Dobrodružná cesta Pavla Barabáša po neznámej africkej rieke vás zavedie k unikátnemu prírodnému kmeňu Suri. K spoločenstvu, ktoré sa rozhodlo bojovať za zachovanie svojich tradícií a pôvodného spôsobu života. Expedícia v zložení Pavol Barabáš, Ivan Bulík, Miroslav Dušek, Matej Fabiánek a Tomáš Lukačovič v roku 2001 ako druhá posádka sveta splavili vtedy ešte nepoznanú etiópsku rieku Omo s množstvom kmeňov pri jej brehoch.
"Tam vznikla túžba vrátiť sa a s niektorým z nich ostať dlhšie, aby sme spoznali ich spôsob života,” hovorí Barabáš. Na kmeňové územie juhu Etiópie sa vrátili o desať rokov neskôr. Zaskočili ich obrovské zmeny, ktoré sa tu udiali. "Preto sme sa rozhodli zorganizovať cestu ku kmeňu Suri, aby sme stihli zachytiť ich unikátny spôsob života skôr, ako z našej planéty navždy zmizne. V roku 2012 sme v pätici splavili rieku Godžeb a my s Ivanom sme pokračovali pešo na odľahlé územie kmeňa Suri,” vysvetľuje dokumentarista.
Suri patrí medzi pôvodné kmene Etiópie. O Surmoch, vyzbrojených samopalmi, sa traduje, že sú nebezpeční a nevypočítateľní. Barabášov film zachytáva tradície – labrety (tanieriky) v spodnej pere žien, ktoré sa už môžu vydávať (13 – 16 rokov). Postupne si peru naťahujú, aby sa do nej vošiel čo najväčší hlinený tanierik. Čím väčší tanierik – tým krajšia žena… Aby držal, treba si vytrhnúť dva spodné predné zuby. Keď sa zo ženy stane vdova, celú spodnú peru si odreže, aby sa už nemohla zdobiť.
Barabášov film ukazuje (možno trochu dlhšie, ako by mal) maľovanie tiel bielou hlinkou a tetovanie, ktoré je vlastne jazvou po narezaní kože žiletkou. Kým u žien je dôvod estetický, muži používajú takéto tetovanie na zastrašenie nepriateľa. Najpozoruhodnejšou slávnosťou kmeňa je boj donga. Ide o boj s palicou, ktorého cieľom je ukázať odvahu a schopnosť brániť rodinu.
Africký kmeň Suri, ktorý doteraz žil izolovane na etiópsko-sudánskej hranici, sa snaží žiť v súlade s tradíciami. Tak ako jeho predkovia. Hoci žije ako v kamennej dobe, organizácia kmeňového systému umožňuje pastierom žiť spokojný život, v ktorom najväčším majetkom nie je zlato, ale rodina a zdravý dobytok.
Teraz však kmeň stojí pred existenčnou hrozbou. Odkedy sa na jeho území objavili ložiská ropy a zlata, etiópska vláda jeho členov vytláča z vlastného územia, presúva ich, určuje nové pravidlá, zakazuje tradície, a tak ich ticho likviduje. Mŕtvoly dedinčanov, ktorí sa nechceli vysťahovať, ukrývajú hromadné hroby. Ústava, ktorá má kmene chrániť, sa stala len bezcenným papierom.
Surmovia sú v Etiópii posledným nespútaným kmeňom. Iné etiópske kmene už vláda pokorila a ich územia prenajíma cudzím spoločnostiam na pestovanie plodín. Ozbrojených a odhodlaných Surmov sa bojí každý, kto s nimi prišiel do styku. Aj keď na ich území pôsobia už dva roky jednotky vojakov, nezlomili ich. Nezmenila ich ani devätnásťročná snaha kresťanov o ich „scivilizovanie". Surmovia sú stále pánmi svojej zeme. Dokedy?
