Momentálne hráte v SND v desiatich tituloch. Držíte rekord?
Určite nie som jediný, je nás v divadle viac. Musím povedať, že je to super, a veľmi sa teším, že mám takúto možnosť hrať a skúšať, jednoducho robiť to, čo ma baví. Niekedy je to náročné, ísť z jedného skúšobného procesu hneď do druhého, ale nesťažujem sa.
Hrá sa vám lepšie s mladými hercami a herečkami, ako je napríklad vaša spolužiačka Dominika Kavaschová, alebo s bardmi ako Emil Horváth? Vlastne s oboma účinkujete práve v inscenácii Mojmír II.
Na skúškach všetci herci pracujú a tvoria spoločne, takže tieto rozdiely nevnímam. Ale zo začiatku to tak nebolo. Pred nástupom do SND som bol päť rokov v jednom kolektíve s mojimi spolužiakmi, s ktorými som skúšal, hral školské predstavenia, trávil všetok svoj voľný čas a zrazu škola skončila, bol som zamestnaný a hodený do úplne nového kolektívu. Medzi skúsených, profesionálnych hercov. Hoci som väčšinu poznal osobne už pred tým a všetci herci ma prijali medzi seba veľmi pekne, bol som zo všetkého trochu vykoľajený. Čo sa týka inscenácie Mojmír II., na javisku so mnou stojí môj pedagóg a moja spolužiačka, čo viac si môžem želať.
Zmenil sa vám nejako život od čias, čo ste získali trvalý angažmán, oproti tomu, keď ste boli študentom? V čom je rozdiel?
Hlavne v tom, že som zamestnaný, a už nie som študent. Mám pocit, že keď som sa vtedy dopustil chyby, mal som na ňu väčšie právo, pretože som bol študent, čo sa ešte len učí. Aj keď vlastne herec sa učí stále, celý život a hlavne na svojich vlastných chybách. Vždy som bol v práci, či už v škole, či pri hosťovaní v divadle, zodpovedný, ale keď som prijal angažmán, zrazu bol ten pocit zodpovednosti iný, väčší. A asi aj stále je.
Dominika Kavaschová nám rozprávala príhodu, čo sa vám stala s Klimáčkovou hrou Mojmír II. alebo Súmrak ríše. Na začiatku znie až ohlušujúca scénická hudba, počas ktorej sa vy prechádzate s tyčou a vymeriavate územie Veľkomoravskej ríše. Akási postaršia diváčka vás vraj požiadala, aby ste tú hudbu dali tichšie, že ju ruší…
Áno, stalo sa to. Hneď v úvode Svätopluk zomiera, rozdeľuje kráľovstvo, muzika buráca a on z posledných síl rozpráva do hlasitej hudby svoj text. Tento inscenačný zámer diváčka na začiatku predstavenia asi považovala za chybu, a tak sa mi jednoducho posťažovala.
Nerozhodí vás takáto reakcia?
Najprv ma to zaskočilo, potom pobavilo. Moja postava – Mojmír II. dáva už od začiatku jasne najavo, že sa mu nepáči, čo sa okolo neho deje. Búri sa proti otcovi, ako aj proti svojej povinnosti zasadnúť na trón. Svojím často nezmyselným konaním ukazuje, aký má k tomu všetkému postoj. Odmietavý. Veď nakoniec aj odíde do cudziny, a to je jeden z problémov, ktorým sa predstavenie zaoberá – odchod mladých do zahraničia. Predtým než som teda hodil palicu o zem, začal nahnevane lámať prúty, v našom prípade zápalky, a kopať do steny, dal som diváčke za pravdu. Má právo byť nespokojná, veď aj ja som, keďže takýto hluk a bordel je tu stále.
Máte pocit, že diváčka to nepochopila?
