Odišiel režisér Martin Ťapák. Ostal tu po ňom Pacho, Kubo aj Sváko Ragan

Začínal ako herec, ale bol aj nadšeným tanečníkom a nadaným choreografom. Preslávil sa však predovšetkým ako jeden z najvýznamnejších slovenských filmových režisérov, keď vtisol svoj nezameniteľný rukopis, a najmä celoživotnú lásku k slovenskému folklóru a tradíciám snímkam ako Kubo (1965), Živý bič (1966), Pacho, hybský zbojník (1975) či Sváko Ragan (1976). Martin Ťapák zomrel vo veku 88 rokov.

01.02.2015 13:47 , aktualizované: 18:21
Martin Ťapák Foto: ,
Slovenský filmový režisér, herec, tanečník a choreograf Martin Ťapák na archívnej snímke z roku 2007.
debata (17)

Herec, tanečník, režisér

Keď si Martin Ťapák v roku 1964 po prvý raz skúsil filmovú réžiu pri nakrúcaní televíznej snímky Balada o Vojtovej Maríne, mal už za sebou bohaté skúsenosti ako divadelný aj filmový herec. Rodák z malej oravskej obce Liesek študoval najskôr na bratislavskom konzervatóriu, už od roku 1945 bol elévom a o dva roky neskôr aj riadnym členom činoherného súboru Slovenského národného divadla. Jednu z prvých hereckých príležitostí pred kamerou mu poskytol ešte v roku 1948 Paľo Bielik. V jeho vojnovej dráme Vlčie diery stvárnil vtedy len dvadsaťdvaročný Ťapák partizána Sášu, v tom istom roku sa ešte objavil aj v úlohe Nazarova v snímke režiséra Františka Čápa Biela tma.

Ako herec sa predstavil spolu v dvadsiatich troch tituloch, hlavnú úlohu však stvárnil len v hŕstke z nich – napríklad v komediálnom muzikáli Rodná zem (1953), kde mu režisér Josef Mach zveril postavu zamilovaného mladíka Martina. Toto obsadenie iste nebolo náhodné – film totiž zobrazoval oživené nadšenie mladej povojnovej generácie Slovákov pre ľudové tradície ich domoviny a Martin Ťapák ako dlhoročný člen a neskôr aj choreograf a režisér súboru SĽUK entuziazmus svojho hrdinu rozhodne nemusel predstierať. Slovenský folklór, tradície, ľudový humor aj krása vidieka a jeho umeleckých remesiel sa napokon objavovali ako hlavný či vedľajší motív vo väčšine diel, na ktorých sa Martin Ťapák výraznejšie podieľal. Z filmov, v ktorých sa objavil ako herec, určite stoja za zmienku tiež snímky Kapitán Dabač (1959), Prežil som svoju smrť (1960), Jánošík I, II (1962) či Slnečný kúpeľ (1964).

Po režisérskej stoličke Martin Ťapák zrejme poškuľoval už od začiatku svojho hereckého života. Keď sa v roku 1949 otvorila bratislavská Vysoká škola múzických umení, študoval tu už spolu s herectvom aj divadelnú réžiu pod vedením Jána Jamnického. Ako asistent réžie vlastne pôsobil už v prvých rokoch svojho angažmánu v Slovenskom národnom divadle. Školu napokon v roku 1956 absolvoval v odbore choreografia. To už mal za sebou šesť rokov na poste choreografa a režiséra SĽUKU, v roku 1959 odišiel nabrať skúsenosti na obdobnej pozícii aj do priekopníckeho pražského súboru Laterna magika, ktorý vo svojich predstaveniach ponúkal unikátnu kombináciu živého herectva a filmovej projekcie. Po návrate na Slovensko sa preorientoval práve na filmovú réžiu.

Magické spojenie Ťapák – Kroner

Režisérska kariéra Martina Ťapáka sa neraz stretávala s hereckou kariérou Jozefa Kronera. Spájal ich práve láskavý a vrúcny vzťah k slovenskej ľudovosti, ale aj schopnosť vidieť priestor pre humor a satiru aj v závažnejších aspektoch tradičného vidieckeho spôsobu života. Jedným z prvých režisérskych počinov Martina Ťapáka bol televízny film Kubo (1965) na motívy rovnomennej divadelnej hry Jozefa Hollého, ktorej titulná rola sa s Jozefom Kronerom niesla už od jeho amatérskych hereckých začiatkov a s chuťou si ju zopakoval aj pred kamerou. Hoci spočiatku snímka s výraznou divadelnou atmosférou a mnohými tanečno-hudobnými číslami vyvolávala rôznorodé reakcie, dnes patrí ku klasikám, ktoré nemôžu chýbať predovšetkým vo sviatočnom televíznom programe.

