Pád totality? Odrazu sa nebolo na čo vyhovárať

Herecký ansámbel Miest vraj film pred bratislavskou premiérou nevidel. Aké sú teda čerstvé pocity po jeho zhliadnutí?

V. P.: Potešilo ma, že sa to po prvýkrát premietalo práve v Bratislave. Mal som už viackrát možnosť hrať tu divadlo, a nie je len frázou, že je vaše publikum omnoho ústretovejšie než to pražské. Pre „Pražáka“ je, žiaľ, typický postoj „tak sa teda predveďte“. Neraz film odsúdi skôr, než sa začne. Nebolo pre mňa, v každom prípade, ľahké sledovať samého seba na plátne, navyše v úlohe, s ktorou som sa dosť pasoval. Uľahčovala mi to však atmosféra snímky, ktorá ma celkom pohltila. Film hovorí o mladosti, ktorú zvyčajne vnímame ako niečo pozitívne, no je ťaživý. To presvedčivé dusno, ktoré režisér Radim Špaček a Ondřej dokázali navodiť už v Poutách, ma fascinuje.

Film Pouta vraj vznikol ako voľná odpoveď na mafiánsky opus Casino Martina Scorseseho. Majú aj Miesta slávnu inšpiráciu?

O. Š.: Ani nie. Prvá verzia Miest vznikla ešte rok či dva pred premiérou Pout. Zámer bol napísať niečo, v čom by sa zhliadli dospievajúci ľudia. Ak by som mal filmy dať do určitej línie, Pouta som vytvoril vo vzťahu k samému sebe. Ventiloval som tam juvenilné depresie, ktoré ma trápili v 80. rokoch, kedy sa film odohrával. V 90. rokoch, ktoré sú dejiskom Miest, som sa stal otcom, a tak si tam našiel cestu vzťah medzi rodičmi a deťmi.

V popredí filmu je trojica mladých ľudí, ktorí chvíľami pôsobia až sprisahanecky. Ako prebiehalo ich obsadzovanie a ako sa hľadal ich súzvuk, ktorému môže divák uveriť?

V. P.: Obsadzovali nás klasickým konkurzom. Pozvali ma spolu s množstvom ďalších hercov na kasting, kde sa mala obsadzovať rola mladého človeka. Viac som o postave Adama vtedy nevedel, ale tak to chodí. Film je nekompromisne typová vec. Ak si chcete užiť inakosť, choďte do divadla. Film musí vychádzať z toho, čo v hercovi naozaj je, hoci to neraz musí sám objavovať.

O. Š.: Mohli sme viac-menej len zvažovať, ako spolu budú vyzerať. Napokon sa nám však nechtiac podarilo obsadiť troch hercov, ktorí sa už poznali, čo, myslím, filmu pomohlo.

Príbeh ste zasadili do porevolučnej éry. Prečo práve táto doba?

O. Š.: Chcel som napísať niečo o mladých, ale uvedomujem si, že už nie som jedným z nich. Film pre mládež zo súčasnosti by bol podrobený prísnej kritike – postavy musia používať súdobý slang, mať to správne oblečenie, inak tomu nik neuverí. Nechcel som, aby sa priveľa pozornosti venovalo nepodstatným detailom. Spiatočkou do čias, ktoré predsa len poznám lepšie, som filmu dal nadčasovosť. Odohráva sa jednoducho „vtedy“. Ale, samozrejme, keď už padla voľba na konkrétnu éru, tak som sa z nej do filmu aj pokúšal čosi preniesť.

Má na 90. roky spomienky aj herec narodený v roku 1989?

V. P.: Vyrastal som, vďaka rodičom Bolkovi Polívkovi a Chantal Poullain, medzi divadelníkmi, a nie nadarmo sa hovorí, že sa revolúcia odohrala najmä na javiskách. Utkveli mi spomienky na atmosféru radosti a nádeje, zamknuté dvere sa otvárali dokorán a všetko bolo dovolené. Z toho ale vyplynuli aj nové tlaky, a to je čosi, čo sa objavuje aj v Miestach. Adam vie, že sa musí nejako rozhodnúť, niekam odísť, ale nevie kam. Podobné obdobie som zažil aj ja, no mal som možnosť odpútať sa a ísť za sebapoznaním načas do cudziny. Adam to urobiť nemôže. Malé mesto, kde uviazol, mu nedáva možnosť ani zmeniť krčmu či kino.

