Jeho diela toto zanietenie nezapreli – snímky ako Kto sa bojí Virginie Woolfovej? (1967), Absolvent (1968), Vlk (1994) či Súkromná vojna pána Wilsona (2007) patria k tomu najlepšiemu, čo hollywoodska kinematografia divákom ponúkla. Oscarový filmár v stredu 19. novembra večer vo veku 83 rokov náhle zomrel.
Životný príbeh Michaila Igora Peschkowského sa začal v nemeckom Berlíne, kde sa v roku 1931 narodil do rodiny úspešného lekára. V širšom príbuzenstve sa mohol pochváliť napríklad aj Albertom Einsteinom. Šťastné detstvo však narušil nástup nacizmu – ako židia Peschkowci postupne emigrovali do USA, kde si pre uľahčenie nového začiatku zmenili priezvisko. Rodine sa opäť darilo žiť na slušnej úrovni, a tak Mike mohol študovať na prestížnych univerzitách. Štúdiá však nedokončil a miesto toho sa dal na herectvo – dostal sa do slávneho Actors Studia pod vedenie Leeho Strasberga. K najúprimnejším kritikom jeho hereckých pokusov patrila o rok mladšia Elaine May, s ktorou čoskoro vytvoril komediálne duo. Vystupovali v kabaretoch aj televízii a získali značnú popularitu. Ani jednému z nich to však nestačilo. Z Elaine sa stala scenáristka, Mike sa usadil do režisérskej stoličky – najskôr v divadle. Na prácu režiséra ho vraj najlepšie pripravila práve herecká improvizácia – naučila ho porozumieť tomu, čo divák očakáva.
Úspech v réžii ho sprevádzal od začiatku – už jedna z jeho prvých inscenácií Bosé nohy v parku (1963) bola na Broadwayi obrovským hitom. Robert Redford si musel svoju rolu v nej zopakovať až 1 530-krát a Nichols získal svoju prvú cenu Tony. Tých napokon dostal až deväť. V polovici 60. rokov bol považovaný za najžiadanejšieho amerického divadelného režiséra, to sa však už chystal dobyť dosiaľ neprebádané územie filmu. Jeho filmovým debutom bola, príznačne, adaptácia divadelnej hry Kto sa bojí Virginie Woolfovej? a hneď na prvýkrát dokázal, že sa ani v tomto svete nestratí. Z trinástich nominácií film s Elizabeth Taylorovou a Richardom Burtonom získal hneď päť Oscarov. Na toho režisérskeho si však musel ešte chvíľku počkať – vyniesol mu ho v roku 1968 Absolvent s Dustinom Hoffmanom. K najžiarivejším úspechom jeho filmografie patria aj tituly Telesné vzťahy (1971) s Jackom Nicholsonom, Silkwoodová (1983) s Meryl Streepovou či Vtáčia klietka (1996) s Robinom Williamsom, pri ktorej opäť spojil sily s Elaine May – tentoraz vo vzťahu režisér a scenáristka. Čo podľa Mika Nicholsa majú jeho najlepšie snímky spoločné? „Vo výsledku sa najviac podobali tomu, ako som si ich sám predstavoval,“ povedal v rozhovore pre magazín Film Comment.
Mike Nichols o filme vedel krásne rozprávať, veľa totiž o ňom premýšľal a nikdy k nemu nestratil rešpekt. Základom dobrej snímky bola podľa neho funkčná metafora, z príbehu skrátka musí byť cítiť zámer. „Publikum je nemilosrdné, kruté a neposlušné monštrum. Ak vo filme nezacíti nejaký vyšší zámer, tak sa mu radšej practe z cesty,“ varoval svojich kolegov.
Filmovú legendu napokon zradilo srdce. Ostali po ňom tri deti a jeho štvrtá manželka, moderátorka Diane Sawyer.
