V bunkri má každý svoj svet

Barbora Kardošová napísala príbeh Traja kamoši a fakticky fantastický bunker, Katarína Slaninková ho ilustrovala. Vytvorili spolu knižku, ktorá upúta už na prvý pohľad a nesklame ani na ten druhý. Obe autorky majú niečo spoločné s hrdinom knižky – vedia oceniť tajné skrýše a milujú zvieratká. V knižke je tým najvytúženejším zvieratkom pieskomil.

Barbora Kardošová a Katka Slaninková.
Autorky v ateliéry Katky Slaninkovej.
Autor: ,

Knižka Barbory Kardošovej je inteligentná a vtipná. Je v nej plno viet, ktoré vyvolajú úsmev. Napríklad: „Raz som zjedol kompletne celú hlavu kapra aj s očami. Bolo to u babky a bolo to v takej polievke, čo uvarila z rybích hláv. Halászlé. Mal som potom pocit, že tá ryba sa mi kuká, či mám vnútri všetko v poriadku. Príšerné!“ Ale malému Jurajovi netreba hneď všetko veriť, pretože o pár strán ďalej sa priznáva, že si to vymyslel, pretože nikdy by nikomu nezjedol hlavu. Ani tú baraniu, hoci baranie hlavy – to sú vlastne huby.

Slovné hračky, tajomné výrazy, aforistické vyjadrenia vytvárajú pútavý dej, v ktorom je veľa priestoru venovaného zvieratám, ale rovnako dôležité sú príbehy dospelých a detí.

Výtvarníčka Katka Slaninková bohatý text prijala s potešením. Mohla urobiť rovnako zaujímavé ilustrácie, a to svojou obľúbenou technikou – kresbou ceruzkou. Každý obrázok dotvára dej, ale je aj svojbytný. V deťoch uvoľňuje fantáziu a baví ich. Knižka je veľmi otvorená, úprimná.

Autorka textu Barbora Kardošová si k menu pridala v tejto knižke ešte svoje meno z detstva Babča, aby naznačila, že sa od sveta detí vôbec nedištancuje. Platí to aj o výtvarníčke Kat­ke.

Barbora Kardošová, spisovateľka a scenáristka: Veľmi rada počúvam, čo hovoria deti

Kedy človek potrebuje bunker?

Od útleho malička! Keď sa mi narodili dcéry, len mi to potvrdili. Kúpili sme napríklad papierový dom, postavili sme ho v dcérinej izbičke, a ona v ňom stále bola, nosila si tam všetky obľúbené veci a urobila si hniezdočko. Ale aj dospeláci potrebujú bunkre. Videla som veľmi vynaliezavé pevnosti z paplónov, diek, škatúľ a kadečoho. Každý potrebuje svoj priestor. Ja mám vlastnú izbu až teraz a ako sa teším! Pracovňa je fakticky tiež bunker.

Podľa názvu je knižka skôr chlapčenská – bavili vás v detstve bunkre a podobné skrýše? Ako ste sa hrali a s kým?

Knižka má síce hlavného hrdinu chlapca Juraja, ale ja som v jeho veku robila presne to isté ako on. Narodila som sa v Trenčíne, vyrástla som v lesoparku Brezina, tam som si aj našla bunker s mojou kamoškou Monikou Horeličanovou. Chodili sme náš bunker upratovať a nechávali sme si tam odkazy. Odmalička som túžila mať doma nejaké zvieratko, no moji rodičia mi to nechceli dovoliť. Presne ako to robí malý Juraj, mala som imaginárnych psov, boli to najskôr kamene, potom pokazená metla, ktorú sme s Mončou ťahali po lese a hrali sme sa na partizánky. Našťastie Monika mala aj morské prasiatko, ktoré jej babička, myslím, neustrážila, a tak ako bolestné dostala šteniatko Alinu. Bol to raj na zemi! Chodili sme s ňou na služobný výcvik, hoci Ajka bola iba malý čierny špic. Ale výcvik mala hodný boxera a dobermana. Kým sa tie dve cvičili, ja som všetkých psov fotila na fotoaparáte Smena. A sporila si na svojho prvého psa. V dvanástich sa mi to podarilo, presvedčila som rodičov a môj život sa zmenil!

Obal knihy Traja kamoši a fakticky fantastický
bunker.
Obal knihy Traja kamoši a fakticky fantastický bunker.
Autor: Slovart

To je váš prvý text pre deti – máte pocit, že detské knižky sú výtvarnejšie, alebo by ste si vedeli predstaviť bohato ilustrované aj vaše prózy pre dospelých?

