Recenzia: Tichý šepot, ktorý prenikavo šteklí

Kristen Stewartová získala za svoj výkon Césara v kategórii najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe, vôbec ako druhá Američanka v histórii súťaže, a to celkom oprávnene. Assayas kladie veľký dôraz na výber herečiek. V obraze sú takmer stále prítomné. Ich minimalisticky detailné herectvo vyniká v dlhých scénach. Autentické postavy vyžarujú atmosféru charakterizujúcu film Sils Maria.

Stratená v hmle Malojského hada

Maria je na vrchole, jej osobná stabilita je však nalomená rozvodom. Po smrti režiséra, ktorý pred dvadsiatimi rokmi odštartoval jej kariéru, dostáva ponuku hrať hlavnú úlohu v divadelnom remaku slávneho filmu Malojský had. Miesto roly silného a mladého dievčaťa, ktoré stvárnila pred rokmi, jej ponúknu úlohu staršej Heleny. Divadelnú postavu definuje fatálna láska k mladej asistentke, ktorá Helenu doženie k samovražde.

Maria prijíma ponuku aj napriek tomu, že nie je s rozhodnutím stotožnená. Vyrovnáva sa s postupujúcim časom, bilancuje kariéru, hodnoty a zároveň sa snaží nájsť samu seba v prítomnosti. Maria si nedokáže zachovať odstup, stráca sa v hmle Malojského hada. Protikladom a zároveň alter egom Marie je Valentine. Je symbolom Mariinej mladosti, ilúziou sily, ktorú chce starnúca žena v sebe zachrániť a zároveň pochovať, odhodlaná dospieť. Assayas sa venuje naliehavým ľudským potrebám, nevtieravo vyjadruje svoje úvahy o bytí, o premenlivosti postojov. Tu a teraz, odbremenené od času. Vyvracia zaužívané klišé o tom, že s vekom strácame odvahu.

Tichý konflikt i vyvrcholenie

Film ironizuje povrchnosť doby, glosuje internet, kult „celebrít“, virtuálnych fanklubov i odvrátenú stranu slávy. Nesúdi, len upozorňuje na to, aby sme nerobili závery na základe podsúvaných mediálnych ilúzií. Assayas netvrdí, že realita je iná, len naznačuje, že šancu si zaslúžia aj „odsúdení“…

Sils Maria rozhodne nie je filmom pre každého. Vyžaduje si pozornosť a trpezlivosť, diváka vyzýva na dialóg a ponúka mu priestor na vlastné interpretácie. Ten, kto očakáva od filmu priamočiaru naráciu s klasickou dejotvorbou, bude na Sils Maria pravdepodobne prikrátky.

Trpezlivosť prináša ruže a Assayas je autorom, ktorý toto pravidlo s rešpektom využíva. Až na prehnane popisnú expozíciu celkom presne odhadol, s akou intenzitou sa má jednotlivým scénam venovať. Príbeh sa rozvíja pozvoľna vo dvoch dejových líniách, ktoré sú zároveň akýmsi zrkadlovým odrazom. Využíva princíp často varírovaný v obdobne tematizovaných filmoch: divadelné predstavenie postupne prerastá do súkromia hercov, otvára skutočné neistoty v postavách a spúšťa udalosti v „reálnom“ svete. Hrdinovia sa o sebe dozvedajú viac, ako by si chceli pripustiť.

Konflikt i jeho vyvrcholenie sú tiché, no neuberá to dráme na sile. Assayas nepotrebuje emocionálne výbuchy na to, aby sme pochopili, čo postavy prežívajú. Pracuje so znepokojivým tajomnom hromadiacim sa v oboch ženských hrdinkách, až napokon ústi do prekvapujúcej pointy.

Vzťahové nepokoje

Režisér podrobuje postavy svojskej psychoanalýze. Na základe latentného a zároveň naliehavého konfliktu rozvíja vnútorné zmeny jednotlivých charakterov. Sils Maria možno kategoricky prirovnať k filmom Ingmara Bergmana. Juliette Binocheová i Kristen Stewartová pod Assayasovým vedením dokonale rozumejú svojim motiváciám. Režisér balí jasné myšlienky do nevtieravých metafor. Pracuje s nejednoznačnými odpoveďami, polemizuje, kladie otázky a hrá sa so symbolikou.

Assayas podnecuje oheň nielen vo vnútri hrdinov, ale i v divákovi. Mnohé dáva vytušiť, no neponúka jednoznačné stanoviská, je na nás, aby sme sa vo víre myšlienok a emócií vyznali, aby sme si vytriedili jeho filozofické fraktúry, náznaky či úlomky pocitov, v ktorých sa zbadáme. Assayasov šepot je síce tichý, no šteklí prenikavo. Dej graduje nenásilne, namiesto dramatických zvratov či ostrých konfliktov sa sústredí na nepokoj vyplývajúci zo vzťahov. Príbeh napokon potvrdzuje smiešny paradox: všetci sme jedineční, no nik nie je nenahraditeľný…