Film o abstinujúcej žene, usilujúcej sa prekonať minulé krivdy a napraviť vzťah s dospelým synom, mal premiéru na festivale v Toronte, kde získal cenu kritiky. Eva Nová sa od štvrtka premieta v slovenských kinách.
Okrem toho, že ste film režírovali, napísali ste aj scenár. Čo bolo na začiatku?
Chuť hovoriť o tom, aké dôležité je kráčať životom vedome a nenechávať ho na „samospád“. Vidím okolo seba ľudí, ktorí zanedbávajú najdôležitejšie veci, ako je rodina často v treťom, štvrtom pláne. Unášaní ambíciami a momentálnym prospechom nedomýšľajú, aký vplyv majú na deti.
Rodinné vzťahy vo filme ovplyvňuje predovšetkým alkohol. Prečo ste sa rozhodli urobiť z neho ústredný problém?
Zaujímala ma téma dedičnej viny, to, ako sa mentálne spojenie prenáša z generácie na generáciu. Samozrejme, je tam silná téma alkoholizmu, ktorá v strednej Európe podľa štatistík rezonuje. Na Slovensku môže vo svojom okolí vidieť každý niekoho, kto zápasí s týmto problémom alebo sa priamo vo svojej rodine stretol s jeho devastujúcim vplyvom. Keď človek bojuje s alkoholizmom, je chorá celá rodina.
Po Ivanovi Ostrochovskom ste ďalší dokumentarista, ktorého hraný debut tento rok zaznamenal svetový úspech. Prečo ste sa rozhodli zmeniť filmový druh?
Sú témy, ktorým lepšie pasuje rod dokumentárneho filmu, iné zas lepšie vyjadrí hraný film. Keby som mal hľadať reálnu rodinu, musel by som sa prispôsobiť jej konkrétnej pravde. Považoval som za dôležité, aby sa krivdy odrážali na najmladšej generácii, na deťoch. Keby išlo o reálnu rodinu, určite by som sa dotkol svojej vnútornej hranice, čo zobraziť a čo nie, mal by som zábrany. Na rozdiel od dokumentu mi dal v tomto hraný film absolútnu slobodu.
Ako ste na tému skladali príbeh?
Ku spomenutým témam som robil rešerše, navštevoval som liečebne, stretával som sa hlavne so staršími ženami a skúmal som, čo je univerzálne a zároveň zaujímavé pre filmové zobrazenie. Zameral som sa na hlavnú líniu zablokovaných rodinných vzťahov medzi matkou a synom a na antagonistickom napätí medzi nimi som sa snažil vystavať intenzívne dusný príbeh. Chcel som sa ponoriť do rodiny, kde sú ublíženia a nedorozumenia rokmi nahromadené a jej členovia si ich nesú so sebou všade.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Postavy hľadajú skôr úniky, ako cestu k zmiereniu. Chceli ste ukázať ako neriešiť rodinné problémy?
Sme jedineční, problémy riešime každý po svojom. Niekto alkoholom, iný trpiteľstvom, jedna z postáv tiež prehnanou starostlivosťou, ktorou možno len maskuje svoju frustráciu. Niekto utečie do zahraničia, ale nik sa z tých väzieb nevyslobodí. Aj keď to vyznie pateticky, asi len tá láska nás môže očistiť.
Dialógy sú veľmi živé, ako ste to dosiahli?
Množstvo replík je odpočutých zo života, každý filmár má tie svoje zápisníky a veľa viet si zaznamená alebo drží v hlave a potom ich použije do filmu. S mnohými detailmi prišli herci, nie na pľaci, ale keď sme sa o scenári bavili pred natáčaním. Počas hereckých skúšok zaznelo viacero výborných viet. Milka zažila paniu, ktorá stále hovorila „namojdušu nepijem“, čo znelo omnoho lepšie ako holé „nepijem“. Takéto drobné detaily subtílne dokreslili postavy. Snažil som sa byť otvorený spolupracovníkom. Keď prišli s nápadom, vypočul som si ich, a ak bol dobrý, snažil som sa ho čo najlepšie zrealizovať.
Ste dokumentarista, nelákala vás improvizácia?
Mnoho energie sme investovali do skúšania jednotlivých scén. Kľúčové obrazy sme opakovane prechádzali a cizelovali. Počas toho sme sa veľa rozprávali a prehodnocovali sme podnety, ktoré boli svieže a vnášali do príbehu pravdivosť. Na pľaci sme film už „len“ natočili, improvizácia bola minimálna.
Prečo ste sa zamerali na ženskú hrdinku?
Hlavná postava žena ponúka viac vrstiev a vo vzťahu matka-syn som videl väčší potenciál, ako keby bol hlavnou postavou muž. U ženskej hrdinky som mohol ísť do jemnejších „vlásočníc“.
Herci svojim postavám dobre porozumeli. Prišlo to prirodzene?
Strávili sme spolu mnoho času, boli sme malá rodina. Inscenovali sme natáčanie počas hereckých skúšok, tak aby mali všetci možnosť prežiť príbeh a získať istotu nielen vo vzťahu k hereckým partnerom a ku mne, ale aj k svojej postave. V dlhších a detailných záberoch nie je jednoduché hrať, a preto bolo nevyhnutné, aby herci presne vedeli, čo a ako majú robiť. Tento film je predovšetkým o jemnej hereckej drobnokresbe, kde je dôležité, aby herci nemali zábrany a išli do toho. Kľúčová je dôvera, bez nej by bolo cestou do pekla stráviť spolu tridsať natáčacích dní, neveriť si a nezblížiť sa, obzvlášť, keď idete „pod kožu“.
Najmä herecký prejav Emílie Vášáryovej je veľmi emotívny, cítiť, že ju téma chytila za srdce.
Snažil som sa hercom vysvetliť všetky motívy súvisiace s ich postavou a potom sme scenár repliku po replike, situáciu po situácii prechádzali. Herci hrajú jeden z druhého, zo situácie, z atmosféry a z teploty scény, čo, samozrejme, nie je o stupňoch Celzia. Práve teplota scény bola pre mňa smerodajná, keď som dával hercom pokyny. Snažil som sa definovať náladu a nuansy. Keď to herec pochopí a dokáže vnímať, vtedy nájde teplotu situácie a zvolí správny herecký prejav.
Zostanete pri hranom filme?
Momentálne uvažujem o práci na hranom televíznom filme v Chorvátsku. Mám zaujímavú tému, je to príbeh ženy v strednom veku, ktorá prechádza vnútornou krízou, musí sa oslobodiť od matky a zároveň opustiť dcéru. Natáčanie je vždy veľmi komplikovaný proces, ale ak všetko vyjde, na budúci rok budem možno točiť chorvátsky film.
