Spielberga len so životopisom
Jaroslav Vančo má práce každým rokom viac. „Pred časom ste sa mohli so slovenskými titulkami v kinách stretnúť skôr výnimočne, divák si musel vystačiť s českými. Postoj zahraničných spoločností sa však mení,“ vraví Vančo a priznáva, že niekedy musí stihnúť za jediný týždeň otitulkovať aj tri filmy. Nejde pritom len o nejakú mechanickú prácu – na základe dodaných podkladov musí dialógy najskôr preložiť, až potom prichádza na rad spotting, teda nasadzovanie textu do jednotlivých políčok filmu. „Pri preklade dbáte na viacero faktorov – musíte to skrátiť, lebo čítame pomalšie, ako hovoríme, musíte zachovať obsah a ak je to komédia, aj humor, ale aj hladkú nadväznosť.“ Dobrý titulkár musí predovšetkým dokonale ovládať slovenčinu, potom cudzí jazyk a nemal by mu chýbať ani cit. Prekladať sa totiž často nedá doslovne, hoci to jazykovo zdatný divák občas rád vyčíta. „Často dostávame od tvorcov konkrétne pokyny, ako máme čo zjednodušovať a skracovať.“ Najväčší problém robia dvojzmysly, s takým hlavolamom neraz titulkár aj zaspáva, a predsa občas nezostáva iné riešenie, ako ho celkom vypustiť. Štrajkuje aj samotná slovenčina, keď prekladateľa tlačí do neautentickej spisovnosti. „Niekedy uprednostním civilnú verziu aj napriek pravidlám a konvenciám. Za všetky príklady azda spomeniem záver Strateného dievčaťa,“ spomína na kinohit, v ktorom si dovolil aj pár ostrejších slov.
Prácu mu zadávajú priamo hollywoodske filmové spoločnosti a sú to opäť ony, kto kontroluje kvalitu jeho výstupu. „Filmovým tvorcom veľmi na prekladoch záleží. Pri každom Spielbergovom filme napríklad musíte poslať svoj podrobný životopis, kým vám film zveria do rúk,“ ozrejmuje Vančo. Aj preto neraz polovicu jeho pracovného dňa zaberie administratíva – denne dostane desiatky e-mailov, často žiadosti na opravu filmov, na ktoré už takmer zabudol. „Spoločnosti majú svojich kontrolórov a ak sa im niečo nepáči, pokojne vám film aj niekoľkokrát vrátia.“ Osobitnou kapitolou sú snímky, ku ktorým vznikajú nové strihové verzie. Kvôli každej musí titulkár opäť prejsť celý film. „Tak to bolo aj v prípade Avatara. Ešte dva týždne pred premiérou prišla nová verzia,“ spomína. Samostatnou výzvou sú filmy so špecifickou tematikou. Napríklad sci-fi Apollo 13, ku ktorému prekladateľ dostal aj manuál na obsluhu vesmírnej lode. „Myslím, že by som po tom všetkom bol schopný s Apollom aj vzlietnuť.“ Inokedy zase musí v sebe objaviť básnika – pre film 8. míľa aj s kolegyňou skladali rýmy dlhé hodiny. „Napokon sme ich museli opäť doslovne preložiť do angličtiny a poslať Eminemovmu producentovi. Kontroloval, či sú dosť vulgárne, ale vraj bol spokojný.“
Po jazykovej úprave prichádza technická časť. Nasadzovanie vyžaduje dlhé hodiny sústredenej práce so špeciálnymi programami – Vančo používa hneď tri. Obrovským zlomom bola pre titulkárov digitalizácia. „V Amerike sa na túto zmenu pripravovali niekoľko rokov, my sme boli hodení priamo do vody a museli sme sa rýchlo prispôsobiť,“ vraví Vančo. Napokon je po novom práca predsa len pohodlnejšia, dá sa robiť z domu a zostáva aj o čosi viac voľného času. Alebo skôr času na viac roboty?
