Iniciatíva pre vznik tohto filmu vychádzala zo strany, z ktorej by sme to asi čakali najmenej. Aká bola motivácia ilavského riaditeľa?
Skutočne neviem a ani si nedovolím pomenovať. Sám som bol veľmi prekvapený, keď za nami prišiel a povedal, že máme dvere do jeho basy otvorené. Dôvod mi je dodnes neznámy, ale zostal vo mne pocit, že to asi musí byť dostatočne liberálny človek. Alebo je to možno milovník filmu!
Neniesli sa s jeho ústretovosťou aj obmedzenia? Nezasahovala vám väzenská stráž do nakrúcania?
Práve pod vedením tohto, dnes už bývalého, riaditeľa sa nám robilo slobodne a dobre. Isté obmedzenia však, samozrejme, sú, napríklad aby sa nemohli náhodne zachytení väzni sťažovať na porušovanie ich práv a podobne. Vyslovene obštrukcie sme však nezažili, a dokonca sa nám podarilo získať pre film autentické zábery z pojednávania s povolením sudcu. Ale bolo zopár dobrých nápadov, ktoré nevyšli. Najviac ma mrzí, že sme nepresadili retiazkový kolotoč priamo vo väzení. Bol by akýmsi symbolom bludného kruhu a metaforou celého toho divadla, ktoré väzenie pre recidivistov predstavuje.
Akú motiváciu spolupracovať s vami mali samotní väzni?
Veľmi rýchlo im vďaka nám ubehol deň, no a konečne za nimi prišiel niekto, kto sa k nim nespráva autoritatívne. Doniesli sme, samozrejme, aj nejaké cigarety a podobne. Do basy sme vstupovali s predstavami mnohých klišé, no už keď sme spolu prvýkrát pri kartách rozoberali koncept nášho filmu, väzni ho totálne zmietli zo stola. Všetko napokon vznikalo prirodzenou spoluprácou, dôverou a rozhovormi. Veľmi nám pomohli utriediť si, čo je naozaj dôležité, zaujímavé, extrémne.
Čo vás spätne na celom tom zážitku najviac prekvapilo?
Najviac ma zaskočil akýsi biblický obraz poslednej večere. Bolo neuveriteľné zúčastniť sa na situácii, keď sedí matka so synom za stolom a obaja vedia, že to zajtra bude mať syn zrejme nadlho odpískané. Bolo to akoby išiel ku katovi. Takú skúsenosť už asi nezažijem a je to moja najobľúbenejšia scéna v celom filme.
Hovorí sa, že sú veci, ktoré keď človek nezažije na vlastnej koži, nikdy ich celkom nepochopí. Vy ste však z bezprostrednej blízkosti s týmito ľuďmi prežívali ich beznádej, letargiu aj eufóriu prvých minút na slobode. Myslíte, že ste im dokázali porozumieť?
Myslím, že im dosť dobre rozumiem, a dokonca s nimi tak trochu aj sympatizujem. Určite rozumiem ich zmyslu pre dobrodružstvo. Spriatelili sme sa teda pomerne rýchlo.
Comeback v názve znamená skôr návrat do basy ako na slobodu. Kalkulovali ste teda od začiatku s tým, že práve títo dvaja za mrežami nie sú naposledy?
Štatistiky nám na to dávali celkom veľkú nádej. Otázka teda skôr bola, koľko to bude trvať.
Pracovali ste s nimi celé roky, iste ste sa teda na nich aj trochu naviazali. Držali ste im napriek svojmu filmárskemu zámeru palce, aby to tak nedopadlo?
Áno, najmä spočiatku sme mali tendencie im aj trochu pomáhať, ale pravda je taká, že kto nechce sám, druhý mu nepomôže. Na premiére v Prešove som napríklad dostal otázku, či mi bolo ľúto, že Miro nemal kde spávať. Vtedy som povedal, že nie. Ale tá človečina sa, samozrejme, celkom vymazať nedá. No ja radšej pozorujem, než by som mal niekomu dávať „otcovské“ rady.
Film naznačuje aj druhú stránku veci – systém, ktorý neponúka týmto ľuďom žiadne záchranné laná. Ako ho vnímate po tejto skúsenosti?
Tento systém sa dlhodobo trápi s dôchodcami a inými sociálnymi skupinami, netreba sa teda veľmi čudovať, že s recidivistami, ktorí sú kdesi na spodku záujmu, bude nakladať lepšie. Otázka je, koľko úsilia treba vynaložiť na to, aby sa jeden kriminálnik reintegroval. Jediný pocit nádeje som mal v prípade, ak sa ten človek zamiluje alebo má extrémne dobré rodinné zázemie.
Máte s Mirom a Zlatkom dnes nejaký kontakt?
Sem-tam sa ozvú, napíšu. Odpíšem však málokedy. Asi som skôr lenivý, radšej by som sa s nimi stretol osobne. Frázy na papieri mi prídu zbytočné. Bol by som hlavne rád, ak by sa k nim priamo do basy, kde obaja opäť sú, dostal samotný film.