Pre deti som začala písať už ako študentka filmovej a televíznej scenáristiky – najskôr to bola relácia Od Kuka do Kuka, neskôr napríklad projekt Paťa pátra (CD aj divadelná hra s pesničkami, ktorú som napísala aj so Soňou Borušovičovou-Karvayovou) a všeličo iné. Z mojich scenárov vznikli aj filmy pre deti: Amálka, ja sa zbláznim a Čarovala ryba. V mojich knihách pre dospelých mi ilustrácie nechýbajú, myslím, že v tom je kniha ako taká úžasná, že každý si ju v hlave vyskladáme podľa seba. Každý si číta svoj vlastný film. Detská knižka by však mala byť rozhodne výtvarnejšia. Je to jazyk, akým sa deti dorozumievajú, aj keď ešte nevedia čítať.

Keď píšete, vidíte text už aj výtvarne?

Áno, dokonca často dostávam od čitateľov spätnú väzbu, že všetko, čo si prečítali, videli ako film. Bude to tým, že ako scenáristka píšem v obrazoch, čiže situáciu, ktorú mám vymyslenú, vidím pred sebou. Vidím text ako oko kamery – čo má ísť až do veľkého detailu, čo vykresliť širšie.

Poznali ste Katkinu ilustrátorskú tvorbu, chceli ste, aby knižku Traja kamoši a fakticky fantastický bunker robila ona?

Katku a jej tvorbu som poznala z internetového magazínu Inzine. Hľadala som ilustrátora, ktorý by chcel ilustrovať môj text iba ceruzkou. Vedela som, aké detské knižky sa mi páčia, ako by Kamoši mali vyzerať, skúšala som, hľadala a nakoniec zakotvila u Slaninky v ateliéri.

Máte rada výtvarné umenie? Kreslíte?

Bohužiaľ ja tento dar nemám. Maximálne nakreslím kameramanovi, keď režírujem, ako má vyzerať záber. Veľmi insitne to nakreslím, ale pochopíme sa.

Poznáte aj ostatnú tvorbu Katky Slaninkovej?

Áno a obdivujem ju. Ale až kým nás Traja kamoši nespojili, netušila som, že sme v niečom veľmi podobné. Myslím, že sme obidve veľké detailistky.

Stotožnili ste sa s tým, ako urobila ilustrácie?

Určite áno! Každú jednu ilustráciu som zhltla aj s navijakom! Páči sa mi, že ilustrácie sú do poslednej čiarky premyslené, majú vtip aj tajomstvo, nie sú prvoplánové, dieťa môže už na obálke odhaliť niečo, čo si dospelý nemusí hneď všimnúť! Presne, ako je kniha napísaná – nič nemusí byť tak, ako sa o tom hovorí. Nič by som nenakreslila inak! Asi to bude tým, že Slaninka sa mi priznala po prečítaní prvých dvadsiatich strán rukopisu, že sa v mojom príbehu našla. Aj ona je stredný súrodenec a mala podobné pocity ako malý Juraj.

Ďalšiu knižku napíšete pre deti alebo pre dospelých? Čo je ťažšie?

Momentálne píšem súčasne pokračovanie detskej knižky – Traja kamoši a fakticky fantastický poklad, a zároveň pripravujem aj knihu pre dospelých. Písať pre deti mi ide akoby o niečo rýchlejšie, ale musím mať na to úplne vyčistenú hlavu, bez stresov okolia, naladenú na všetko, čo vypustia deti z úst. Všetko ma zaujíma. Deti vedia človeku veľa zaujímavého povedať a odovzdať! Nenormálne ma to baví – počúvať, čo zažili, čo si myslia a čo plánujú robiť!

Adresujete svoje knižky niekomu konkrétnemu? Vlastným deťom?

Mám dve dcéry, Terezku a Veroniku. A ešte som túžila mať Juraja. Tak ho mám aspoň v tejto knižke. Každá moja knižka je niekomu venovaná – veď preto aj vlastne vznikli Traja kamoši. Moja mladšia dcéra sa ma raz pobúrene spýtala, kedy už konečne venujem knihu aj jej, lebo poslednú som venovala staršej Terezke. Tak som sa spýtala, o čom by ju bavilo čítať (vtedy mala jedenásť). Povedala, že by sa jej páčil príbeh, kde by bol kôň, mačka a pes. A tak vznikli Traja kamoši. Som zvedavá, ako na knihu budú reagovať deti: Priateľka Eva mi napísala že jej Robinko vybiehal z detskej izby s rehotom a opakoval niektoré veci, ktoré som aj zabudla, že v knižke sú. Za pár dní som od nej dostala esemesku, že syn chce pieskomila a nesiem za to zodpovednosť. Takže to funguje!