Netrúfam si ju súdiť a ani nechcem. V prvom rade treba povedať, že inscenácia Mojmír II. nemá formu klasického divadla, na aké sme zvyknutí. Text, hudba, celý vizuál inscenácie – toto všetko nesmierne intenzívne pôsobí na diváka. V inscenácii cez seba plynie viacero časových línií a situácií. Kým Svätopluk s Rastislavom sú mŕtvi a spomínajú na minulosť, ja ako Svätoplukov syn Mojmír II. som živý a na minulosť spomínať nechcem, preto robím celkom iné veci ako oni. Dá sa povedať, že na seba nereagujeme, aj keď vlastne reagujeme. Divák vidí dva svety, svet Svätopluka a Mojmíra, ako plynú vedľa seba a v istých momentoch sa stretajú a navzájom na seba vplývajú. Ja si skôr myslím, že diváčkina predstava o divadle či inscenácii bola iná, asi klasickejšia, ako to, čo od nás dostala. Ani vtedy, ani teraz jej to však nemám nijako za zlé.
Vaša postava Mojmíra II. veľkú časť hry vôbec nerozpráva. Je pre herca ťažšie hrať mlčiacu postavu, ktorá sa dostane k slovu až na záver?
Asi je jedno, či má postava textu veľa, málo či žiadny. Jedno aj druhé je pre herca náročné, len každé iným spôsobom. Mojmír II. skoro celú inscenáciu nerozpráva preto, lebo mlčanie je jeho postoj k tomu, čo sa okolo neho deje. Nechce, nemá zmysel a ani sa nebude vyjadrovať. Počas hrania, napriek tomu, že nerozprávam, musím dávať pozor, aby som veľmi nevyrušoval. Aj keď vlastne trochu môžem a aj musím. V Mojmírovi II. mám na javisku voľnosť – ale zároveň mám všetky svoje akcie presne určené, hoci len bodovo. Ak urobím niečo o pár sekúnd neskôr alebo skôr, alebo jednoducho trochu inak, je to v poriadku.
Vy však musíte veľmi skákať z jedného historického obdobia do druhého. Od Mojmíra z veľkomoravských čias sa presuniete do doby Jána Ámosa Komenského alebo do 19. storočia k Buddenbrookovcom z románu Thomasa Manna. Najnovšie hráte študenta v hre Úpadok amerického impéria, Invázie barbarov, ktorá je situovaná do súčasnosti…
Mám pocit, akoby sa ľudia nemenili, bez ohľadu na historické obdobie. Človek je stále len človek. Ale zároveň je každý iný, to je fakt. Pre herca je určite dôležité, aby poznal historické pozadie hry, ale mňa vždy pri skúšaní a hraní hlavne zaujíma – čo je asi prirodzené pre každého herca -, o akého človeka ide. Vždy sa pokúšam pri tvorbe o to, aby sa moje postavy na seba navzájom nepodobali. Aby boli od seba vo výrazových prostriedkoch čo najviac odlišné. Mám veľké šťastie, že postavy, ktoré hrám, sú dosť pestré a charakterovo rozdielne. Môžem sa vyblázniť.
Máte rebríček obľúbených postáv? Na čo sa vyslovene tešíte, napríklad na Kristiána, za ktorého vás nominovali na cenu Dosky, alebo inú rolu?
Všetky inscenácie a postavy, ktoré hrám, mám obľúbené. Neviem povedať, ktorú menej alebo viac. Áno, niekedy si poviem, jaj, dnes musím hrať toto, ale ide skôr o rozpoloženie, v akom sa človek práve nachádza. Poviem to tak, že nie vždy sa vám chce hrať, keď vám nie je práve najlepšie. Profesionál si však nemôže dovoliť prenášať svoje súkromné pocity na javisko.
Hráte každý večer, keď máte taký široký repertoár? Nájde sa aj voľný deň?
Jasné, nájde sa aj voľný deň. Niekedy hrám niekoľko večerov za sebou, vždy niečo iné a potom príde pár dní voľna. Niekedy zasa hrám každý druhý, tretí, štvrtý deň a to mi asi vyhovuje najviac, pretože si môžem medzi jednotlivými predstaveniami vydýchnuť.
