Rebeka Poláková: Som kaviarenský typ

K čomu sa viaže vaša najintenzívnejšia spomienka z detstva?

Spomínam si na bezstarostnosť, na to, že všetko bolo veľmi pekné, že som nemala z ničoho strach.

Vtedy vás ešte nesprevádzala introvertná povaha, o ktorej často hovoríte?

Bola som veľmi hanblivá a keďže som sa všetkých bála, aj nekomunikatívna. Dlho mi trvalo, než som s niekým nadviazala kontakt. Než sa otvorím, potrebujem človeka spoznať. Ale keď sa tak stane, je to intenzívnejšie. Moje priateľstvá z detstva trvajú dodnes. Vďaka konzervatóriu už nie som taký introvert ako kedysi. Prešla som veľký kus cesty, a ktovie, ako na tom budem v osemdesiatke.

Možno veselá, v spoločnosti neprehliadnuteľná a komunikatívna babička?

Možno.

Z potomkov hercov a režisérov sa často stávajú detské herecké hviezdy. Vyskúšali ste si to aj vy?

Nie, nikdy som ako dieťa nehrala. Ani ja, ani moja sestra sme k tomu nesmerovali. Chodila som len do dramatického tábora. Otec najskôr ani nevedel, že som sa rozhodla pre konzervatórium.

Neskôr vám fakt, že ste dcéra divadelného režiséra Romana Poláka, pomohol alebo skôr uškodil?

Dokedy sa ma na to budú všetci pýtať? Je to dvojsečná zbraň. V mnohých veciach mi to pomohlo, v iných, naopak, nie. Moje začiatky v Astorke mohli mnohí vnímať ako protekciu, najmä preto, že prvé predstavenie, do ktorého som robila konkurz – Zločin a trest, režíroval otec. Očakávania a predsudky boli oveľa väčšie ako u iných mladých hercov. Nebola som Rebeka Poláková, ale dcéra Romana Poláka. Keby som však na to nemala, tak si ma v Astorke nenechajú, nehosťujem v ďalších inscenáciách a neprijali by ma za stálu členku súboru. Aspoň v to dúfam. Pre mňa je to veľmi citlivá otázka a každý sa aj tak na to pozerá svojou optikou.

Foto: Ctibor Bachraty

SEN NOCI rebeka poláková V Divadle Astorka Korzo '90 si Rebeka Poláková zahrala v inscenácii Sen noci svätojánskej.

Sleduje otec vaše herectvo? Komentuje ho? Dáva vám rady?

Chodí na premiéry a, samozrejme, rozprávame sa aj o predstaveniach. Možno je trochu kritickejší. Pri inscenáciách, ktoré režíroval, som mala veľký rešpekt. Dlho sme však už spolu nerobili a ja mám pocit, že sme sa vo vnímaní divadla a mňa posunuli. Ak budeme ešte niečo spolu robiť, myslím, že to bude na prijateľnej úrovni a vychutnáme si to. Doteraz sa nám to nedarilo. Obaja sme boli vo veľkom strese prameniacom zo zodpovednosti.

Porovnávate sa s herečkami vo vašom veku?

V divadle sme tri herečky v rovnakom veku a od septembra nastupuje mladšia Dominika Zeleníková. Ak sa so Zuzkou Porubjakovou a Zuzkou Konečnou porovnávame, tak len v tom najlepšom zmysle slova.

Niečo predsa len máte s jednou kolegyňou spoločné. Ako často vám hovoria, že váš hlas sa podobá hlasu Anky Šiškovej?

Ďakujem. Ešte mi to nikto nepovedal, ale teší ma to.

Kedy ste boli prvýkrát v divadle?

Ako dieťa som často chodila do starej Astorky. Milovala som atmosféru zákulisia a tie malé šatničky… K maskérovi Martinovi Blizniakovi som sa chodila strihať, bavilo ma popritom počúvať rozhovory garderobierky a rekvizitárky.

Kedy vám divadlo skutočne zavoňalo?

Chodila som na tanečnú a výtvarnú, ale ani v jednom som nevynikala. Myslela som si, že by som mohla byť archeologičkou, ale nikdy mi nenapadlo, že by som mala ísť na herectvo. Na dramatických táboroch sme robili bábkové divadlo, ale aj tam som mala trému. Nikdy som nehrala väčšie postavy, lebo mi chýbal pocit, že to viem. To mám doteraz. Neviem o sebe hovoriť v superlatívoch. Keď mi mama navrhla, aby som skúsila konzervatórium, súhlasila som. Po prvom ročníku som si uvedomila, že škola ma veľmi baví. V treťom ročníku sme robili predstavenie Útržky z nedokončeného románu a vtedy ma premkol pocit, že by som herectvo chcela skutočne robiť. Na konzervatóriu som našla odvahu ísť na VŠMU, ale aj odvahu pre skutočný život.