Ako ste prišli na pieskomila?

Kolegyňa má syna, ktorý za každú cenu potreboval pred časom pieskomila, ani neviem prečo. Vlastne možno trochu preto, že sa mu narodil malý brat a on sa zrazu cítil sám. Tá jeho túžba bola taká intenzívna, že na Vianoce dostal hneď dvoch. Je to veľmi milé zvieratko, vidno to aj na ilustráciách – no, neľúbte ho! Má úplne najviac milé oči – ako by povedal môj Juraj v knihe.

Odkiaľ ste mali všetky informácie o zvieratkách?

Z rôznych zdrojov. Niektoré informácie sú vypočuté od môjho synovca Alberta, ktorý má encyklopedickú pamäť, a niektoré jeho dlhé vety citujem. Je dobré počúvať decká a ja to robím veľmi rada.

V knižke je aj postava, ktorá pripomína Dada Nagya. Ako sa tam dostal ako tetrov?

Vážne vám ten tetrov pripomína Dada Nagya? Lebo oni majú spoločné len to meno! Je fakt, že práve keď som písala túto postavu tetrova hlucháňa a premýšľala, aké meno by sa mu hodilo, zavolal mi Dado. A bolo po probléme. Ale môj tetrov Dado je taký chrobák Truhlík, čo všade bol a všetko videl. To Dado Nagy rozhodne nie je! Vlastne možno majú spoločné to, že obaja radi čítajú.  

Katka Slaninková, výtvarníčka: Každý text má svoju auru

Čím vás oslovil text knižky Traja kamoši a fakticky fantastický bunker?

Dávno som nedostala na ilustrovanie text, ktorý by bol taký úprimný a svieži z pohľadu dieťaťa, ako tento. Okamžite som sa počas čítania vžila do hlavného hrdinu a predstavila si prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva. Pripomenul mi vlastné detstvo, prázdniny, Vianoce, dokonca ma dojal natoľko, že som ku koncu pustila aj slzičku. Oslovil ma aj kvôli detskej komunikácii so zvieratami, s priateľmi.

Má každý text svoje farby, svoje špecifické podnety?

Každý text má podľa mňa akúsi svoju auru. Keď čítam, pocitovo vidím jeho farbu, štýl ilustrácií, ktorý by sa k nemu mohol hodiť, vidím knihu ako celok. Ak je text dobre napísaný, podnety na ilustráciu sa ponúkajú samy od seba. Dostala som sa do fázy, keď som schopná ilustrovať akýkoľvek text, či je to pre dospelých, alebo pre deti. Text Traja kamoši mi je však naozaj blízky. Už len preto, že mi pripomenul moje detstvo, ale aj preto, že s deťmi občas kreslím a počúvam ich, zaujíma ma, ako rozmýšľajú, aké majú problémy, z čoho sa tešia – alebo čo si prajú. A to podľa mňa táto knižka v sebe má.

Bol vám príbeh knižky blízky? Mali ste v detstve rada chlapčenské hry, bunkre, zvieratká a všetko to, o čo v knižke ide?

Ja som mala nádherné detstvo, za čo vďačím rodičom a mojim dvom bratom. S bratmi sme hlavne počas prázdnin, samozrejme, podnikali rôzne divočiny. Mali sme šťastie, že sme trávili prázdniny na dedine u prababiek a v lesoch, kde sme si našli vždy nejaké zákutia na hry. Dedina mala v tom čase svoje charakterové postavy, aj svojho dedinského „blázna“. Domáce zvieratá ako sliepky, husi, psy, mačky, kravy a kozy patrili k životu na dedine. Pamätám si, ako si môj mladší brat stále chodil pýtať od mamy chlebík so salámou a o pár minút som ho videla s tlupou dedinských psov. Ešte aj dnes, keď sa všetci traja stretneme každé leto, vieme sa perfektne pobaviť, vyrážame na túry do lesa, zahráme si akúkoľvek hru z detstva a večer spolu pozeráme na padajúce hviezdy, pričom vedieme dlhé rozhovory a spomíname na spoločné zážitky. Nikdy sme ako alergici nemohli mať žiadne zviera, ale cez prázdniny sme si to vždy vynahradili. Zvieratká sú balzam na dušu.

Autorky Barbora Kardošová a Katka Slaninková.
Autorky Barbora Kardošová a Katka Slaninková.
Autor: Pravda, Robert Huttner

Viete nakresliť každé zviera?