… aby ste načerpali energiu?
To ani nie, energie mám dosť, som ešte mladý, ale je náročné prepínať niekoľko večerov po sebe vždy do iných postáv, preto som rád, ak mám medzi predstaveniami aspoň deň voľno a hlava si tak môže trošku oddýchnuť. Nejde však, samozrejme, o klasické voľno, ak aj nehrám, doobeda sa vždy skúša a človek sa nahrá až-až.
Vnímate divákov popri tom, ako hráte?
U každého herca je to asi iné, ale za seba môžem povedať, že ich vnímam. Napriek tomu, že človek je na javisku sústredený na seba, na svoju postavu a na situáciu, nikdy to nie je tak, že by nevnímal divákov. Veď sa prišli pozrieť na predstavenie a na hercov. Je to zvláštne, od divákov sa musíte odstrihnúť a nemôžete ich reakciám podľahnúť, ale v istých momentoch vám vedia správne poradiť, keďže cítite energiu, ktorú k vám vysielajú. Cítite, ako počúvajú alebo nepočúvajú, ako idú alebo nejdú s príbehom. Takže cítite, kedy trochu pridať a kedy ubrať, či už vo výraze alebo v tempe.
Foto: collavino
V SND často hráte predstavenia, ktoré si vyžadujú pripraveného diváka. Nestačí len prísť a nechať divadlo na seba pôsobiť, ale divák by mal o hre či jej dobe už niečo vedieť…
Niekto vie viac, niekto menej. Niekto si naštuduje a niekto nie. Niekto prichádza a vie, ale rovnako niekto prichádza práve preto, že sa chce dozvedieť. Keď som dostal do rúk napríklad scenár Mojmíra II., tiež som veľa vecí nevedel a musel som si ich doštudovať.
A čakáte, že diváci si tie veci naštudujú predtým, ako prídu do divadla?
Nič nečakám. Zaujímavé spracovanie akejkoľvek témy vyvoláva záujem a myslím si, že to je asi to podstatné. Veď aj opačný efekt je nesmierne pozitívny a legitímny, teda ak sa divák začne zaujímať o niečo až na základe videného.
Vy ako herci sa musíte neustále učiť – minulá sezóna bola slovenská a SND uvádzalo veľa historických tém, štúrovci, Komenský, Bačova žena…
Priznám sa, že nie som až taký dobrý v histórii, mám rezervy, a tak som sa s tým trochu pasoval. Ale môžem si za to sám. V škole som toho veľa zanedbal a teraz to musím doháňať.
Veľa ľudí nie je v histórii podkutých.
To je možné, len hovorím, že ja by som chcel mať lepšiu znalosť.
Najnovšie vás možno vidieť v hre podľa dvoch filmov kanadského režiséra Denysa Arcanda – Úpadok amerického impéria a Invázie barbarov. Má to byť kritika konzumného života a úpadku civilizácie?
Ocitáme sa v spoločnosti profesorov, intelektuálov, ktorí sa bavia o dejinách, úpadku spoločnosti a postupne zisťujeme, že úpadok sa týka aj ich samých. Moja postava sa v priebehu hry zmení. Na začiatku som študent, ktorý sa ocitne na chate s profesormi a zrazu ich vidí v celkom inom svetle než doteraz. Zo školy ich pozná ako inteligentných ľudí, ku ktorým vzhliada. Na chate sa zrazu začnú baviť o ženách, sexe a študent zisťuje, že aj profesori chodia do bordelu, čo by nikdy o nich nebol nepovedal.