Foto: Ctibor Bachraty

GAZDOVA KRV foto c Ctibr Bachraty0131 Rebeka Poláková V Divadle Astorka Korzo '90 si zahrala tiež v inscenácii Gazdova krv.

O čo prichádzajú ľudia, ktorí nechodia do divadla?

Napriek tomu, že hrám, veľmi rada si sadám do hľadiska aj ako diváčka. Je to terapia, pri ktorej zabúdam na realitu, na svoje starosti. Ako pri čítaní dobrej knihy a sledovaní pekného filmu. To, že súcitíme alebo nesúhlasíme s hlavnými postavami, nám dáva nové myšlienky, nový názor na život. Fascinuje ma, ako ma divadlo reálne citovo zasiahne.

Tento rok vás bolo vidieť ako Emíliu v Othellovi na Letných Shakespearovských slávnostiach. Akým nástrahám čelia herci pod holým nebom?

Je tam veľmi veľa nástrah. Okrem akustiky, ktorú zhoršuje neprestajný vietor, ktorý sa na nádvorí hradu točí ako vír, bolo javisko v strede a my sme hrali vlastne na dve strany, na dve hľadiská. Hoci sme to nemali nijako striktne rozdelené, diváci na jednej ani na druhej strane nemali pocit, že o niečo prichádzajú.

Hráte krkavčiu matku, podvádzanú nešťastnicu aj femme fatale. Ako sa dá vcítiť do ženy, ktorej odobrali dieťa, akú hráte v inscenácii Jama deravá?

Skutočný pocit je najautentickejší, ale ak máte dobrého režiséra a dobrý text, ide to nejako samo, aj bez konkrétneho zážitku. Kľúč na to, ako sa dá vcítiť do postavy, neexistuje. Každé skúšanie je iné a ja idem vždy od nuly.

Foto: Ctibor Bachraty

KOMETA foto Ctibor Bachraty 216 V Divadle Astorka Korzo '90 si zahrala tiež v inscenácii Kométa.

Išli ste do niektorej postavy s väčšími obavami?

Do všetkých postáv idem s veľkými obavami. Už sa však učím nejsť do všetkého príliš poctivo, aby to nebolo kontraproduktívne. Obávala som sa predstavenia Obeť v Aréne. Je výnimočné tým, že hrám veľkú postavu s ťažkým textom. Okrem toho je divadlo väčšie ako moja domovská Astorka a na javisku som s hercami, s ktorými som predtým nespolupracovala. Po prečítaní textu som zistila, že na scéne budem stále a bála som sa, či to zvládnem.

Sú aj diváci v Aréne iní?

Sú. Každé divadlo, dokonca aj predstavenie, má svojho diváka. Určite sa to tiež mieša. Na Closer (Na dotyk), bulvárnejšiu inscenáciu, chodia určite iní diváci ako na Holokaust či Obeť. Trochu som sa obávala, že do Arény prídu takí, ktorí vyrušujú. Pretože aj to sa stáva.

Napríklad počas predstavení pre školy?

Keď je maturitný týždeň, študenti sú radi, že majú voľno a do divadla prídu vyrušovať. V šestnástich sa potrebujú predvádzať, navyše im profesor zvykne vybrať predstavenie, ktoré nemusí byť pre nich vhodné. Menej často sa to stáva pri školských zájazdoch z iných miest. Tí sú fantastickí, akoby si to viac vážili. Pritom sa do Bratislavy trepú ktovie odkiaľ a človek by si myslel, že divadlo bude to posledné, čo ich zaujíma.

Foto: Robert Kňažko/ARCHÍV DAK'90

rebeka Poláková, Idiot V Divadle Astorka Korzo '90 si zahrala tiež v inscenácii Idiot.

Umravníte ich sem-tam?

Stalo sa to. V mojom prvom predstavení na scéne Astorky Vražda sekerou v Svätom Peterburgu – Zločin a trest je scéna, kde kričím: "Nie som kurva!” Keď to decká začali nahlas komentovať, Boris Farkaš prerušil predstavenie a povedal im: "Ak sa vám nepáči, môžete odísť.” Pomohlo to. Inokedy začali fotiť Lukáša Latináka v roli mŕtveho Rómea, mobilom. Alebo odchádzajú sústavne na toaletu. Škoda, že si mýlia divadlo s kinom. Možno je to tým, že sa do divadla chodí málo.

S ktorou postavou ste sa najviac potrápili?

Spočiatku som nie veľmi rozumela Emílii v Othellovi, hoci je to jednoduchý charakter. Samozrejme, že som hrala postavy, na ktoré budem celý život spomínať, ale v každej jednej si viem nájsť niečo pekné. K emočne náročným patrila Sofia v Platonovovi a podvádzaná Mária v inscenácii Obeť, ktorá prechádza stavmi smútku, hnevu, až agresie. Už sa učím nenosiť si postavu domov. Aj preto herci nechodia hneď po predstavení domov, ale dajú si malé pivo. Závidím staršej generácii hercov, že mali v Bratislave svoj divadelný klub. Obdobie kaviarenského života muselo byť nádherné. Ľudia si mohli posúvať myšlienky, nápady a zážitky, mohli vznikať nové projekty. Ak mi niekto zavolá, stretneme sa a niečo vymyslíme, ale to už nie je ono.