Viem nakresliť skoro každé zviera, ale aj tak si detaily pre istotu vždy skontrolujem v encyklopédiách. Knižiek o zvieratách mám veľa, zaujímajú ma. Teraz sa venujem pozorovaniu vtáctva v okolí môjho bydliska, od ďatľov cez glezgov po vrabce. Kone som kreslila od malička. Hovorí sa, že kôň sa kreslí najťažšie, ale mne sa to nezdalo nikdy ťažké. Kreslievala som celé stáda koní, takže ilustrácie koňa Haflinga v tejto knihe neboli problémom. Je to vec pozorovania a fotografickej pamäti, ovládania anatómie. Keď si to preštudujete, zakotví sa tá znalosť v pamäti.

Delíte text na chlapčenský a dievčenský? Čo prevažovalo v tomto?

Text nikdy nedelím na chlapčenský a dievčenský. Viem, existujú dievčenské romány, ale zatiaľ som žiadny nečítala a neilustrovala. Dobrý text zaujme tak dievča, ako aj chlapca. Traja kamoši sú pre mňa úplne neutrálni, v texte nejde len o chlapčenské záležitosti, dej je dobrodružný, vtipný a zároveň citlivý, hlavné postavy v ňom riešia problémy a situácie, ktoré sa môžu stať akémukoľvek dieťaťu.

Stretli ste sa s autorkou Barborou nad textom po prvý raz, alebo ste ju už poznali? Porozumeli ste si hneď?

S Babčou Kardošovou sme sa stretli prvýkrát u mňa v ateliéri. Prišla s knihami na ukážku pod pazuchou: „Toto sa mi páči, Katka!“ A ja: "Schovaj to, nechcem to ani vidieť!“ Ako ilustrátorku ma Babči odporúčala scenáristka a spisovateľka Soňa Borušovičová a mala som pocit, že Babča už prišla s istotou, že knihu budem ilustrovať ja. Potom som urobila prvé návrhy a jednu hotovú veľkú ilustráciu. Nerobievam skice, návrhy, ale po premyslení priamo hotové ilustrácie. Pri skicovaní by som mala pocit straty času. Prvá ilustrácia bol kôň, dvojstránka zo situácie, keď hlavný hrdina hľadá a nájde bunker. Tú som predložila na ukážku, ale potom som sa už zavrela v ateliéri a posielala som ilustrácie po väčších častiach bez konzultácie. Po odsúhlasení sa už nepýtam, som si istá vybraným štýlom. Editorka s autorkou boli spokojné a začala sa práca na knihe. Babča mala už od začiatku istú predstavu – o dosť jednoduchšiu, ale zároveň mi dala voľnosť a keď videla prvé návrhy, jednoznačne súhlasila. V podstate sme si porozumeli hlavne v tom, že tá kniha bude v niečom iná, výnimočná a je pre nás obe veľmi osobná. Ilustrácie z knihy by mali byť najbližšie vystavené v galérii Bibiana v rámci nominačnej výstavy na BIB.

Ako ste sa dohovárali? Ako diskutuje výtvarníčka so spisovateľkou?

Keď sú prvé ilustrácie hotové a je odsúhlasený štýl, začína sa moje dlhodobé „domáce a ateliérové väzenie“ s textom a tvorbou ilustrácií. S autorom komunikujem minimálne, s niektorými autormi sa veľakrát ani nekontaktujem a nestretnem. Autor je pán textu, ale ja nastupujem ako pán toho výtvarného, čo text doplní, obohatí a v spolupráci s grafikom a vydavateľstvom je z toho ako celok kniha. Babči som priebežne posielala hotové ilustrácie mailom. Je super, keď cítite, že je spisovateľ spokojný a vystihli ste aj autorovu predstavu, napríklad pokiaľ ide o vizáž hlavných postáv. Vtedy sa mi potvrdí, že to prepojenie medzi autorom textu alebo textom a ilustrátorom funguje.

V čom ste sa zhodli, čo ste chceli stvárniť každá inak?

Ja a Babča Kardošová sme v každom prípade veľmi tvrdohlavé osobnosti a počas tvorby knihy bolo zopár telefonátov, kým sme sa na niektorých drobnostiach zhodli. Ale dôležitý je výsledok a ten je ucelený. Dúfam, že sa bude deťom páčiť. S Babčou budem rada spolupracovať naďalej. Tvoriť ilustrácie k dobrým textom je radosť. Napriek všetkým úskaliam a neprespatým nociam je to úžasný pocit, keď vidíte vo výklade kníhkupectva kus seba a ešte krajšie je, keď počujem od kohokoľvek, že knihu, ktorú som kedysi ilustrovala, má veľmi rád.