Ťapák Kronera obsadil aj do ďalších nezabudnuteľných úloh jeho kariéry – najmä do roly legendárneho Pacha v komédii Pacho, hybský zbojník (1975) na motívy rovnomennej poviedky Petra Jaroša. Nesmrteľná paródia na jánošíkovské mýty je dodnes jedným z divácky najúspešnejších filmov slovenskej kinematografie a mnohé z jeho hlášok (ktoré nezaprú esprit tvorcov dialógov Milana Lasicu a Júliusa Satinského) doslova zľudoveli. K ďalším spoluprácam medzi režisérom a jeho (takmer) dvorným hercom patrí aj trojdielny televízny film Sváko Ragan (1976). Kroner tu opäť stelesňuje svoj povestný archetyp vynaliezavého, nezlomného a povzneseného ľudového hrdinu. Do ich spoločnej filmografie patria tiež tituly Rysavá jalovica (1970) či Mišo (1979). Martin Ťapák mal k Jozefovi Kronerovi blízko aj v súkromí. Ostávali spolu v kontakte aj v čase, keď sa už Kroner vo verejnom živote veľmi neangažoval a jeho smrť v roku 1998 vraj režiséra hlboko zarmútila.

Zvečnil miznúci svet slovenského vidieka

Ďalším blízkym spolupracovníkom a azda aj najvernejším nositeľom odkazu Martina Ťapáka je jeho syn Marek. Marek Ťapák sa po prvý raz ako len štvorročné chlapča objavuje v otcovom režijnom debute Balada o Vojtovej Maríne, už tu dokazuje svojím spontánnym tanečným sólom, že po otcovi zdedil nielen talent, ale aj lásku k folklóru. Ako šesťročného ho otec obsadil do jednej z úloh v snímke Živý bič, ktorá tiež patrí k jeho najvýraznejším a najcharakteris­tickejším filmárskym počinom. Marek Ťapák si neskôr zahral aj v otcovej hudobno-poetickej snímke Vianočné oblátky (1977) a tiež v rozprávkach Plavčík a Vratko (1981) a Popolvár najväčší na svete, ktorú Martin Ťapák nakrútil v československo-nemeckej koprodukcii v roku 1982. Poctou otcovej celoživotnej vášni bola napríklad aj hudobná filmová dráma Tanec medzi črepinami, ktorú pred dvoma rokmi Marek Ťapák režíroval.

K mnohonásobným spolupracovníkom Martina Ťapáka patrili aj herci Štefan Kvietik, Viera Strnisková, Milka Zimková, Viliam Polónyi, Leopold Haverl, Kveta Stražanová a ďalší. Filmovej réžii sa venoval až do roku 2000, keď nakrútil svoj posledný film Ako divé husi. Trojdielna televízna sága opäť čerpala z histórie života na slovenskom vidieku, v jej centre sú osudy niekoľkých generácií drotárskej rodiny Kypúsovcov.

Martin Ťapák spolu režíroval štyridsaťdva filmov a inscenácií. Hoci niektoré z nich vyvolali lepší divácky aj kritický ohlas ako iné, spolu vytvárajú ucelené a výnimočné životné dielo. Jeho filmografia má mimoriadnu výpovednú hodnotu nielen o svojom tvorcovi, ale najmä o nenávratne miznúcom svete tradičného slovenského vidieka, ktorý Martin Ťapák dokonale poznal a miloval. Za svoj prínos slovenskej kultúre v roku 1969 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 1988 titul národný umelec. V roku 2007 si prevzal tiež Pribinov kríž I. triedy.

V posledných rokoch si režisér užíval zaslúžený odpočinok a venoval sa najmä svojej rodine. Konkrétne príčiny úmrtia Martina Ťapáka jeho blízki nezverejnili.

Výber z filmografie:

  • 1948: Bílá tma (herec)
  • 1948: Vlčie diery (herec)
  • 1953: Rodná zem (herec)
  • 1958: Dáždnik svätého Petra (herec)
  • 1959: Kapitán Dabač (herec)
  • 1961: Pieseň o sivom holubovi (herec)
  • 1966: Živý bič (réžia)
  • 1971: Nevesta hôľ (réžia)
  • 1975: Pacho, hybský zbojník (réžia)
  • 1976: Sváko Ragan (réžia), TV film
  • 1976: Stratená dolina (réžia)
  • 1981: Plavčík a Vratko (réžia)
  • 1982: Popolvár, najväčší na svete (réžia)
  • 1984: Dies irae (réžia), TV film
  • 1987: Neďaleko do neba (réžia)
  • 1989: Montiho čardáš (réžia)
  • 2000: Ako divé husi (réžia)

© Autorské práva vyhradené

17 debata chyba
Viac na túto tému: #úmrtie #režisér #Martin Ťapák