Režisér Ján Sebechlebský si mohol po 82 náročných dňoch nakrúcania konečne vydýchnuť – posledná klapka seriálu Tajné životy padla, zostáva priestor už len pre strih, mix zvuku, korekciu obrazu a výstupnú kontrolu dosiaľ neodvysielaných častí. Ak si azda niekto myslí, že výroba seriálu je len remeselnou rutinou a scenár vzniká pri večernom poháriku vína, bude asi prekvapený. Tajné životy vznikali dlhých päť rokov – tak dávno začala ich hlavná autorka Biba Bohinská pripravovať projekt o ženách, ktoré sa ocitli v krehkom bezpečí azylového domu.
Dobrý scenár sa nedá vycucať z prsta
„Námet som najskôr ponúkala komerčným televíziám, ale zdal sa im príliš pochmúrny. Až šéfdramaturgička RTVS Jana Kákošová v ňom objavila potenciál. Ústrednou myšlienkou Tajných životov nie je len fakt, že v situácii jeho hrdiniek sa môžeme ocitnúť všetci, ale aj dôležitá správa, že pomoc existuje – len treba chcieť,“ vraví scenáristka Biba Bohinská. Prostredie, v ktorom sa seriál odohráva, chcela najskôr spoznať, vzniku scenára teda predchádzali návštevy bratislavského krízového centra Brána do života. So spoluscenáristkou Naďou Clontz tu konzultovali osudy týraných žien s psychológmi a sociálnymi pracovníčkami, veľa teda odpozerali z reality. „Riadim sa však dôležitým pravidlom: Nikdy si nevyberte postavu, ktorá naozaj žije. Etický kompas vás bude nútiť držať sa pravdy, až prestanete myslieť na potreby scenára,“ vraví scenáristka. Postavy sú teda skôr akousi mozaikou z viacerých osudov.
Hoci je dnes v móde vytvárať nekonečné seriály, predstava Tajných životov bola od začiatku iná. „Páčia sa mi seriály z dielne Jaroslava Dietla, všetko dôležité dostal do trinástich dielov, divák sa na novú epizódu môže tešiť celý týždeň a celok má hlavu aj pätu,“ vraví Biba Bohinská. „Kvalitný seriál môžete reprízovať aj po rokoch a stále bude diváka baviť, navyše bude odzrkadľovať aj dobu, v ktorej vznikol,“ pridáva sa režisér, ktorý pred Tajnými životmi nakrúcal Kriminálku Staré mesto 2.
Poctivá práca na postavách a takzvaných storylineoch zabrala scenáristkám (tvorivú trojku doplnila Soňa Čermáková) takmer celý rok. Za štedrý priestor, ktorý pri výrobe seriálov zďaleka nie je samozrejmosťou, sú dramaturgii RTVS vďačné. „Ak chcete ísť do hĺbky, nemôžete si scenár vycucať z prsta za pár mesiacov,“ myslí si Bohinská. Pri práci mnohé aj prerábali. „Prišli sme na to, že scenár nesmie byť len opisom situácií. Postavy musia stále konať a mať pravdivú motiváciu.“ Aby sa divák k seriálu s chuťou vracal, je dôležitý takzvaný cliffhanger, teda napínavý zvrat na záver každej epizódy. „Na tom sme sa nadreli, chceli sme divákov lákať, no nepôsobiť umelo.“
Na rozdiel od iných seriálov, kde sa režisérov vystrieda niekoľko, Tajné životy režíroval Ján Sebechlebský sám. „Námet ma ihneď zaujal, cítil som v ňom šťavu aj silný dramatický potenciál,“ spomína režisér. Nakrúcanie však patrilo k tým náročnejším – seriál sa odohráva až v 104 rôznych prostrediach. Nájsť vhodné lokácie nebolo ľahké – najmä v prípade samotného azylového domu. Po mnohých obchôdzkach napokon objavili opustený kaštieľ v Malinove, interiér zariadili podľa vzoru Brány do života. „Ide o zariadenie, ktoré funguje vďaka sponzorom, a tak je útulnejšie, ako by možno divák očakával,“ vraví Biba Bohinská. Režisér s dramaturgiou následne vyberali herecké obsadenie. Scenáristka si podmienky nekládla. „Pri písaní som žiadne konkrétne tváre nevidela a napokon bolo aj správne nechať sa inšpirovať – v postave ženy alkoholika, ktorú hrá Anka Šišková, som napríklad videla skôr typ Zuzany Kronerovej, teraz však musím uznať, že práve Ankina jemnosť jej dodáva nový rozmer. Až magicky sme sa, naopak, všetci zhodli na Zuzane Mauréry do úlohy riaditeľky azylového domu.“ Priestor na dotváranie postáv dostali aj herci. „S hlavnými predstaviteľmi sme si najskôr prešli celý scenár. Herec pracuje so svojim telom aj dušou, sám sa skrz postavu odhaľuje. Ak je s ňou zajedno, potom napríklad ani tie filmové slzy nie sú prázdne,“ vraví Ján Sebechlebský.
