Katarína Moláková: Filmový príbeh by mal priniesť posolstvo

V seriáli denníka Pravda s názvom To najlepšie, čo doma máme, postupne prinášame rozhovory s osobnosťami slovenskej kultúry, ktoré majú mimoriadny talent a kus práce za sebou, nie sú však na mediálnom výslní. V poslednej časti si prečítajte rozhovor so scenáristkou Katarínou Molákovou, ktorá sa ako hlavná scenáristka podieľala na seriáli Búrlivé víno a je podpísaná aj pod večerníčkovým seriálom Mimi a Líza.

01.09.2015 16:00
Katarína Moláková Foto:
Scenáristka Katarína Moláková.
debata

„Som skôr remeselníčka, ako umelkyňa,“ priznáva Katarína Moláková, bývalá hlavná scenáristka seriálu Búrlivé víno. S Ivanou Šebestovou napísala scenár animovaného filmu Sneh, s Katarínou Kerekesovou spolupracovala na dramaturgii animovaného muzikálu Kamene a seriáli Mimi a Líza. 

Pôsobili ste ako hlavná scenáristka divácky obľúbeného seriálu Búrlivé víno. Ako vyzerá práca scenáristu na dennom seriáli?

Ak sa scenárista písať denný seriál pre komerčnú televíziu, musí rátať s mnohými výhodami, ale aj obmedzeniami. Podstatné je zabudnúť na luxus času a na autorský blok. Nie je možné zahlásiť producentovi, že príbeh nevieme napísať. Jednoducho ho napísať musíme, lebo termíny produkcie aj vysielania tlačia. Zároveň je nutné nastaviť sa vnútorne na to, že tu, viac než kdekoľvek inde, treba myslieť na potreby daného média, ktoré seriál produkuje pre konkrétnu cieľovú skupinu. Jej požiadavky treba rešpektovať. V princípe sa úvod scenáristickej práce na seriáli odštartuje objednávkou vysielateľa na konkrétny formát. Určí sa ním žáner, cieľová skupina, vysielací čas, periodicita a podobne. Tieto parametre zas predurčujú obsah seriálu. Nasleduje dlhá etapa budovania charakterov, ich vývoja v dejových líniách, príbehov. Následne sa prechádza do bežného systému písania epizód, v ktorom scenáristov zastrešuje kreatívny producent, ktorý prepája text s jeho realizáciou.
    Takýto typ scenáristiky zrejme vyžaduje veľkú disciplínu. Čo je najdôležitejšie pre to, aby tím fungoval?

V americkej terminológii sa priestor, v ktorom sedí scenáristický tím seriálu, označuje termínom writers room. Čiže izba scenáristov. Môžem ten priestor prirovnať k alternatívnej obývačke, v ktorej my scenáristi sedíme so svojou alternatívnou rodinou – kolegami. Aby rodina fungovala, musia sa jej členovia mať radi napriek nezhodám, rozumieť si napriek nesúhlasu, nebojovať navzájom a nepomeriavať si egá, ale diskutovať, aby na konci dňa vznikol zmysluplný celok. Nie je ľahké vytvoriť takú komunitu, ktorá sa má rada, dokáže spolu vyjsť a navzájom sa obohatiť. Ja som mala to šťastie, že som našla svoju alternatívnu rodinu, v ktorej som sa cítila bezpečne a slobodne.

Čo vám práca na dennom seriáli dala a čo vzala?

Televízna scenáristika mi dala okrem remesla a zmyslu pre povinnosť aj  veľký pragmatizmus a schopnosť pohybovať sa v užších mantineloch. Jednoznačne mi vzala  čas na priateľov, na rodinu, ale aj na vlastnú tvorbu. Je to veľmi intenzívna práca, náročná aj na psychiku. Nie je možná bez toho, aby s vami postavy neboli stále. Sú tu, keď varíte, ste vonku so psom alebo si umývate vlasy. Stále rozmýšľate, ako im vybudovať príbeh.

Darí sa vám obľúbiť si postavy, aj keď sa pohybujú v „jednoduchšom“, žánrovom príbehu?

Je absolútne nevyhnutné, aby si scenárista dokázal vytvoriť vzťah k svojej postave. Či už pozitívny, alebo ambivalentný. Ak scenárista svojej postave rozumie, môže jej nastavovať prekážky a rozprávať jej príbeh. To je predpoklad toho, aby si divák vytvoril vzťah k postave. Potvrdilo sa nám, že to, čo sme písali s radosťou a vášňou, divák s radosťou a vášňou aj prijal.

Búrlivé víno má veľmi vysokú sledovanosť, ale slovenské seriály majú aj mnoho neprajníkov.