Máte rada kaviarne?

Áno. Som kaviarenský typ. Keďže žijem celý rok v Bratislave, kaviarne, ktoré majú ducha, k tomuto mestu pasujú. Rada si do nich zájdem aj sama. Učím sa v nich texty, lebo doma sa neviem sústrediť. Namiesto učenia varím, upratujem a robím tisíc „dôležitejších“ vecí. Aj taký cintorín je dobrý na učenie.

Foto: PETER CHVOSTEK

rebeka Poláková S rolou podvádzanej manželky sa Rebeka popasovala v inscenácii Obeť v Divdle Aréna.

Ako vzniklo predstavenie Zakázané uvoľnenie s čisto ženským, aj režijným, obsadením?

Vzniklo tak, že sme my tri – Zuzka, Zuzka a ja, nehrali v predstavení Einsteinova žena, ktoré sa pripravovalo minulý rok. S režisérkou Alenou Lelkovou sme po dlhšom hľadaní našli text, s ktorým sme prišli za riaditeľom Astorky Vladom Černým. Dal nám nielen priestor, ale aj financie a predstavenie zaradil do programu. Bol to veľký záväzok. Trošku sme sa aj báli, že z toho vypadne sentimentálna hlúposť, ale nakoniec to dopadlo dobre.

Prináša dabing, ktorému sa tiež venujete, niečo pozitívne do vášho herectva?

Ak herec veľa dabuje, môže sa dostať do takej rutiny, že na javisku síce správne intonuje, ale chýba mu výraz. Tomu sa hovorí dabingová intonácia. Nie som až taký dabingový hráč. Neviem napríklad dabovať telenovely, v ktorých prevláda podpriemerné herectvo. Snažím sa to dabingom opraviť, a potom som z toho zmätená. Veľmi mi pomáha, keď mi režisér dá vopred film v origináli, pretože sa viem na dabovanie pripraviť. To sa však nestáva až tak často.

Mávate trému?

Som veľká trémistka, najmä pred premiérou alebo predstavením, ktoré sme dlhšie nehrali. Podávam na javisku kolegovi pohár a trasie sa mi ruka… To je veľmi nepríjemné. Takisto sa mi trasú nohy, aj keď to vraj nie je vidno. Tváriť sa v tej chvíli, že všetko je v najlepšom poriadku, je veľký rozpor. Vravím si: Nechvej sa, upokoj sa a do toho hovorím nejaký text. Je to celé čudné. Našťastie, hlas sa mi netrasie.

Čo robíte v šatni pred predstavením?

Klebetíme, niekto si dá kávu, ide si zapáliť alebo jeme… V Astorke sa stále je. Pred predstavením, počas neho aj po ňom. Vždy niekto niečo prinesie. Hrozno, syry alebo čokoládu.

Aké prídu pocity po hodinách skúšania, generálke a nakoniec premiére?

Úplná prázdnota. Už v deň premiéry mi je smutno. A na recepciu prichádzam v úplnom kŕči. Nemám rada recepcie a nechce sa mi na nich byť. Neviem, čo mám vlastne oslavovať. Ak to nedopadlo dobre, nemám sa z čoho tešiť a ak to dopadlo dobre, je mi ľúto za tým, že pekný proces skúšania sa už skončil. Ak na druhý deň nemám čo robiť alebo nezačínam iný projekt, príde pocit prázdna.

Foto: Ctibor Bachraty

Zakázané uvoľnenie, Rebeka Poláková Trochu sme sa báli, že z predstavenia Zakázané uvoľnenie vypadne sentimentálna hlúposť, ale nakoniec to dopadlo dobre.

Na istý čas vám program urobil seriál Búrlivé víno. V jednej z diváckych ankiet o najväčšiu seriálovú mrchu ste skončili na treťom mieste po Anne Satmárovej a Barbore Švidraňovej. Ste spokojná s týmto umiestnením?

Fakt? To som netušila. Tretie miesto je nádherné. Etapa mrchy je už za mnou, idem ďalej. V Búrlivom víne som skončila, veľa divákov som asi nahnevala, ale netušila som, že to takto dopadne. Veľmi ma prekvapovalo, kam sa Naďa posunula a priznávam, nebolo mi v tej postave dobre. Bola napísaná veľmi vulgárne a prvoplánovo. Režisérovi som povedala, že do tejto polohy sa siliť nebudem, lebo by to dopadlo katastrofálne. Rešpektovali ma, trochu sme ju uzemnili a jej charakter urobili prijateľnejším. Bola to skúsenosť. Som rada, že som si vyskúšala aj charakter, ktorý divákom nebol sympatický.