Ničomu veľmi nerozumie, je čistý, spravodlivý a takéto veci jednoducho nerieši. Medzi dvoma Arcandovými filmami je sedemnásťročná pauza. V našej inscenácii prejde medzi oboma časťami počas dvadsaťminútovej pauzy možno ešte o niečo dlhší čas. Moja postava sa v druhej polovici zrazu po niekoľkých rokoch zmení zo spravodlivého a dobrého človeka na šéfa nemocničných odborov, ktorý nemá problém prijímať úplatky. To, s čím by mal predtým problém, zrazu urobí. Vo filmoch sú to tri rozličné postavy, v Majlingovej úprave však ide o jednu a tú istú postavu.
Foto: collavino
Aj ste videli Arcandove filmy?
Áno.
Bola vám tá téma blízka? Ste aj vy taký čistý človek, ktorý by nikdy nebral úplatky?
Myslím si o sebe, že som slušný človek, a preto by som úplatok nikdy nezobral. A vlastne nevidím dôvod, prečo by ho mne ako hercovi teraz alebo niekedy v budúcnosti, niekto mal dávať. Na postave študenta, ktorého hrám, vidieť, že bol morálny, slušný a čistý človek, ale po niekoľkých rokoch sa pod vplyvom rôznych okolností absolútne zmenil. Takého niečoho sa hrozne bojím. Dúfam, že sa so mnou nič také nikdy nestane.
Hra hovorí aj o tom, či sa nenachádzame v podobnej situácii ako zanikajúci Rím tesne pred inváziou barbarov. Sme podľa vás v takej situácii?
Podľa toho, čo sa v hre spomína, historické fakty, problémy, ktoré postavy rozoberajú alebo majú, asi k úpadku smerujeme a možno v ňom už aj sme. Ale ja nechcem robiť zo seba múdrejšieho, ako som, a preto si netrúfam vizionársky predpovedať, kam smerujeme my a naša doba.
Bavíte sa o takýchto témach s kamarátmi?
Ako kedy. S kamarátmi kolegami ráno pred skúškou zvykneme prebrať všetko, noviny, politiku aj kultúru.
Môže jednotlivec niečo zmeniť?
Neviem. Možno sa stačí o to aspoň pokúsiť. Ale asi treba začať od seba.
Hráte aj piráta v predstavení pre deti Mechúrik-Koščúrik. Je to zábava alebo to beriete rovnako vážne ako ostatné predstavenia?
Je to veselé a pohodové, ale, samozrejme, to treba brať aj zodpovedne. Ide síce o detského diváka, ale stále je to divák a, samozrejme, chcete, aby sa naučil chodiť do divadla. Hovorí sa, že zaujať detského diváka je ťažšie ako dospelého. Mali sme rôzne deti, niektoré vydržali a nesmierne sa tešili, ale zopár sa ich už aj zľaklo.
Zľaklo?
No, párkrát sa stalo, že keď sme viacerí prezlečení za zvieratká so spevom vybehli na javisko, jedno-dve deti spustili plač.
Popri vašich bohatých divadelných aktivitách ste hrali aj v najnovšej televíznej dokudráme True Štúr. Tešili ste sa na úlohu Kalinčiaka?
Jasné, potešil som sa. Myslím, že ten projekt bol veľmi fajn. Celý nápad, ako predstaviť Štúra – že Robo Roth vyšetruje jeho smrť, či za tým nie je niečo podozrivé, je veľmi zaujímavý. Žiaľ, ešte som to nevidel celé. Keď mám čas, po kúskoch to z archívu RTVS pozerám.
Ste spokojný s výsledkom?
Nebudem hodnotiť seba, na to nemám právo, ale s tým, čo som videl, som spokojný.
Spisovateľka Verona Šikulová od True Štúra očakávala čosi prelomové. Výtvarné poňatie sa jej veľmi páčilo, ale obsahovo vraj tvorcovia zostali na úrovni Wikipedie, muzeálnych brožúrok a Hurbanovho Životopisu Štúra. Stretli ste sa s takýmito reakciami?