To je prirodzené a aj potrebné. Pre tvorcov seriálu alebo akéhokoľvek audiovizuálneho diela je spätná väzba od divákov dôležitá. Často musím veľmi skrúšene uznať, že divák je neúprosný a aj veľmi múdry dramaturg, ktorý odhalí akúkoľvek chybu v príbehu. V komerčnej televízii je hlavnou spätnou väzbou sledovanosť. Vďaka nej sa napríklad ukázalo, že bežné slovenské  publikum má absolútne odlišné preferencie než české. Kým v Čechách vynikajúco funguje soap opera, teda seriál, ktorý prináša bežné príbehy bežných ľudí z bežných domácností, slovenský divák túži po veľkom príbehu lásky, zrady, pomsty a obety, po extrémnych spoločenských rozdieloch medzi postavami, po jasne polarizovanom dobre a zle a po veľkej melodramatickej línii. Je to taká kombinácia rozprávky a antickej tragédie, samozrejme, v žánrovom televíznom šate.

Katarína Moláková sa podpísala pod animovaný... Foto: RTVS
Mimi a Líza Katarína Moláková sa podpísala pod animovaný seriál Mimi a Líza.

S Katkou Kerekesovou ste robili animovaný Večerníček Mimi a Líza. Aká to bola skúsenosť?

Práca na seriáli Mimi a Líza bola od začiatku obrovskou radosťou. Každá epizóda prináša príbeh s klasickou dramatickou zápletkou a krásnym vizuálom Katky Kerekesovej a Borisa Šimu. Hovorí o tolerancii, o tom, že nie všetci vnímame svet rovnako, a tak je to v poriadku, čo má pre mňa a hádam aj pre deti, ktoré si seriál obľúbili, veľký význam. Okrem samotného seriálu sa Katke Kerekesovej podarilo vďaka Mimi a Líze spojiť obrovské množstvo schopných, kreatívnych ľudí, ktorí sa na seriáli podieľali, a nadviazala na našu slávnu večerníčkovú tradíciu, ktorá sa, verím, rozšíri.

Na VŠMU učíte dramaturgiu. Sú mladí scenáristi pripravení? Vedia, do čoho idú?

Myslím, že scenáristom sa má šancu stať predovšetkým taký typ osobnosti, ktorý má potrebu písať, rozprávať príbeh. Má nielen talent, ale predovšetkým odvahu donekonečna  prepisovať, konfrontovať sa s vlastnými pochybnosťami, znášať konštruktívnu kritiku a tápať v neistote. Niektorí študenti počas štúdia zistia, že písanie ich zaťažuje a vnútorne deptá. Možno postupne začnú chápať, že im viac sedí pozícia dramaturga, prípadne kreatívneho producenta. Všetkým držím palce, lebo tieto tri profesie bez seba nemôžu existovať.

Aký typ scenáristu ste vy?

Nezávisle od toho, či práve pracujem na animovanom filme, animovanom seriáli, či seriáli, podstatní sú pre mňa ľudia, s ktorými spolupracujem. Vyhovuje mi práca vo dvojici, alebo v trojici, je obohacujúcejšia a, samozrejme, v konfrontácii sa často nápad prehĺbi, alebo, naopak, uznáme, že nie je vhodný.  

Ako vnímate súčasný slovenský film?

Veľmi sa z neho teším, pretože ožil. Okrem kvalitného klubového filmu ponúka aj zaujímavé žánrové filmy, ktoré majú šancu do kín priviesť mainstreamového diváka. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby aj bežní diváci začali vnímať a rešpektovať slovenský film, aby ho zaujal príbehom, reáliami, kontextom.

Čo na filme milujete najväčšmi?

To, čo miluje každý divák, silný príbeh, ktorý sprostredkúva posolstvo.

Prečo ste sa rozhodli pre filmovú scenáristiku?

Ako dieťa som bola vystrašená a nekomunikatívna. Mala som viac literárnych kamarátov než tých skutočných. Tešievala som sa na november, vtedy som totiž vždy dostala angínu. Prvý deň som mala vysokú horúčku, na druhý deň však klesla a ja som mohla celý týždeň vylihovať a čítať. Postupne som začala vymýšľať vlastné príbehy so svojimi postavami, sledovala som osudy členov mojej rodiny, známych, zapisovala si ich, kombinovala, hľadala súvislosti. V istom okamihu som stretla pre mňa veľmi dôležitého človeka, ktorému som zopár útržkov tých príbehov ukázala. Podporil ma a nasmeroval na štúdium scenáristiky. Vôbec som netušila, čo to bude predstavovať, aký rozdiel je medzi tvorbou prózy a písaním pre film. To je napokon vlastné mnohým adeptom scenáristicky. Milujú písať príbehy, a takmer netušia, čo to vlastne idú študovať.