Chceli by ste s ňou ešte robiť, alebo máte radšej vždy nového spisovateľa, ktorý vás zavedie niekam inam?

Každý nový text, ktorý dostanem na ilustrovanie, je pre mňa výzvou. Okamžite sa začína akási hra a proces v mojej hlave, ako bude kniha vyzerať. Text autora rešpektujem absolútne, je na mne, aby som sa prispôsobila a vedela sa chytiť na jeho vykreslenie atmosféry alebo situácií, ktoré sa v texte odohrávajú.

Nakoľko rešpektujete text? Majú autori radi, keď si robíte po svojom?

Autori sú rôzni, väčšina má nejakú vlastnú predstavu. Výtvarník má iné videnie, ktoré knihu obohatí, a v spolupráci s grafikom  posunie ešte ďalej. K finálnemu predmetu, ku knihe. Skoro vždy sa rada s autorom stretnem a rada s ním preberiem, ako by kniha mala vyzerať. Zaujíma ma hlavne obsah a atmosféra knihy z jeho pohľadu. Po prvých návrhoch väčšinou vznikne medzi nami dôvera a potom už potrebujem pracovať nerušene ďalej, bez cudzích vplyvov a zásahov.

Kde konkrétne ste trávili vy svoje detstvo? Kde ste čerpali inšpiráciu k týmto obrázkom?  

Moji rodičia pochádzajú z východného Slovenska. Tam som mala starých rodičov, tety a obe prababky. Leto som aj s bratmi trávila v Košiciach a v Kalinove, dedinke na hraniciach s Poľskom. Vtedy tam každé ráno po chodníku hnali kravy na pašu, po dedine behali sliepky, husi. Príroda bola divoká a zároveň bolo o ňu postarané. Keď vyrastáte s bratmi, máte vždy nejaké zákutie alebo bunker, to je jasné.

Na čo je človeku bunker?

Je to skrýša, kde vás nikto nebude rušiť a ktorá vás ochráni pred vonkajším svetom. Úkryt, v ktorom vás obklopujú obľúbené veci, do ktorého vpustíte len najlepších priateľov. Každý z nás potrebuje vlastný priestor, aj keby to mala byť len obľúbená stolička v kuchyni.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

Denzel Washington

Recenzia: Sedem statočných pochoval naivný pátos

23.09.2016 16:00

Hollywood s obľubou recykluje, bolo len otázkou času, kedy sa na mušku "továrne na sny“ dostane statočná sedmička, ktorá (podľa producentov) evidentne potrebovala akútnu plastiku a trochu kinopúdru.

Emília Vášáryová

Slovenským kandidátom na Oscara je snímka Eva Nová

23.09.2016 11:44

Členovia Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (SFTA) vyberali zo štrnástich slovenských filmov spĺňajúcich podmienky americkej Akadémie filmových umení a vied.

FILM: TK k filmu Eva Nová

Ceny Igric poznajú tohtoročných víťazov

23.09.2016 09:48

Rozhodla o nich porota, ktorú tvorili Peter Hledík, Dagmar Ditrichová, Eva Gubčová, Jana Dudková, František Kovár, Patrik Pašš ml. a Laco Kraus.

Sýria, Aleppo, výbuch, útok

Sýrska armáda sa opäť snaží získať strategický tábor pri Aleppe

25.09.2016 13:24

Ruské a sýrske lietadlá v nedeľu bombardovali strategicky položený utečenecký tábor severne od Aleppa. V noci na nedeľu kontrolu nad ním opäť prevzali rebeli.

Boris Johnson

Johnson: Za predlžovanie vojny v Sýrii môže Rusko

25.09.2016 12:34

Za predlžovanie vojny v Sýrii je zodpovedné Rusko, povedal Boris Johnson. Moskva podľa neho mohla útokom na humanitárny konvoj spáchať vojnový zločin.

škola, učiteľ, žiaci

Platy učiteľov podľa miesta ich pôsobenia nie sú dobrý nápad

25.09.2016 11:36

Rozdielna výška platov učiteľov v súvislosti s rozdielnymi životnými nákladmi učiteľov vo veľkých mestách a v malých mestečkách nie je šťastné riešenie.

Nicholsonová

Nicholsonová bude v októbri viesť schôdzu NR SR

25.09.2016 11:02

Podpredsedníčka parlamentu Lucia Ďuriš Nicholsonová predsedovi NR SR Andrejovi Dankovi oznámila, že bude schopná riadne viesť schôdzu a plniť si pracovné povinnosti.