Ešte nie. Môžem povedať, že tvorcovia si na tom filme dali záležať, ale určite veľa informácií museli redukovať. Do hodiny sa asi všetko o Štúrovi vtesnať nedá, a tak sa snažili vypichnúť najpodstatnejšie veci. Často totiž nevieme ani to najzákladnejšie. Ak bolo zámerom ukázať bežnému mladému človeku zaujímavým spôsobom, kto to bol Štúr, tak projekt podľa mňa splnil účel.
Foto: collavino
Koľko ste vedeli o Kalinčiakovi, kým ste tú úlohu dostali?
Priznám sa, že málo.
Vďaka divadlu a filmu teda máte stále šancu sa vzdelávať ďalej.
To hej, je to istá výhoda a aj to je na hereckej práci skvelé, ale nemôžem sa spoliehať len na to. Človek nepríde vždy do kontaktu so všetkým, čo by potreboval. Musí aj čítať, vzdelávať sa, dopĺňať si informácie, inak ich nevie použiť ani v iných hrách.
Čo si čítate vo voľnom čase?
Všeličo. Nemám obľúbený žáner. Snažím sa to striedať, trocha beletrie, trocha histórie, psychológie. Naposledy som čítal napríklad Atlas mrakov, Chyby sa stali, ale nie mojou vinou, Antropologička na Marse a teraz listujem v knihe Krvavé storočie. Hlavne je toho veľmi veľa, čo by som ešte len chcel prečítať. Robím však často veľkú chybu, že začnem niečo čítať, potom to odložím a začnem čítať niečo ďalšie a ďalšie a potom sa vrátim k tomu a potom k onomu, až mám z toho nakoniec guláš. Teraz ma napríklad začali baviť komiksy. Nie o superhrdinoch, ale skôr grafické novely. Napríklad film Život Adele má námet z grafickej novely, nedávno som to objavil. Alebo teraz lúskam iránsky Persepolis.
Ďalšou vašou záľubou je skladanie hudby. Dokonca znie v SND v predstavení Veľa kriku pre nič.
Odmalička som spieval, chodil som asi tri roky na gitaru na základnú umeleckú školu. Potom som to dal bokom a šiel som na konzervatórium na herectvo. A to som chcel pôvodne študovať gitaru alebo spev. Ale otvárali hudobno-dramatický odbor, kde bolo všetko – spev, tanec, hudobný nastroj, herectvo. No a tak som si po čase založil so spolužiakmi hereckú kapelu. Každý z nás vedel na niečom hrať, tak sme si povedali, prečo to nevyskúšať?
Kto prišiel s nápadom na kapelu? Vy?
Ja som mal ten nápad, hrali sme tuším inscenáciu Čiernobiele srdce Charlieho Chaplina, na festivale v Martine a na námestí bol koncert Štúrovcov. Videl som hercov hrať na nástroje a spievať. Mali kapelu a to sa mi hrozne páčilo. Začal som písať pesničky, svoje prvé texty, mal som 19 či 20 rokov, dali sme to so spolužiakmi dokopy a začali hrať. Odvtedy sa zostava dosť pomenila, už to nie je tá stará čisto herecká kapela. Teraz sme šiesti, z toho štyria herci a dvaja muzikanti.
A ako sa volá vaša kapela?
O.J.V. – Orchester Jeana Valjeana a ľudia si to prirodzene spájajú s Bedármi, so Jeanom Valjeanom. S Bedármi to však veľa spoločného nemá. My sme to tak nazvali zo žartu, ale veď možno ešte niečo hlbšie vymyslíme. Spolužiak Janko bol klavirista, začali sme ho volať Jean, páčilo sa nám, ako to znie, potom si niekto spomenul na Bedárov, a tak voľajako vznikol Jean Valjean.
Ako sa vám podarilo dostať vašu kapelu do Shakespearovej hry v SND?
