na vás so svojimi problémami?

Zrejme niečo vyžarujem a vďaka tomu sa mi priatelia, ale aj známi a neznámi, zverujú. Viem dobre počúvať. Asi som dobrá bútľavá vŕba, rada pomôžem, ak môžem, ale vnucovať niekomu svoje rady, to sa mi zdá neetické. Ak niekto prejaví iniciatívu, rada pomôžem, ale sama nevyhľadávam príležitosti. Nie som ako matka Helena v seriáli. Tam zastavujem klientov so slovami: Počkajte, počkajte, aký to máte problém? Číham na nich, keď prechádzajú cez halu. Tak takáto zvedavá nie som. Ak má niekto potrebu, tak si ho pozorne vypočujem, ale nevyhľadávam to a nezneužijem jeho dôveru.

Ani klebetenie vás nebaví?

Klebetenie je vraj zdravé, my ženy sa rady vyrozprávame. Je to taká amatérska psychoanalýza, očista, terapia, ale ja klebetná nie som. Nemám rada klebetenie.

Vyjadrili ste sa, že, "vyšší princíp musí byť vždy zohľadnenie diváka. Nie sa mu podložiť, ale dvíhať ho“. Budete ho dvíhať aj týmto seriálom, alebo vôbec – ako ho dvíhať?

No, nepreceňujme tento žáner! Seriál je vlastne oddychovka, zábava.

Teraz sa vlastne len zabávame…

Ja by som strašne rada dvíhala televíznych divákov vynikajúcimi inscenáciami vynikajúcich autorov, či už našich, alebo svetových. Robili sme to. Naposledy som ale v televíznej inscenácii účinkovala v roku 1999. To bola klasika, francúzsky autor, komédia, ale bolo to veľmi kvalitné. Odvtedy naša RTVS – mám taký pocit – nevyrobila žiadnu takúto televíznu inscenáciu.

V čom bolo tajomstvo úspešnosti televíznych inscenácií?

My sme to vždy skúšali ako divadelnú inscenáciu, najmenej mesiac, a to na výsledku bolo aj vidieť. Televízne filmy sa robia aj teraz, sem-tam sa urobí nejaký videofilm, neviem o tom, ale je to možné. Kvalita pondelkov by sa však mala vrátiť na televízne obrazovky prinajmenšom vo verejnoprávnej televízii. Od komerčných televízií nemôžeme chcieť, aby herci skúšali mesiac nejakú drámu. Čiže, odpovedám na vašu otázku: nikdy by som do nakrúcania nešla, keby sa mi nepáčil scenár a snažím sa vždy, aby sa divák kvalitne pobavil. A aby sa aj niečo dozvedel a porozmýšľal o svojom živote. Našťastie, tie partnerské problémy, ktoré sa riešia v tomto seriáli, môžu niekomu možno aj pomôcť. V každej časti  je uzavretý príbeh, ja a moja dcéra psychologička Ema, tým príbehom sprevádzame. Sú tam všetky generácie – ešte aj moja seriálová vnučka, Emina dcéra. Divák sa môže zamyslieť nad svojím partnerským vzťahom  a možno ho niečím inšpirujeme, ale aj tak – seriál je predovšetkým zábava.

Často chodíte s predstaveniami a rôznymi vystúpeniami po slovenskom vidieku – poznajú vás ľudia najmä z televízie? Pritiahne to divákov aj na vážnejšie hry?

Ľudia sa s nami na vidieku radi pozhovárajú. Ja veľmi rada na divadelných zájazdoch šírim kultúru po Slovensku, po menších mestách a dedinkách. Ľudia mi gratulujú a hovoria, ako sa im páčime v nemenovanom seriáli. A ja na to: Áno, veľmi som rada, som vám vďačná a poviem to aj svojim kolegom, ale viete – seriál je ako zákusok po dobrom jedle, ale my by sme vám chceli dávať kvalitné jedlo. Aj to predjedlo, aj polievku a až potom seriál. Mňa bolí ako herečku, ale aj ako občianku tohto štátu, že sme na toto rezignovali. Česká televízia je napríklad k sebe veľmi náročná, myslí na všetky kategórie – či už vekové, alebo profesijné – a nezabúda ani na deti, na školákov, na seniorov. Máme čo doháňať. Veľmi držím palce generálnemu riaditeľovi  RTVS, manažmentu, všetkým tvorcom, aby sa im darilo. Myslím si, že v našej slovenskej televízii sú veľmi kvalitní ľudia, majú na to, aby sa im vývoj pohol dopredu. Myslím, si, že aj ľudia, ktorí nemajú možnosť chodiť do divadla, bývajú ďaleko, sú chorí a podobne, by si zaslúžili pozerať niečo, čo je zábavné, ale aj vážne, múdre a najmä kvalitné.

