Recenzia: Zlomený boxer zbiera svoj rozbitý svet

„Ľavoruký“ (preklad pôvodného názvu filmu Southpaw) Boxer Billy Hope (Jake Gyllenhaal) je úradujúci šampión v boxe. Má všetko. Víťazstvo, lásku i peniaze. Pre nerozvážny čin sa jeho rozprávka rozplynie. Padne na dno, aby sa pasoval s najväčším nepriateľom, so sebou samým. Postupne naberá odvahu, sily a pripravuje sa na odvetný boj, aby pomstil svoju stratenú lásku.

Rozdelená rodina

Hrdina je nútený dospieť po tom, čo jeho manželka Maureen (Rachel McAdams) nešťastnou náhodou umrie. Billymu odoberú dcéru Leilu (Oona Laurence) a zo zbohatlíckej štvrte sa presúva na perifériu. Fuqua sa zameral na dve dejové línie. Paralelne sleduje vývoj športovcovho vzťahu s Leilou, ktorý sa po smrti matky rozbije, a jeho snahu vrátiť sa späť ako šampión. Podľa režiséra ide predovšetkým o príbeh otca a dcéry.

Vo filme sú ostré kontrasty, lesk a bieda slávy, vrtkavosť osudu. Aj city sú čierno-biele, hrdinovia buď milujú, alebo nenávidia. Tvorcovia sú absolutistickí, príbeh je expresívny, plný preexponovaných momentov. Autori držia diváka pevne, nenechajú ho vydýchnuť.

Billyho zázračnú premenu má na svedomí kouč Tick Wills (Forest Whitaker). Ich vzťah je presvedčivý, vzájomné „doťahovačky“, aj keď podliehajú schéme, vnášajú do príbehu svieži závan. Ten sa mimoriadne hodí najmä po vyčerpávajúcej druhej tretine filmu, počas ktorej Fuqua obral Billyho o všetko. Neprikrášlený obraz úpadku sa po chvíli zacyklí, informácia sa opakuje. Ošívanie sa v publiku zaženie druhý bod zvratu. Billy vstáva z popola, z pasívneho príjemcu rán sa mení na „nového“ bojovníka.

Unikátne boxerské scény

Fuqua a scenárista Kurt Sutter chceli do roly Billyho obsadiť najslávnejšieho bieleho rapera Eminema. Hudobnícke povinnosti mu v tom zabránili, a preto režisér zveril úlohu Jakeovi Gyllenhaalovi. Nemohol urobiť lepšie. Herec je dokonalý profesionál, postavu emocionálne zlomeného, vybitého boxera prepracoval do detailov, počnúc náročnou fyzickou premenou až po Billyho špecifický rečový prejav.

Rafinovaná kamera sa zameriava prevažne na detaily. Tie v zlomových scénach paradoxne viac zatajujú, a preto pointa prichádza s napätým očakávaním. Športové scény sú vygradované, v ringu dochádza ku „skutočným“ bojom. Kamera sníma súboj v dlhších záberoch, čo pripomína televízny záznam. Postavy sa „bijú“ v „priamom prenose“. Režisér si neuľahčuje prácu postprodukciou. Gyllenhaala nechal prejsť náročným tréningom, čím výrazne prispel k autenticite fil­mu.

Emocionalita často presahuje pátos, no vyčerpávajúca šou odmení diváka silnou katarziou. Neprekáža, že koniec možno vopred vytušiť. Hrdinovia padnú na dno síl a prejdú intenzívnou zmenou. Navyše, takmer nepretržitá, dvojhodinová depresia dovoľuje sladkú bodku. Postavy v jedinom okamihu prichádzajú o všetko, no rovnako ľahko sa im to vracia späť. Realita je skreslená, ale pomerne šikovne sa drží na hranici.

Príbehová konštrukcia, sploštené vzťahy, nepretržitý tlak na pílu, priamočiara stimulácia citov… A predsa sa z Bojovníkových pazúrov nemožno vyvliecť. Diváka vyžmýka do poslednej kvapky, veľmi intenzívne a jednostranne, no z kina odíde očistený so známou spokojnosťou v srdci, aká sa po filme objavuje čoraz zriedkavejšie. Sutterovi a Fuquovi sa podarilo dosiahnuť presne to, o čo sa usilovali.