Zlatý vek televízie?
Deň na pľaci trvá doslova od nevidím do nevidím. Nakrúca sa, kým to dovoľuje svetlo. „Snažil som sa striedať náročnejšie dni s ľahšími, vedel som, že štáb nemôžem vyčerpať. Seriál je ako maratón,“ vysvetľuje režisér. Jeho práca vyžaduje pevné nervy, neraz prichádza stres – najmä ak sa nakrúcajú davové scény alebo zábery s detskými hercami. Režisér priznáva, že raz v podobnej situácii z pľacu vykázal aj neohlásenú delegáciu z televízie. Scenáristky mu prácu nesťažovali.
„My sme na kontroly nechodili, boli sme sa pozrieť len raz. Urobili sme svoju prácu najlepšie, ako sme vedeli a museli sme veriť, že to isté urobí aj režisér,“ tvrdí Biba Bohinská. Režisér si zase dával pozor, aby žiadnu zo scén výrazne nezmenil. „Občas sa však musíte prispôsobiť napríklad konkrétnej lokácii. Imaginárny seriálový svet sa skrátka stáva skutočným, a to je na tom práve krásne,“ vraví Sebechlebský.
Nakrúcanie seriálu nie je lacný špás, závisí od rozpočtu, ktorý poskytne producent, čiže televízia. V prípade Tajných životov sa vraj od začiatku rátalo s vysokým štandardom a tvorcovia si tak mohli dovoliť aj odvážnejšie nápady. Zdravý rozum a vynaliezavosť sa však vždy zídu. „Scény možno efektne vygradovať často aj bez toho, aby to stálo majland. Potom sú ale veci, ktoré neoklamete: kvalitná technika, pôsobivé lokácie a dobré obsadenie,“ vraví režisér.
Tajné životy majú u divákov skvelý ohlas. Sledovanosťou porážajú aj hollywoodske blockbustre a divákov s každým novým dielom pribúda. Tvorcovia sú príjemne prekvapení, že negatívne reakcie nenašli dokonca ani v anonymnom svete internetu. „Obzvlášť ma teší, že sú s výsledkom spokojní aj odborníci, ktorí nám pri tvorbe scenára radili,“ vraví Bohinská. Čím si seriál taký úspech vyslúžil? „Kdesi som si prečítal, že búrame tabu za tabu. Asi na tom niečo je. U nás nie je nič čierno-biele, nikto nie je len dobrý alebo zlý, chudák či grobian,“ zamýšľa sa režisér. Vyhýbať sa klišé bolo vraj napokon aj jedným z hlavných zámerov scenáristiek. Biba Bohinská verí, že Tajné životy sa dokázali vymaniť zo seriálových stereotypov. „Ľudia mi vravia, že sa nám konečne podarilo prelomiť vytváranie umelých svetov. Aj z prvých reakcií televízií na náš námet som pochopila, že je tu zakorenený názor, že náš divák tieto ilúzie chce a vážne témy ho nezaujímajú. No podľa mňa ide len o to, vedieť aj vážnu tému podať atraktívne.“
Vo svete sa v posledných rokoch hovorí o „zlatom veku malej obrazovky“, nové seriály kvalitou predstihujú nejeden kinofilm. Môže sa tento trend časom dostať aj na Slovensko? „Ide najmä o to, ako sú nastavené podmienky tých, ktorí seriály vyrábajú. Pokiaľ nebude prioritou vytváranie kvality, ale naháňanie inzerentov, tak sa toho asi veľa nezmení. Ale práve toto by malo byť zrejme poslanie verejnoprávnych televízií, umožniť tvorcom podmienky, v akých môže vzniknúť kvalita,“ uzatvára Ján Sebechlebský. Tajné životy bežia na Jednotke vždy v nedeľu o 20.20.