O. Š.: Uvoľnenie pomerov v 90. rokoch bolo naozaj zároveň stresujúce, človek bol zvyknutý na to, že skoro nič nejde, a tak sa trebárs pomaly upíjal a neriešil, čo so životom. Odrazu sa ale nebolo na čo vyhovárať. Ja som bol takzvaný revolučný študent, bol som aj v štrajkovom výbore. A potom sa to skončilo a ja som sa vrátil domov, kde ma čakala žena a novorodenec. Nebolo ľahké spadnúť z dejín medzi štyri steny bytu. Chvíľu sme sa napríklad ventilovali pirátskym rádiom, táto scéna v Miestach je teda trochu autobiografická.

Foto: Peter Procházka

Ondřej Štindl Ondřej Štindl je scenáristom nového česko-slovenského filmu Miesta.

Prečo ste si, trochu netypicky, zvolili malomestské prostredie?

O. Š.: Príbeh sa do malého mesta v Sudetách presne hodí. Spoločenská hierarchia, ktorá aj vo filme zohráva úlohu, je tam silnejšia a je to prostredie, ktoré mladému človeku nedáva na výber. Ponechal som však filmové mesto fiktívne. Sám som z Prahy a nechcem predstierať, že viem, aké je to vyrastať v Ústí nad Labem.

V. P.: Nevravím, že film hovorí priam o českej povahe, ale ak sa má odohrávať v našich pomeroch, je preň malomestské prostredie najvýstižnejšie. Aj tá Praha má napokon o osem miliónov obyvateľov menej ako Londýn…

Všade vás prezentujú ako víťazný tím filmu Pouta. Nie je to príliš zaväzujúce?

O. Š.: Večer, keď nám odovzdali Levy, bol veľmi príjemný. Nedokážem však odhadnúť, či sa bude opakovať, a tak si ani nepripúšťam nejaké očakávania.

V. P.: Porovnávanie Pout a Miest sa ma netýka, ale porovnávanie ako také je niečo, s čím bojujem, najmä vo vzťahu k rodičom, celý život. Keď si predstavím, že by ma niekto porovnával s Ondřejom Malým, ktorý bol v hlavnej úlohe Pout geniálny, hneď mám husiu kožu.

Porovnávanie vás desí, no predsa ste sa dali na povolanie svojich rodičov…

V. P.: Vždy som to asi chcel. Ale prešiel som aj obdobím tvrdého bojkotu. V puberte som sa proti herectvu prudko ohradil a natruc som robil snoubording, pri ktorom som si zlámal asi štrnásť kostí, aby som dokázal, že viem niečo robiť sám za seba. Potreba vymedziť sa mi pomohla aj nájsť cestu k postave Adama.

Adam vo filme prechádza veľkým prerodom. Najprv pôsobí racionálne, no mení sa v emotívneho pomstiteľa. Ako ste sa s ním stotožňovali?

V. P.: Prežíval som to komplikovane, priznám sa, že som Adamovi nikdy veľmi nerozumel. Je na opačnej strane charakterového spektra než ja. Hrať introverta, ktorý je celé dve hodiny na plátne, bola veľká výzva. Adam má málo emočných vrcholov a komentuje dianie často len očami či mimikou. Tak som sa na to sústredil, až som neraz skončil v úplnom kŕči. Myslím ale, že to bola jediná cesta, ako hrať naozaj Adama a nie seba v jeho situácii.

Miesta patria k filmom, ktoré divákom nič nedarujú. Mnoho si treba domýšľať, spájať… Ako sa píše scenár plný tajomstiev?

O. Š.: Výsledok iste súvisí aj s tým, že mnoho zo scenára napokon vo filme nie je. Ale v zásade je to film v prvej osobe – čo nevie hlavný hrdina, nedozvie sa ani divák. Môže to byť obmedzujúce, ale vlastne ani neviem, či by ten príbeh stál za to, ak by bol nakrútený zo vševediaceho nadhľadu. Je to dôležité najmä v kľúčovej scéne, keď sa Adam rozhodne pomstiť za Marka. Koná na základe dôkazov, alebo vlastnej viny voči kamarátovi?