Ako sa zmenilo scenáristické prostredie, odkedy v ňom pôsobíte?

Na školu som sa dostala po voľbách v roku 1998. Po období mečiarizmu bola Koliba zničená a nezávislé producentské prostredie sa iba začínalo formovať. Spomínam si na rok, keď nevznikol jeden jediný slovenský hraný film. Verejnoprávna televízia bola tiež zdevastovaná a jediná komerčná televízia, ktorá vtedy na Slovensku existovala, zatiaľ neprodukovala pôvodnú tvorbu. Keďže situácia bola zúfalá, zväčša sme vôbec nepremýšľali, že by sme sa po absolvovaní štúdia mohli zaoberať scenáristikou profesionálne, nieto sa ňou živiť. Boli sme pripravení pracovať v prostredí produkcie, reklamy, v printových médiách, ale vo vyštudovanom odbore sme nemali veľkú perspektívu. 

Neboli ste z toho frustrovaná?

Boli sme mladí. Počas štúdia sme zrejme nemali taký veľký pocit zodpovednosti voči budúcnosti ako dnešná generácia študentov. V tej dobe nám totiž stačilo malé vreckové od rodičov a zo dve brigády mesačne, aby sme mali na cigarety. Žili sme v internáte ako jedna veľká komunita, intenzívne sme žili svoje vzájomné vzťahy, spoznávali sa navzájom, diskutovali. Mali sme luxus času byť zaneprázdnení štúdiom a prežívaním. Až do štvrtého ročníka som si preto vôbec naplno nepripúšťala,  že existuje niečo ako reálny život za múrmi školy, do ktorého treba vstúpiť. Frustrácia prišla pred ukončením školy. Kráčala som po chodníku a zrazu som si uvedomila, že vlastne nič, čím by som sa mohla živiť, neovládam. Možno to tak pociťovali aj moji spolužiaci.

Aj napriek tomu, že podmienky v audiovízii neboli priaznivé, k scenáristike ste si nakoniec našli cestu.

Po škole som sa zamestnala v producentskej spoločnosti dokumentaristu Pavla Barabáša. Už si nespomínam, ako som ho dokázala presvedčiť, aby ma zamestnal, lebo som v tom období okrem písania vo worde neovládala takmer nič. Naučila som sa uňho množstvo praktických vecí súvisiacich s filmom, videom, ale hlavne som sa naučila, čo je to zodpovednosť. Keď som niečo pokazila, Paľo sa so mnou našťastie nemaznal. Neskôr som sa dostala na doktorandské štúdium scenáristiky na VŠMU a potom prišli rôzne ponuky z televízií, ktoré konečne začali produkovať pôvodnú tvorbu. Mala som pred tým obrovský rešpekt a pochybnosti, našťastie sa mi ich podarilo prekonať. Začala som od najjednoduchších projektov a postupne som sa aj vďaka ľuďom, s ktorými som spolupracovala, dostala k hranej televíznej tvorbe.  

Sú dnes podmienky pre tvorcov priaznivejšie?

Pre scenáristov, ale aj filmových tvorcov vo všeobecnosti sú neporovnateľne lepšie. Po páde Koliby sa postupom času v slovenskej audiovízii vyformovali veľmi múdri a pragmatickí producenti, ktorí sa dobre orientujú v európskom filmovom prostredí, majú jasné ciele, stratégie a dokážu na film zohnať financie, či už z domácich zdrojov, alebo vstupujú do zahraničných koprodukcií. Slovensko je malé, producenti sa navzájom poznajú, niekedy sú to bývalí spolužiaci z VŠMU, vychádzajú si preto často kamarátsky v ústrety pri domácich koprodukciách, čo vytvára príjemnú atmosféru kolegiality. Zásadná zmena sa ale udiala pred niekoľkými rokmi. Vznikol Audiovizuálny fond, ktorý je pre slovenských filmárov neoceniteľnou inštitúciou. Je zásadným poskytovateľom dotácií nielen pre renomovaných tvorcov, šancu majú aj úplní začiatočníci. Napríklad mladý scenárista, ktorý za sebou nemá doslova nič, môže dostať štipendium na vývoj svojho námetu. Dostáva tým teda možnosť nezutekať rýchlo do reklamy alebo médií, aby mal z čoho žiť, ale sústrediť sa na svoj scenár. Na druhej strane sú tu ponuky televízií. Verejnoprávna televízia začala momentálne vytvárať priestor pre veľmi kvalitné epizodické seriály, akými sú Tajné životy. Absolventi scenáristiky sa takisto môžu uplatniť v komerčných televíziách, kde je jedným z najdôležitejších formátov denný televízny seriál.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #búrlivé víno #Katarína Moláková #scenáristka