Režisér potreboval v inscenácii kapelu aj hercov a my sme boli jedno i druhé. Lenže kým sa začalo skúšať, zloženie OJV sa zmenilo. Chvíľu v tom bol chaos, ale nakoniec sa to podarilo dať dokopy. Napokon hrá v predstavení staronová zostava. Spievame Shakespearove sonety v preklade Ľubomíra Feldeka. Tieto texty v kombinácii s modernou hudbou majú pre mňa veľkú silu a čaro. Ja som v podstate taký intuitívny muzikant, nepomáha mi hudobná teória, často ani neviem, aké akordy hrám, a tak veľa sedím za klavírom a hľadám.
Musím si to s nástrojom poriadne odsedieť. Robiť hudbu do predstavenia je hrozná makačka, vždy si poviem, že už nikdy viac, a aj tak sa dám vždy zlomiť. V kapele sa nemusím prispôsobovať predstave režiséra a nemám žiadne časové obmedzenie. Nikam sa nemusím hnať, jednoducho voľne skladám. Skladanie a písanie vlastných vecí je pre mňa veľmi osobná záležitosť. Popri herectve si stále ešte žijem svoj sen, že raz budem nielen herec, ale aj spevák.
Vraj skladáte hudbu aj do bábkového divadla. K čomu?
Áno, v scenári je napísaný názov Krochko a Kvik a v maile mám zase Zlaté prasiatko, takže ešte neviem, ako sa rozprávka bude definitívne volať. V predstavení bude živá hudba, a tak s hercami trénujeme na nástroje a veľa spievame. Na skúškach ma trénovanie pesničiek zvykne tak zamestnať, že sa vždy zabudnem spýtať, ako sa bude rozprávka vlastne volať.
Okrem predstavenia v SND mávate aj koncerty?
Mali sme aj mávame, ale zatiaľ veľmi máličko. Keďže divadlo mne aj mojim spoluhráčom zaberá dosť veľa času, je ťažké dať dokopy šesťčlennú kapelu. Dúfam však, že budúci rok sa to už zmení a budeme hrávať častejšie. Musí, pretože mám tú ambíciu. Dúfam, že už vydáme aj CD, dva roky o tom len rozprávam, ale tentoraz som si dal záväzok, takže to už musí byť. Nahrávky sa už mixujú, tak hádam to vyjde.
Pred pár rokmi ste účinkovali aj v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade, dnes v žiadnom seriáli nehráte. Zistili ste, že divadlo je oveľa zaujímavejšie?
Keby prišla naozaj zaujímavá ponuka, určite by som ju zobral. Ale momentálne je pre mňa priorita divadlo, to chcem robiť. Nechcem kritizovať seriály, točil som ich a viem, že všetci to robia najpoctivejšie, ako vedia. Ale je to proste iné. Sú veci, ktoré mi na tom nevyhovujú. Napríklad čas pri práci. Skúšanie nie je márna vec a je pre mňa v mojej hereckej práci dôležité. Na skúšanie a tvorbu treba istý pokoj a čas. V divadle ho mám, pri natáčaní nie.
Daniel Fischer
Narodil sa 2. júla 1987 v Bratislave. Herectvo študoval na konzervatóriu a potom aj na VŠMU. Už tretiu sezónu pracuje v SND, kde momentálne účinkuje v predstaveniach: Bačova žena, Bál, Buddenbrookovci, Karpatský thriller, Labyrinty a raje Jána Amosa, Lakomec, Mechúrik-Koščúrik, Mojmír II. alebo Súmrak ríše, Úpadok amerického impéria, Invázie barbarov, Veľa kriku pre nič – tu zložil aj hudbu. Hral aj v Divadle Aréna, Čierny havran, Ludus, v DJP Trnava, DAB Nitra, RND. Účinkoval vo filmoch Ticho, Nedodržaný sľub, Malé oslavy, Chuť leta, Dom a Lóve. Najnovšie stvárnil Kalinčiaka v tv dokudráme True Štúr. Venuje sa aj dabingu a skladaniu hudby, má kapelu OJV.
