Recenzia: Aferim Radu Jude!

Rovnomenná snímka nakrútená na čiernobielu filmovú surovinu získala na tohtoročnom Berlinale Strieborného medveďa. Jude tak už tradične vzbudil vlnu záujmu o svoje dielo u kritikov aj divákov.

Príbeh situovaný do 19. storočia sa odohráva v časovom horizonte niekoľkých dní. Na konských chrbtoch sa rázovitým Valašskom nesie Costandin so svojím dospievajúcim synom Ionitom. Hľadajú cigánskeho zbeha, otroka Carfina Pandoleana, aby ho odovzdali do rúk jeho majiteľovi a „spravodlivosti“.

História sa neopakuje. Trvá

Kto čaká naturalistickú historickú drámu, bude možno prekvapený. Jude volí svoje námety veľmi premyslene. Tému otroctva a rasovej diskriminácie zasadil do minulej doby a jeho obraz je alúziou na súčasnosť. Jude sa vyhol nostalgickému pátosu i kostýmovej pompéznosti, nadčasový príbeh korunuje dialógmi s mimoriadne vtipným presahom. Postavy a ich činy sú „dobové“ a zároveň sú trpkou „hudbou budúcnosti“. Tvár sveta sa nezmenila, zlo len nadobudlo kultivovanejšiu podobu, začalo sa viac maskovať.

Tichý smiech cez slzy je Rumunovým kyslým dažďom. Jeho postavy sú klauni, zmietajú sa v sarkastickom víre. Je rafinovaný, zhubný tvar sveta odhaľuje postupne, bez prvoplánových emocionálnych nátlakov. Náracia príbehu je klasická, no vďaka nevyspytateľnosti postáv a skrytým významom je dej nepredvídateľný. Pravda vyskočí ako strašiak zo skrine v momente, keď si myslíme, že bude všetko tak, ako má. Konfrontuje nás s naším vlastným odrazom a jeho pohľad na poklesky ľudstva je univerzálny.

O ľudskosti po rumunsky

Aferim! sa od historických výpravných drám v zásade líši. Nesympatickí hrdinovia skúšajú divákovu trpezlivosť, Jude testuje mieru empatie a polemizuje s morálkou, ktorú v snahe zachovať si vlastné pohodlie odsúvame kamsi na chvost. Hrdinovia Judeho prérie sú trefne ľudskí, neskrývajú sa za pretvárku, žijú svoju horkosť naplno, bez ilúzií o tom, čo je správne. Neodvažujú sa hľadať pravdu a dôstojnosť v ich svete dávno stratila tvár. Zostala abstraktnou ozvenou, legendou, do ktorej utierajú svoje poklesky.

„Spi. V spánku nebudeš hladný,“ poradí životom trénovaný otec naivnému synovi a pokúša sa v ňom udusiť ľútosť a túžbu po nebezpečnej spravodlivosti. Jude sa „vyžíva“ v dobových aforizmoch a dokonale ich pasuje do úst postavám. Významný je takmer nepretržitý dialóg, ktorý ostro kontrastuje s tým, čo postavy vo filme uznávajú a čo skutočne „žijú“.

„O dvesto rokov si na nás nik nespomenie, nik nebude vedieť, čo sa dialo,“ konštatuje jedna z hlavných postáv filmu. Jude sa síce dištancuje od tvrdenia, že jeho film je striktne reálnym odrazom historických udalostí, ale v závere priznáva, že niektoré obrazy boli priamou citáciou kroník a archívnych materiálov. Usiloval sa o ponor do minulosti, atmosféru navodzuje aj prostredníctvom archaického jazyka či iných dobových obyčajov, ktoré poctivo študoval, a zároveň pomocou výrazových prostriedkov vytvára dištanc.

„Keď hovoríme o minulosti, hovoríme o nej z našej perspektívy. Dúfam, že ten uhol pohľadu je v mojom filme zjavný a bdelý divák to bude mať na zreteli,“ vyznal sa režisér v rozhovore pre portál cineuropa.com. Podľa neho je problematické, ba priam nesprávne prezentovať dielom históriu, ako absolútne pravdivú. „Chcel som pripomenúť divákovi, že sleduje subjektívnu filmovú rekonštrukciu, nie skutočnosť, a siahol som po čiernobielom obraze. To zaručuje filmu odstup a abstrakciu.“

Výsledkom jeho snáh je zrelá snímka, ktorá rozpráva o závažnom probléme bdelo a aj napriek historickému kontextu moderne.