V kinosále rušia s tetrisom
Čas je dôležitým faktorom aj v prípade tvorby titulkov pre filmové festivaly. Neraz ide pritom o prácu na jedno či dve premietania a filmy sa už pred slovenského diváka nevrátia. „Celý proces odkedy posuniem podklady prekladateľom, oni dodajú preklad a ja sfinalizujem titulky, trvá od jedného po niekoľko dní,“ vraví Zuzana Alex Blahová, ktorá je zodpovedná za titulky práve skončeného Filmového festivalu inakosti aj blížiaceho sa Medzinárodného filmového festivalu Bratislava. V prípade festivalu sa celý proces začína dramaturgiou a končí až priamym simultánnym „klikaním“ titulkov počas festivalovej projekcie. Štandardne sa totiž titulky nevkladajú priamo do filmu, ale bežia na digitálnom páse pod plátnom. „Stopercentná sústredenosť, ovládanie cudzieho jazyka a technická zdatnosť sú pri tejto práci nevyhnutné. Predstavte si, že by ste mali pozerať cudzojazyčný film a každú jednu repliku by ste najprv museli stisnúť klávesu, aby ste vedeli, o čom vlastne herci rozprávajú,“ vraví Zuzana.
S festivalmi začínala spolupracovať ako dobrovoľníčka trhaním lístkov, potom sa zaučila za „klikača“. „V začiatkoch som klikala päť filmov denne a spala asi štyri hodiny. Ale čo človek neurobí kvôli práci, ktorá ho baví?“ Sedieť v plnej kinosále s notebookom na kolenách a zabezpečovať kvalitný zážitok desiatkam platiacich divákov je veľká zodpovednosť, neuľahčujú to ani samotní diváci. „Každoročnou tradíciou sa už stávajú osobné stretnutia. Raz za mnou prišiel v polovici filmu jeden divák a spýtal sa ma, či si ten tetris môžem hrať niekde inde, pretože ho to ruší. Množstvo divákov stále netuší, prečo tam ten človek s počítačom vôbec sedí,“ približuje titulkársku prax. Nechápavý divák má potom občas na svedomí aj dočasné prerušenie titulkov. Inokedy sa pod chyby podpíšu nepresné podklady, ktoré napríklad nezohľadňujú posledný strih. Vtedy sa musí práve klikač v rekordnom čase vynájsť a film „zachrániť“. Zuzana dnes už koordinuje titulky počas celého procesu ich vzniku. Náročnosť a kvantita jej práce sa s každým festivalom líšia, ak však festival premieta napríklad 150 filmov, až tri štvrtiny z nich prejdú práve cez ňu. „Kompletné materiály na preklad treba zaznamenať, skontrolovať a zadeliť prekladateľom. V tej chvíli mám ja obdobie pokoja a čakám, kým mi príde výsledok ich práce. Ten sa opäť musí zaznamenať a skontrolovať z jazykového hľadiska, ale aj kvôli funkčnosti daného dokumentu, ktorý musí prejsť cez niekoľko overovacích programov. To je najnáročnejšia časť mojej práce,“ vraví Zuzana. Ak je všetko v poriadku, titulky môžu ísť do kina.
Zuzanu Alex Blahovú aj Jaroslava Vanča k ich práci priviedla láska k filmu. Tá im aj zostala. „Za najkrajšiu časť mojej práce považujem pocit, keď vstúpim do plnej kinosály, všetko funguje tak, ako má, klikač si spokojne sedí na svojom mieste a diváci sa nerušene venujú filmu, na záver ktorého zaznie potlesk,“ vraví o ideálnom zavŕšení svojho pracovného dňa festivalová titulkárka. Jaroslav Vančo má zase na svojej práci najradšej pestrosť. „Každý týždeň prežívam životy nových postáv. Hoci občas je to až na rozdvojenú osobnosť – chvíľu hovoríte ústami vraha, potom obete, o pár dní ste v animovanom filme za medvedíka či malé dievčatko,“ vraví s úsmevom. Jeho práca mu rozširuje obzory aj praktickejším spôsobom. „Či ide o film s historickou, športovou, alebo vedeckou tematikou, musím sa vždy v tejto sfére zorientovať a pritom sa dozvedám veľa nového. Mám dnes už tiež viacero odborných poradcov, napríklad aj na americký futbal, letectvo alebo medicínu.“ Menej už titulkára teší, že sa o svojej práci často nemá a dokonca ani nemôže s nikým porozprávať – už dnes napríklad videl filmy, ktoré do kín prídu až v januári a tak je samozrejmosťou podpísanie záväznej dohody o diskrétnosti. Ak by ste ale potrebovali poradiť horúce tipy na víťazov budúcoročných Oscarov, Jaroslav Vančo už má v tom jasno.