Nevyhovárajú sa televízie, že divák by to nepozeral? Ako vedia tie televízie, čo by pozeral? Váš otec vraj hovorieval, že diváci nie sú na vine tomu, že sa vysiela nevkus…

Samozrejme, že sa vyhovárajú, ale komerčná televízia nemá tú povinnosť. Je možné ju vypnúť. Vďaka bohu ale za výborné filmy, ktoré v nej idú, len neviem, prečo ich dávajú až v noci! Starší ľudia už spia, a to sú práve ľudia, ktorí majú vkus. Tí nechcú pozerať hlúposti. Vďaka teda za dobré filmy, za dobré relácie, za vedomostné relácie, lebo aj také sa objavujú, a komerčné televízie nech zabávajú. My občania im do toho nemôžeme kafrať, môžeme im to akurát vypnúť a kritizovať ich. Ale verejnoprávna televízia, na ktorú platíme, je povinná dávať každému, čo ho obohatí, poučí aj zabaví.

Či divákov tvorcovia aj nepodceňujú? Robili sme rozhovor s mladým dokumentaristom Mirom Remom a ten povedal, že slovenské publikum je hlúpe…

Asi ich veľmi podceňujú, ale – neskresľujú to peoplemetre? No – postupne nám diváci ale naozaj hlúpnu! Mladí ľudia si už  nepamätajú televízne inscenácie, tzv. televízne pondelky. Ja to nehovorím s nostalgiou. Keď českí priatelia hovoria: Ó, ty vaše pondělky, ja im s čiernym humorom a trocha cynicky odpovedám: Upokojte sa, ani my ich už nemáme! Ale v skutočnosti – je to naozaj škoda. Ak ľudia nebudú kritickí k televíznym programom, tak budú ako také ovečky… pozerať hocičo! Naozaj sú ľudia, čo nemajú inú možnosť. Jedna moja priateľka, má už dosť požehnaný vek, sa mi zdôverila, že sleduje istý seriál len preto, že chce vidieť, až kam sú schopní zájsť v úpadku.

Platí tvrdenie vášho otca, že divák nie je na vine? A kto je teda na vine? Televízia? Tvorcovia, alebo si je na vine sám divák, že to nevypne a nejde si radšej čítať?

Všetci spolu, ale na prvom mieste je vedenie televízie. Vo vedení a v dramaturgii musia byť ľudia, ktorí budú dvíhať náročnosť. Budú strážiť kvalitu. Dôležitý je aj režisér, dramaturg a, samozrejme, aj my herci, lebo sa na tom podieľame.

Herci by mohli niečo zmeniť? Mali by štrajkovať?

To je veľmi intímna vec a citlivý problém. Ja nikoho neobviňujem, keď robí reklamy a dabingy zlých telenoviel. Keď má herec  početnejšiu rodinu alebo keď potrebuje rodinu ešte lepšie uživiť, tak musí niečo robiť. Ale aj keby žil ako pustovník a sám, tak niekedy je nútený si privyrobiť a pracovať z tohto dôvodu aj na veciach, ktoré si sám až tak neváži. Mohla by som to povedať aj ľudovejšie a začať vykrikovať, že z divadelného platu sa žiť nedá, ale môžem to vyjadriť aj príkladom: V Amerike alebo vo Švédsku sa vážený učiteľ herectva venuje len tomu. Seriózne, a nemusí robiť nič iné. Je to aj tým, že Slovensko je malé, takže v podstate všetci naši herci robia vo všetkom, ale sú aj takí, čo sa vyhýbajú televíznej tvorbe, pretože sú veľmi nároční a venujú sa – ako reholi – divadelnej práci alebo kvalitnej filmovej práci. Je to na rozhodnutí každého.

Vy ste neváhali pred vstupom do seriálov?

Keď idete do televízneho projektu s nadšením a po zrelej úvahe, ako som išla ja – aj do minulého, aj do tohto a ešte do jedného -  veríte, že je to kvalitné, ale kvalita môže byť neskôr kolísavá. Takže – to nie je alibi, to sú kompromisy – potom si môžem povedať: Ej, radšej som nemala. Ja verím, že tento seriál kvalitu nestratí a ak, tak moju postavu potom zabijem!

Aj odmietate?

Naozaj si vyberám, a je veľa vecí, ktoré som aj odmietla. Takže nemám až také nečisté svedomie. Môj otec ma naučil odmietať. Pravidelne to aj on robil, keď sa chcel sústrediť na jednu vec. Niekedy je to také v živote, že vám neponúknu prácu, o ktorej viete, že by vás chytila, scenár, ktorý by vás zaujal, no a niekedy je to zasa tak, že sa toho nakopí viac. Nerobila by som nikdy nejakú vec len z dôvodov materiálnych.

Raz ste povedali, že televízna kamera je nemilosrdnejšia ako filmová – naozaj?

Naozaj, je to tak, filmový obraz je mäkší, to by ale vedeli vysvetliť kameramani alebo filmári, ja to vysvetliť neviem, len sa vidím. Keďže som – to je čiernohumorná odpoveď – od roku 1999 nepracovala v žiadnej televíznej inscenácii, tak keď ma potom režisérka v nemenovanom seriáli zavolala pozrieť natočené, uvidela som seba, ženu o dvadsať rokov staršiu než som bola vtedy v poslednej inscenácii. Našťastie som aj takú staršiu hrala. Bola som najprv v šoku a potom som sa s tým zmierila.  

Máte tabuľku Hercova misia na Moste slávy v Trenčianskych Tepliciach…

Ešte som ju nevidela, ale z jednej strany je mojím susedom Gérard Depardieu… Bola som v takom radostnom šoku, že som si ani nestihla pozrieť, koho mám za suseda na druhej strane.